Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Axel

.zuzana Mojžišová .časopis .literatúra

Pred pár dňami mi priateľka strčila na ulici do rúk ešte teplú knižku s pestrofarebnou obálkou i názvom: Pestrotiene a netopierci. „To napísal Asperger,“ povedala významne. Zahanbila som sa. Spisovateľa toho mena som nepoznala.

Mrkla som na obálku. Stálo tam, že autor sa volá Brauns. Axel Brauns. Chvíľu som si pripadala ako Marťanko. Tak Asperger alebo Brauns? Ukázalo sa, že jeden aj druhý. Asperger je totiž familiárny názov autistického syndrómu, toho komunikatívnejšieho, keď je pacient schopný vyjadriť slovami svoje vnímanie okolia. Axel Brauns (1963) má Aspergerov syndróm, pochádza z Hamburgu, svoju spomínanú autobiografickú prvotinu písal sedemnásť rokov, a keď vyšla, bola nominovaná na Nemeckú knižnú cenu.
Knihy nám otvárajú nové svety alebo aspoň nepoznané, zahmlené dimenzie toho nášho. Pestrotiene a netopierci nám pred oči ako na dlani prestreli iný svet plný nepoznaných (možno trochu tušených) rozmerov. Nový vesmír opísaný zvnútra, opísaný očitým svedkom, priamym účastníkom všetkých tých životných bojov, prehier, ale i víťazstiev. A bolo ich neúrekom. („Život v autizme je mizerná príprava na život vo svete bez autizmu.“) Vybojované boli aj vďaka nesmiernej trpezlivosti, múdrosti a húževnatosti pestrotienky nany, Axelovej mamy.
„Sú otázky, na ktoré sa dá nájsť odpoveď, a sú otázky, na ktoré sa nedá nájsť odpoveď. Žil som vo svete pestrotieňov, ktorých obyčaje a zvyky mi ostali cudzie, hoci som bol schopný ich dodržiavať. Školský výlet bol sled dní, ktoré sa navzájom podobali v tom, že som často nerozumel, čo sa okolo mňa deje.“
Pestrotiene v Braunsovom ponímaní neodpíšu hneď každého, kto je iný; netopierce to robia vždy a radi. Väčšina pestrotieňov sa po puberte stáva netopiercami. Ani jedni, ani druhí nemajú priveľa zmyslu pre krásu usporiadanosti, pravidelnosti, dodržiavaných pravidiel, čísiel, farieb, uhladených povrchov, tabuliek s názvami ulíc, pre opakujúce sa pohyby či zvuky, pre nádheru zemepisných atlasov; nekladú si otázku, ako sa volá hlavné mesto zaľúbenosti či odkiaľ vlastne vedia, že existujú.
Okrem tých dvoch skupín spoluobčanov je tu ešte Axel, úzkostlivo sa snažiaci naučiť sa vnímať ľudí, aj keď ich nevníma. Ako malý túži mať pieskovisko iba pre seba a prekopať sa do Austrálie, ako maturant vie, že nechce byť lekárom: „Presne som vedel, akú úlohu by som mal ako lekár. Musel by som premieňať chorých netopiercov na zdravých netopiercov. Po chrbte mi prebehli zimomriavky.“
Axel Brauns zaznamenáva svojich takmer dvadsať rokov formou denníkových zápiskov, literárne vycibreným štýlom, s jazykovými novotvarmi (dvojdobrý, trojdobrý...), so zmyslom pre humor a príbehovú pointu. Je čitateľskou lahôdkou tejto knižky, ako sa zotiera hranica medzi spisovateľskou bravúrou a podstatou psychického postihnutia. Voľky-nevoľky sme opakovane chytaní (a chytení) do osídla, čo vyzerá ako prirodzené čaro nechceného, ale pôsobí ako presne vypočítaná autorská stratégia. Alebo je to naopak?
Niektoré pestrotiene a netopierci poznačili Axela Braunsa. Pre nás netopiercov – a aj pre pestrotieňov   –   sa stretnutie s Axelom a jeho knižkou takmer zaručene stane nezabudnuteľným.
Axel Brauns: Pestrotiene a netopierci. Môj život v inom svete. (Preložila Katarína Széherová. MilaniuM 2009.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite