Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Píše Peter Zajac - Rusko a Európa

.peter Zajac .časopis .osobnosti

Problémom európskych vzťahov s Ruskom nie je Rusko, ale Európa. Rusko je čitateľné, nečitateľná je Európa.

Rusko je tradičnou suchozemskou imperiálnou krajinou a euroázijskou veľmocou. Pre dlhodobú ruskú zahraničnú politiku nie je podstatný etnický moment slovanstva ani triedny moment proletárskeho internacionalizmu. To sú len dobové výrazy jej euroázijskej povahy. 
Ruská zahraničná politika sa dlhodobo drží zásady, rozlišujúcej medzi vnútorným Ruskom, blízkym a vzdialeným zahraničím. Pre všetky typy ruskej moci od monarchie cez boľševický Zväz sovietskych socialistických republík až po dnešné putinovské Rusko riadenej demokracie či medvedevovskej demokracie zhora bolo vnútorné Rusko nedotknuteľné.  Vo vzťahu k tomu, čo Rusko označovalo za blízke zahraničie, sa usilovalo o čo možno najväčší vplyv, od zvyšovania politickej, ekonomickej a kultúrnej závislosti po politické vazalstvo, ako po druhej svetovej vojne v prípade strednej Európy, až po včlenenie do Ruska ako v prípade Lotyšska, Litvy a Estónska. V prípade vzdialeného zahraničia sa Rusko vždy usilovalo o výhodné partnerstvá so stredne silnými štátmi, ktoré mu mali vytvoriť čo možno najlepšie východiská na veľmocenský zápas.
Z tohto hľadiska je Rusko dlhodobo čitateľným štátom. Vzťah Ruska k Európe preto vždy bol a ostane dvojznačný. Svojou európskou časťou bude vždy naklonené k Európe, ázijskou sa bude od nej vzďaľovať. Európsky dom je Rusku primalý, ázijský priveľký a americký privzdialený. 
    Otázka potom nestojí tak, či možno mať rád Rusko, alebo Rusov, ale čo je nám bližšie – veľmocenské ambície, ktorými sa riadi tradičná ruská politika bez ohľadu na politický systém alebo slobodný svet, do ktorého sme ledva vhupli. Z povahy ruskej politiky je zrejmé, že pre ňu nie je určujúcim kritériom ľudská sloboda a dôstojnosť – napokon, vyjadrujú to pojmy riadenej demokracie a demokracie zhora.  Problémom je to, či je ľudská sloboda a dôstojnosť skutočne, a nielen deklaratórne, základným kritériom európskej politiky. A osobitne pre nás - či je u nás zakotvená tak, aby sme ju za nijakú cenu neboli ochotní opustiť. 
    Európsku dvojznačnosť najlepšie vyjadril posudok Európskej komisie o tom, čo sa dialo minulý rok v Gruzínsku. Jeho dve časti sú navzájom nezlučiteľné. Ak je Južné Osetsko a Abcházsko súčasťou Gruzínska, ako to dodnes deklaruje aj Európska únia, potom nemohlo ísť vôbec o vojnu medzi Gruzínskom a Ruskom, ale o ruskú inváziu do Južného Osetska. Gruzínsku potom možno klásť oprávnenú otázku - akým je štátom, ak bombarduje vlastné územie a zabíja vlastných občanov. Ak však Južné Ostetsko a Abcházsko neboli súčasťou Gruzínska, nemá otázka, kto začal a kto provokoval, zmysel.
    Niektorí moji vznešení priatelia hovoria v takýchto prípadoch o kognitívnej disonancii. Ja sa obmedzím len na konštatovanie, že to pripomína klasickú anekdotu na tému: „si aj si, aj nejsi“. Európa chce mať Rusko rada, ale nedôveruje svojej vlastnej láske. Chce byť s Ruskom zadobre, ale prostredníctvom NATO. Chce byť od Ruska energeticky nezávislá, ale buduje nordstreamy a „južnyje“ potoky. Chce aj nechce rozšíriť Európsku úniu a NATO o Ukrajinu a Gruzínsko. Chce mať Rusko jednou nohou dnu, druhou von. Kráča bosá aj obutá, na ceste aj na chodníku, oblečená aj nahá, ale múdra dcéra to nie je. Jej politika voči Rusku nemá dlhodobý charakter, ako ruská politika voči Európe, ale krátkodobo sa točí ako koruhvička podľa smeru ruského vetra. V tom je problém Európy vo vzťahu k Rusku.
A čo my? My sa dnes správame dvojako ešte na iný spôsob. Sme jednou nohou súčasťou Európy a druhou širokorozchodným blízkym zahraničím Ruska.  
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite