Niekde na východnom stredozemskom ostrove, presne v strede malého mesta postaveného na jemne sa zvažujúcich kopcoch, sedí moderný gréckokatolícky kláštor obohnaný nízkym múrom.
za múrom vyčnievajú kupoly kostola, odkiaľ sa ozývajú zvuky bohoslužby. Biblické výjavy na stenách kaplnky sú dočasne zahalené dymom kadidla, ktorý vychádza zo skupiny kráčajúcich kňazov. Skupina vážne sa tváriacich mníchov stojí okolo zapálenej lampy, recitujú byzantské texty z tlstých kníh. Medzi nimi sa nachádza dobre živený novic, ktorý prijal meno Theofilos (milovník boha) a ktorého grécka modlitba vyznieva ťarbavo a čudne. Ani nie pred mesiacom bolo jeho skutočné meno Reza. Reza bol vo svojom rodnom Iráne šiítsky moslim.
Po vstupe do lona ortodoxného kresťanstva a po pomazaní v istanbulskom kostole mu zaručili novú náboženskú identitu a život na izolovanom ostrove, kde sa učí, ako sa dá vtesnať do asketických podmienok kláštorného života. Požiadal nás o zachovanie tajomstva svojho pôvodu pre prípad, že by sa rozhodol vrátiť do Iránu. Reza má 25 rokov. Narodil sa v zámožnej rodine, ktorá žila v bohatej teheránskej štvrti. Dokonca i jeho rodičia, prísne veriaci moslimi, nemajú ani tušenia, že prestúpil na inú vieru.
V islamskej republike sa jeho prechod na inú vieru považuje za odpadlíctvo, čo je hrdelný zločin. Gréckokatolícka cirkev mala kedysi v Iráne asi 6 000 členov, dnes je to iba zlomok – okolo 24 veriacich. Od roku 1990 boli najmenej traja cirkevní hodnostári, ktorí konvertovali na kresťanstvo, obvinení z kacírstva a odsúdení na smrť. Jedného obesili, druhý s povrazom okolo krku odvolal svoje prekrstenie a v treťom prípade silný medzinárodný protest zapríčinil jeho prepustenie – o 6 mesiacov neskôr ho však niekto zavraždil.
.neodvolám, nebudem klamať
„Keď ma zavrú za kresťanstvo, neodvolám,“ hovorí Reza, keď príde reč na jeho návrat do Iránu. „Nebudem klamať. Čo môžu najviac urobiť, je zabiť ma, ale o tom tak často nepremýšľam.“
Cesta Rezu ku kresťanstvu sa začala s jeho rozčarovaním z oficiálnej verzie islamu v čase, keď vyrastal v Iráne, kde je náboženstvo nielen otázkou viery, ale aj formou donútenia. Keď slúžil v armáde, čoraz viac rozmýšľal nad tým, že sem nepatrí. „V armáde vás nútia modliť sa, nútia vás biť sa do pŕs a nahlas recitovať modlitby. Každý deň sme sa museli verejne modliť k viere, ktorej som neveril.“
Reza nie je jediný mladý Iránčan, ktorý sa vydal na duchovnú púť v hľadaní alternatívnych možností vyjadrenia sa. Reza je členom generácie, ktorej sa hovorí „deti revolúcie“ – to sú potomkovia revolucionárov, ktorí roku 1979 zhodili šacha a ktorí radikálne zmenili politický a náboženský charakter krajiny vtesnaním násilnej islamskej teokracie postavenej na puritánskej forme šiízmu. Po islamskej revolúcii nasledoval nárast obyvateľstva, potom desaťročná vojna s Irakom a úpadok. Dnes je islamská republika prešpikovaná korupciou a obmedzovaním profesionálneho rastu mladej generácie pod 25 rokov, ktorá tvorí 50 % iránskeho obyvateľstva z celkového počtu 60 miliónov ľudí.
.hľadanie mystiky
Rozčarovaní represiami štátneho oficiálneho islamu sa čoraz viac Iránčanov, najmä zo vzdelanej hornej a strednej vrstvy, obracia k mystickej forme viery. Hovoria, že sú znechutení ortodoxnou šiítskou doktrínou, ktorá zdôrazňuje pykanie pomiešané s uctievaním padlých za islamskú republiku počas vojny s Irakom. Tisícky z nich sa utieka k východným náboženstvám a doktrínam, ktoré ponúkajú pokoj, rovnováhu a uvoľnenie. Unavení z náboženstva „mulahov“ vstupujú na teritóriá súfijskej mystiky, navštevujú Indiu alebo sa zúčastňujú na čoraz populárnejších cvičeniach jógy v iránskych táboroch.
Mystické hľadanie dobre vidieť i na teheránskom Veľkom trhu, kde každý štvrtok stovky priaznivcov súfizmu zo sekty Gonabadi zapĺňa náboženskú budovu zvanú hosejnije, kde sa môžu zúčastňovať na tzv. „vnútornej modlitbe“. „Väčšina účastníkov je buď úplne neveriacich, ktorí už všetko vyskúšali – drogy, alkohol, promiskuitu, alebo sú to bývalí členovia náboženskej skupiny, ktorí dostali výcvik na vojne, a teraz zakladajú mystický rád dervišov,“ hovorí Pirouz, mladý novinár. Málokto z nich sa však vydal cestou, na akú sa vydal Reza. Počas svojho duchovného hľadania Reza prešiel cez fázu fundamentalizmu k čítaniu islamskej filozofie aj ku kalamu, islamskej tradícii hľadania teologických princípov pomocou dialektického procesu namiesto návštev mešity. V krajine, kde sa návšteva mešity považuje za základný krok v raste kariéry sa tieto miesta stali nevyhnutným centrom spoločenského života. Do lokálnej mešity, kde chodieval Reza, chodili aj zamestnanci z neďalekého ministerstva informácií.
„Bolo to skutočne nechutné, pozorovať účastníkov, keď tam vstúpil mulah. Všetci mu bozkali ruky, a potom sa nahlas modlili, aby upútali pozornosť, pokúšajúc sa správne vyslovovať arabské slová modlitby, prelievajúc slzy a búchajúc sa do hlavy pri čítaní Ašury,“ hovorí Reza o modlitbe oslavujúcej smrť imama Hosejna, vnuka proroka Mohameda a hlavného dôvodu šiítského rozkolu v islame.
.(príliš) jednoduchí mnísi
Dnešný Reza sa pýši dlhou bradou a vlasmi zviazanými do konského chvosta. Na svet sa pozera cez staromódne okuliare v hrubom ráme.
Svoj denný režim začína o piatej ráno, keď opúšťa svoju sparťanskú celu a odchádza do kaplnky. Kláštor je i napriek svojej tradícii moderný. Na stenách svietia elektrické sviečky, zosilňovače vysielajú náboženské piesne a modlitby, teplotu udržuje automatická klimatizácia. Maľby na stenách sú čerstvé a jasné.
Toto zmodernizovanie kláštora ladí s Rezovým umeleckým vnímaním. Kedysi totiž študoval grafiku na univerzite v Teheráne, motal sa okolo umelcov bohémov, hýril a chodil na rôzne privátne párty so svojimi priateľmi fotografmi.
Život na opustenom ostrove nie je ten najlepší. Ostatní mnísi pochádzajú zväčša z nevzdelaných roľníckych tried a mladému Iráncovi nie sú príliš naklonení. Často sa stáva, že Reza, ako mnoho Iráncov, je až príliš taktný a ohľaduplný, čo ho už niekoľkokrát stálo večeru. Reza je pohoršený správaním sa mníchov, z ktorých si mnohí pri večeri vyfúkajú nos, čo sa v Iráne považuje za veľký priestupok. Na druhej strane sa mu dostáva pochopenia od miestnych ľudí, ktorí ho podporujú, keď sa dozvedia o jeho prestúpení na ich vieru.
Reza hovorí: „Všimol som si akýsi extrémizmus, ktorý som od mníchov nečakal. Vykreslili deliaciu čiaru medzi nimi a katolíkmi tak, že som o tom nikde a nikdy nepočul – ani v modlitbách, ani v iných textoch.“ Reza naznačil, že má pocit duchovnej prázdnoty. „Všimol som si, že mnísi sa rýchlo snažili pomodliť bez nejakých emócií...“ Reza je prekvapený aj množstvom starnúcich mníchov a nedostatkom mladších novicov. Mýli ho blízkosť svetského života, keď sa okolo kláštora prechádzajú zamilované páry, nevídaný jav v krajine, kde vládnu náboženskí vládcovia.
Dvakrát denne sa Reza vydáva do kostola, pred vstupom sa prekrižuje a vchádza do polotemna, kde sú už zhromaždení ďalší mnísi, ktorí čítajú staroveké texty v stredovekej gréčtine.
„Snažím sa vydržať, až kým nepocítim, že to už ďalej nepôjde,“ vraví Reza. „Napokon, vždy sa môžem vrátiť...“
Vrátiť sa späť žiť tajný život uzavretého kresťana konvertitu v iránskej islamskej republike.
Z angličtiny preložil: Gabriel Ariel Levický, The Jerusalem Report, Január 2007
za múrom vyčnievajú kupoly kostola, odkiaľ sa ozývajú zvuky bohoslužby. Biblické výjavy na stenách kaplnky sú dočasne zahalené dymom kadidla, ktorý vychádza zo skupiny kráčajúcich kňazov. Skupina vážne sa tváriacich mníchov stojí okolo zapálenej lampy, recitujú byzantské texty z tlstých kníh. Medzi nimi sa nachádza dobre živený novic, ktorý prijal meno Theofilos (milovník boha) a ktorého grécka modlitba vyznieva ťarbavo a čudne. Ani nie pred mesiacom bolo jeho skutočné meno Reza. Reza bol vo svojom rodnom Iráne šiítsky moslim.
Po vstupe do lona ortodoxného kresťanstva a po pomazaní v istanbulskom kostole mu zaručili novú náboženskú identitu a život na izolovanom ostrove, kde sa učí, ako sa dá vtesnať do asketických podmienok kláštorného života. Požiadal nás o zachovanie tajomstva svojho pôvodu pre prípad, že by sa rozhodol vrátiť do Iránu. Reza má 25 rokov. Narodil sa v zámožnej rodine, ktorá žila v bohatej teheránskej štvrti. Dokonca i jeho rodičia, prísne veriaci moslimi, nemajú ani tušenia, že prestúpil na inú vieru.
V islamskej republike sa jeho prechod na inú vieru považuje za odpadlíctvo, čo je hrdelný zločin. Gréckokatolícka cirkev mala kedysi v Iráne asi 6 000 členov, dnes je to iba zlomok – okolo 24 veriacich. Od roku 1990 boli najmenej traja cirkevní hodnostári, ktorí konvertovali na kresťanstvo, obvinení z kacírstva a odsúdení na smrť. Jedného obesili, druhý s povrazom okolo krku odvolal svoje prekrstenie a v treťom prípade silný medzinárodný protest zapríčinil jeho prepustenie – o 6 mesiacov neskôr ho však niekto zavraždil.
.neodvolám, nebudem klamať
„Keď ma zavrú za kresťanstvo, neodvolám,“ hovorí Reza, keď príde reč na jeho návrat do Iránu. „Nebudem klamať. Čo môžu najviac urobiť, je zabiť ma, ale o tom tak často nepremýšľam.“
Cesta Rezu ku kresťanstvu sa začala s jeho rozčarovaním z oficiálnej verzie islamu v čase, keď vyrastal v Iráne, kde je náboženstvo nielen otázkou viery, ale aj formou donútenia. Keď slúžil v armáde, čoraz viac rozmýšľal nad tým, že sem nepatrí. „V armáde vás nútia modliť sa, nútia vás biť sa do pŕs a nahlas recitovať modlitby. Každý deň sme sa museli verejne modliť k viere, ktorej som neveril.“
Reza nie je jediný mladý Iránčan, ktorý sa vydal na duchovnú púť v hľadaní alternatívnych možností vyjadrenia sa. Reza je členom generácie, ktorej sa hovorí „deti revolúcie“ – to sú potomkovia revolucionárov, ktorí roku 1979 zhodili šacha a ktorí radikálne zmenili politický a náboženský charakter krajiny vtesnaním násilnej islamskej teokracie postavenej na puritánskej forme šiízmu. Po islamskej revolúcii nasledoval nárast obyvateľstva, potom desaťročná vojna s Irakom a úpadok. Dnes je islamská republika prešpikovaná korupciou a obmedzovaním profesionálneho rastu mladej generácie pod 25 rokov, ktorá tvorí 50 % iránskeho obyvateľstva z celkového počtu 60 miliónov ľudí.
.hľadanie mystiky
Rozčarovaní represiami štátneho oficiálneho islamu sa čoraz viac Iránčanov, najmä zo vzdelanej hornej a strednej vrstvy, obracia k mystickej forme viery. Hovoria, že sú znechutení ortodoxnou šiítskou doktrínou, ktorá zdôrazňuje pykanie pomiešané s uctievaním padlých za islamskú republiku počas vojny s Irakom. Tisícky z nich sa utieka k východným náboženstvám a doktrínam, ktoré ponúkajú pokoj, rovnováhu a uvoľnenie. Unavení z náboženstva „mulahov“ vstupujú na teritóriá súfijskej mystiky, navštevujú Indiu alebo sa zúčastňujú na čoraz populárnejších cvičeniach jógy v iránskych táboroch.
