Hlavný SMER úderu

Aj keď totiž konkrétna podoba, v akej budúci zákon vzíde z tvorivej dielne Počiatka a spol., zostane – ako obvykle – záhadná do poslednej chvíle, samotná idea je najjasnejším príznakom, že predsedovi vlády ide o jediné: likvidáciu celého sporivého piliera na Slovensku tým, že ho zatvoria „dobrovoľne“ samotní majitelia a správcovia. 

O tomto úmysle sa nedá viesť ani spor. Robert Fico s koalíciou najprv zákonom prinútili dôchodkové spoločnosti vytvoriť špekulatívne šesťmesačné investičné stratégie, ktoré po prvom zotavení akciových trhov logicky vyústili do priebežných strát účastníkov sporenia. To, že fondy vypredávali akcie, ktoré sa medzičasom začali zhodnocovať, je stopercentná „práca“ Roberta Fica.  Zákonom zavedený nezmysel, že prípadné straty po uplynutí polročného „zúčtovacieho obdobia“ majú hradiť správcovia, fakticky zrušil základný vtip dôchodkového sporenia, ktorým je schopnosť akcií zarábať peniaze v dlhodobom horizonte. 

A tento atentát proti rozumu i sporiteľom ide Fico teraz naprávať ďalšou hlúposťou. Keby existovala vôľa diskutovať, malo by zmysel vyťahovať elementárne poučky. Akože, napríklad, rasty a poklesy na akciových trhoch fungujú nezávisle od hlasovaní  politikov, eventuálne nezávisle od nimi prijatých koeficientov zvyšovania dôchodkov. Skutočnosť, že o „výnosnosti“ priebežného piliera rozhodujú v živote  také „ekonomické fundamenty“, ako napr. volebné cykly, stav straníckych preferencií (a pod.), platí všade na svete. Slovenskou špecialitou navyše je tzv. švajčiarska indexácia dôchodkov (koeficient inflácie a priemernej mzdy). Tá je príčinou, že v nedávnej správe k „procedúre nadmerného schodku“, čo začala voči Slovensku, zhodnotila sama Európska komisia náš prvý pilier ako „nadmieru štedrý“. Takže  na rozdiel od drvivej väčšiny „sociálnych štátov“, kde sa priebežné dôchodky valorizujú len o infláciu, na Slovensku stačí zachovanie status quo, aby bol nový Ficov nápad kriticky rizikový pre správcov fondov. Pričom na veci nič nemení skúsenosť spred krízy, že akciové trhy dokážu rásť rýchlejšie aj ako politické valorizácie dôchodkov. 

Keby sme šli v dôchodkovej legislatíve vládneho spolku ešte väčšmi dozadu, objavíme, popri dvojnásobnom otvorení sporenia, i nastolenie dobrovoľnosti vstupu „prvopoistencov“. Tá bola strategickým úderom, keďže  v horizonte desaťročí naďalej zachováva jednopilierové dôchodky, teda stopercentné zabezpečenie v starobe z verejných zdrojov, ktoré povinný kombinovaný systém rušil. Legislatívny nálet na sporenie, ktorý predvádza Fico, necháva už len veľmi úzku štrbinu pre úvahu, že ide o čistú nekompetenciu kombinovanú s naháňaním „rýchlych“ zdrojov pre Sociálnu poisťovňu. Pravdepodobnejšia je premyslená stratégia, ktorá chce sériou nestráviteľných zákonov úplne znemožniť podnikanie v oblasti súkromného sporenia na dôchodok. Kto sleduje a vidí, čo sa deje po „zákaze zisku“ na poli zdravotných poisťovní (o najväčšej arbitráži proti Slovensku, ktorá sa práve začína, nevraviac), musí odhodiť i poslednú ilúziu, že ide o niečo iné, než vrátiť veľké prerozdeľovacie systémy celé pod priamy dohľad štátu. Nech to stojí, čo to stojí. To je hlavný SMER úderu. 

Ešteže veľká časť opozície, množstvo pozorovateľov i analytikov stále trvá na tom, že Smer síce máličko zababral do reforiem, ale v podstate ich necháva neporušené tak, ako ich zdedil, keď prišiel k prestretému stolu. Otázka je, čo musí ešte Fico urobiť a navrhnúť do parlamentu, aby si niekto všimol, že po troch reformných rokoch Dzurindovej koalície už nezostal kameň na kameni.