Ako chutí „yes“

Je to dobrý deň pre Írsko,“ hovorí na schodoch pred budovou vlády Brian Cowen, „taoiseach“, ako sa po írsky hovorí premiérovi. Krčma oproti zastúpeniu Európskej komisie buráca, predpoludňajší dážď nahradilo ostré jesenné slnko a Dublin sa vďaka 67 percentám hlasov v prospech Lisabonu pri vysokej účasti 58 percent Írov zaradil k európskym metropolám, ktoré odovzdali do Bruselu ďalšie právomocí. 

Piatok, 8 hodín večer, rušná O´Connell Street v centre Dublinu. Referendum sa končí o dve hodiny, ľudia sa vracajú domov z práce a nákupov alebo smerujú do plniacich sa krčiem, na mesto padá noc. Írski euroskeptici bojujú do poslednej chvíle. „Osemdesiat percent našich zákonov pochádza z Bruselu. Chceme, aby to bolo ešte viac? Choďte voliť nie,“ kričí do ampliónu jeden mladý muž, sprevádzaný dievčinou, ktorá rozdáva úsmevy a letáky. Pár metrov vedľa, pár šedivých šesťdesiatnikov ešte lepí na stĺp plagátik s veľkým obrázkom Matky Terezy a jej citátom o potratoch, ako najväčšom zle našej doby. „Táto zmluva zhorší situáciu a keď ostatní Európania nemohli voliť, musíme to povedať za nich. Aj keď sme to už raz povedali,“ usmieva sa na mňa sympatická pani. O desať minút stretnem ďalšie dve skupiny zväčša mladých ľudí kampaňujúcich proti Lisabonu. Jedni hovoria o svetovom mieri a hrozbe militarizácie Európy, iní o demokracii a rešpektovaní prvého výsledku referenda. 

Prolisabonské plagáty a postery na stĺpoch sa posledné dni nemenia. Je ich plné mesto. „Írsko potrebuje Európu. Áno kvôli ekonomike,“ hovorí jeden z nich. Alebo: „Je to jednoduché. Chcem silnejší hlas v Európe. Voľba je na vás. Áno.“ Alebo „Áno kvôli pracovným miestam. Naša budúcnosť sa začína s áno pre Lisabon,“ dodáva ďalší. Žiadne fotky, žiadne tváre. Iba slogany, ktoré navodzujú atmosféru, akoby Íri ani nehlasovali o návrhu novej zmluvy, ale priamo o členstve v Únii. Heslá sú však presvedčivé. Väčšina zástancov zmluvy vrátane ľudí, ktorí pred rokom hlasovali proti, hovorí práve o ekonomike. Nemáme na výber, musíme sa prispôsobiť, panuje presvedčenie. Hoci za zmluvu sú všetky parlamentné strany (s výnimkou nacionalistickej Sinn Fein), všetky médiá, dôležité odbory, farmári – vplyvná katolícka cirkev sa správa neutrálne  –, koalícia oponentov zmluvy je nemenej pestrá. Jej hlavné tváre sú  v populistickom združení Coir (Spravodlivosť), ktoré sa sústredí na sociálnu agendu, socialisti na čele s europoslancom Joeom Higginsom, a naším známym podnikateľom Declanom Ganleym, ktorý na poslednú chvíľu vstúpil do kampane a nemožno mu uprieť, že opäť zaujal. „Jediný džob, ktorý táto zmluva zachráni, bude ten jeho,“ hovorí jeden z plagátov a zobrazuje tučnú tvár nepopulárneho premiéra Cowena. Ale invencia nechýbala ani ďalším sloganom. Jeden z Ganleyho plagátov zobrazoval malé dievčatko s modrými očami a apokalyptickým pozadím a jeho obľúbenou témou: „Írska demokracia 1916  – 2009“. Najviac vášne však vyvolali plagáty Coir, ktoré zobrazovali nenarodené dieťa a na lôžku hospitalizovanú starú ženu. Alebo hlásali: „Vydojené. Spoločná rybárska politika nás stála 200 miliárd eur, na rade sú farmári.“ Coir mnohých pohoršili aj plagátom s červeným pozadím a otázkou, či sa po Lisabone zníži minimálna mzda z dnešných 8,5 eura na 1,84 eura, čo je podľa Eurostatu priemerná minimálna mzda vo východnej Európe. Coir síce dokázal zaujať, ale prehnaný populizmus robil jeho kampani medvediu službu. Dištancovali sa od neho katolícke médiá, ako napríklad noviny Irish Catholic, a po tlaku jezuitov, ktorí upozornili, že používa jeden z obrázkov bez povolenia vlastníka, museli obmeniť plagáty. Na energii im to však neubralo a ešte v piatok, v deň referenda, oblepili mesto novými sloganmi, zobrazujúcimi žirafu a s výzvou: „Majú na to krk, voľte nie.“ A do tretice netreba zabudnúť na írskych pacifistov a zástancov domácej neutrality, ktorej osud má Lisabon podľa ich (chybného) presvedčenia ohroziť. Prihováram sa starému zarastenému mužovi, ovešanému výzvami proti raketám, jadrovým zbraniam a zbrojeniu. Predstaví sa ako Colm a hovorí, že nechce, aby sa Írsko podieľalo na zahraničnej politike EÚ, ku ktorej bude nevyhnutne patriť aj vedenie vojny. „Nemám rád NATO, nemal som rád Georgea Busha a nemám dobrý pocit ani z Lisabonskej zmluvy. Niektoré jej články sa dajú všelijako vysvetliť a obávam sa, že sme príliš malí na to, aby sme to dokázali potom zmeniť,“ hovorí pokojným hlasom. „No a potom sú tu záujmy veľkého biznisu, Brusel slúži najmä im,“ dodáva. O biznismenovi Ganleym hovorí. „Ide nám teraz o spoločnú vec, takže o ňom nechcem radšej hovoriť, ale je mi trochu podozrivý.“ 