Mystické hľadanie dobre vidieť i na teheránskom Veľkom trhu, kde každý štvrtok stovky priaznivcov súfizmu zo sekty Gonabadi zapĺňa náboženskú budovu zvanú hosejnije, kde sa môžu zúčastňovať na tzv. „vnútornej modlitbe“. „Väčšina účastníkov je buď úplne neveriacich, ktorí už všetko vyskúšali – drogy, alkohol, promiskuitu, alebo sú to bývalí členovia náboženskej skupiny, ktorí dostali výcvik na vojne, a teraz zakladajú mystický rád dervišov,“ hovorí Pirouz, mladý novinár. Málokto z nich sa však vydal cestou, na akú sa vydal Reza. Počas svojho duchovného hľadania Reza prešiel cez fázu fundamentalizmu k čítaniu islamskej filozofie aj ku kalamu, islamskej tradícii hľadania teologických princípov pomocou dialektického procesu namiesto návštev mešity. V krajine, kde sa návšteva mešity považuje za základný krok v raste kariéry sa tieto miesta stali nevyhnutným centrom spoločenského života. Do lokálnej mešity, kde chodieval Reza, chodili aj zamestnanci z neďalekého ministerstva informácií.
„Bolo to skutočne nechutné, pozorovať účastníkov, keď tam vstúpil mulah. Všetci mu bozkali ruky, a potom sa nahlas modlili, aby upútali pozornosť, pokúšajúc sa správne vyslovovať arabské slová modlitby, prelievajúc slzy a búchajúc sa do hlavy pri čítaní Ašury,“ hovorí Reza o modlitbe oslavujúcej smrť imama Hosejna, vnuka proroka Mohameda a hlavného dôvodu šiítského rozkolu v islame.
.(príliš) jednoduchí mnísi
Dnešný Reza sa pýši dlhou bradou a vlasmi zviazanými do konského chvosta. Na svet sa pozera cez staromódne okuliare v hrubom ráme.
Svoj denný režim začína o piatej ráno, keď opúšťa svoju sparťanskú celu a odchádza do kaplnky. Kláštor je i napriek svojej tradícii moderný. Na stenách svietia elektrické sviečky, zosilňovače vysielajú náboženské piesne a modlitby, teplotu udržuje automatická klimatizácia. Maľby na stenách sú čerstvé a jasné.
Toto zmodernizovanie kláštora ladí s Rezovým umeleckým vnímaním. Kedysi totiž študoval grafiku na univerzite v Teheráne, motal sa okolo umelcov bohémov, hýril a chodil na rôzne privátne párty so svojimi priateľmi fotografmi.
Život na opustenom ostrove nie je ten najlepší. Ostatní mnísi pochádzajú zväčša z nevzdelaných roľníckych tried a mladému Iráncovi nie sú príliš naklonení. Často sa stáva, že Reza, ako mnoho Iráncov, je až príliš taktný a ohľaduplný, čo ho už niekoľkokrát stálo večeru. Reza je pohoršený správaním sa mníchov, z ktorých si mnohí pri večeri vyfúkajú nos, čo sa v Iráne považuje za veľký priestupok. Na druhej strane sa mu dostáva pochopenia od miestnych ľudí, ktorí ho podporujú, keď sa dozvedia o jeho prestúpení na ich vieru.
Reza hovorí: „Všimol som si akýsi extrémizmus, ktorý som od mníchov nečakal. Vykreslili deliaciu čiaru medzi nimi a katolíkmi tak, že som o tom nikde a nikdy nepočul – ani v modlitbách, ani v iných textoch.“ Reza naznačil, že má pocit duchovnej prázdnoty. „Všimol som si, že mnísi sa rýchlo snažili pomodliť bez nejakých emócií...“ Reza je prekvapený aj množstvom starnúcich mníchov a nedostatkom mladších novicov. Mýli ho blízkosť svetského života, keď sa okolo kláštora prechádzajú zamilované páry, nevídaný jav v krajine, kde vládnu náboženskí vládcovia.
Dvakrát denne sa Reza vydáva do kostola, pred vstupom sa prekrižuje a vchádza do polotemna, kde sú už zhromaždení ďalší mnísi, ktorí čítajú staroveké texty v stredovekej gréčtine.
„Snažím sa vydržať, až kým nepocítim, že to už ďalej nepôjde,“ vraví Reza. „Napokon, vždy sa môžem vrátiť...“
Vrátiť sa späť žiť tajný život uzavretého kresťana konvertitu v iránskej islamskej republike.
Z angličtiny preložil: Gabriel Ariel Levický, The Jerusalem Report, Január 2007
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.