Pre Slováka pôsobí v Írsku mnoho vecí tak trochu naopak. Pruhy na cestách, volant v aute, električka, ktorá vás prekvapí z opačnej strany. Alebo otužilé írske ženy v studený jesenný deň naboso v šľapkách a sukni. Podobne je to aj s referendom. Hoci hlavným víťazom je Brusel, ktorý sa už teší na novú etapu centralizácie, nenápadným víťazom je napriek všetkému malé Írsko. Nie preto, že na druhý pokus hlasovalo za zmluvu, ale práve pre svoj odpor v prvom referende. Pred rokom, v júni 2008, totiž vyše 53 percent hlasujúcich Írov pri nadpolovičnej účasti odmietlo Lisabonskú zmluvu. Írsko bola jediná krajina EÚ, kde sa o tejto zmluve muselo konať referendum. A bolo to práve írske nie, ktoré donútilo Brusel na ústupky. Európska rada v júni tohto roku schválila mimoriadne zmeny, ktorými si Íri vydobyli cenné ústupky. Princíp jeden komisár na jednu krajinu má podľa EÚ ostať zachovaný, podobne ako suverenita štátu v otázke obrany, potratov a priamych daní. Ani tam sa však nadbiehanie Dublinu neskončilo. Írska ekonomika bola v polovici roka 2008 prvá, kde vypukla recesia, nezamestnanosť je 12 percent, Dublin má najvyšší štátny dlh (astronomických 800 percent HDP) a najvyššie zadlženie domácností v EÚ. EÚ sa však snažila: keď došlo na nevyhnutné prepúšťanie a firma Dell v meste Limerick prepustila dve tisícky zamestnancov, predseda Európskej komisie José Manuel Barroso sa poponáhľal a osobne (dva týždne pred referendom) ponúkol írskej vláde dotáciu 14 miliónov eur z globalizačného fondu na podporu nových pracovných miest. Uznajte, neoplatilo sa Írom hlasovať proti Lisabonu?

Tlak na Írov bol v druhom referende enormný. A hoci je vláda veľmi neobľúbená a krajina je v kríze, zástancom Lisabonu sa podarilo verejnosť vystrašiť, že hlasujú o členstve v Únii, nie o Lisabone. Napriek odvahe a hrdosti 40 percent hlasujúcich v Írsku predsa len nežijú tri milióny Václavov Klausov, ktorí by boli o svojom nie aj pod takým tlakom skalopevne presvedčení. 

Svoju rolu zohral aj multimilionár v rifliach a teniskách, Michael O´Leary, šéf leteckej spoločnosti Ryanair. Hoci v minulom referende hlasoval proti zmluve, tentoraz si vypočítal, že vo vojne s Bruselom nemôže vyhrať a na aktívnom prístupe môže Ryanair len zarobiť. Vyčlenil teda 500-tisíc eur na kampaň, väčšinou šikovne spojenú s reklamou a zľavami na letenky. Stal sa tak Declanom Ganleym v službách Bruselu. „Iba skrachovanci hlasujú proti Európe,“ hovoril jeden z jeho plagátov a obrázky Ganleyho, Higginsa a Sinn Fein dávali najavo, koho za skrachovancov považuje. Vybavme si to s nimi a zbavme sa ich, povedal vulgárnejším jazykom v inom slogane. A práve nekonformným prístupom bodoval. Pár dní pred referendom išiel napríklad ochotne diskutovať s Ganleym pred kamery. Politici zo všetkých strán sa mu vyhýbali, O´Leary si však z neho robil žarty. Nešlo o žiadnu diskusiu, ale o šou, ktorá sa premenila sa na spŕšku invektív a nadávok. O´Leary vyvolal dojem, že „za“ Lisabon môže hlasovať aj človek, ktorý nemá koho v krajine plnej nekompetentných a skorumpovaných politikov voliť a je so všetkým nespokojný. A to sa O´Learymu, ktorý pôsobí ako zlúčenina Mr. Beana a Tonyho Blaira, aj podarilo. A ešte pritom úspešne propagoval Ryanair. Keď bude najbližšie Brusel zvažovať reguláciu lacných leteniek, bude sa musieť dobre zamyslieť, či mu to za to stojí... 

Piatok, jedenásť hodín predpoludním, v rozľahlom neogoticky ladenom katolíckom Kostole sv. Augustína a Jána sa začína svätá omša. Prítomných je asi 250, zväčša starších ľudí. Pat Gayer z augustínskeho rádu, ktorý kostol spravuje, mi po omši objasňuje pozíciu cirkvi: „Biskupi prijali vyhlásenie, v ktorom sa hovorí, že neexistuje žiadna morálna alebo etická prekážka hlasovať za,“ hovorí. Podľa ohlasov v printových médiách išlo o jedno z najdôležitejších vyhlásení v celej kampani. „Keby išlo o potraty, boli by sme aktívni. Keďže však v tejto otázke ostáva Írsko suverénne, ľudia sa môžu slobodne rozhodnúť, či sú za, alebo proti, podľa svojho politického presvedčenia,“ dodáva mních. Iný názor má Anthony Coughlan, presvedčením socialista, aktívny v kampani proti Lisabonu. „Opakované referendum bolo prejavom monštruóznej ilegality,“ hovorí ostrým jazykom. Dôvody? „Intervencia Európskej komisie, ktorá zaplatila a distribuovala pamflet na podporu Lisabonu, zasahovanie sesterských európskych strán do kampane, ktoré dokonca financovali časť plagátov, čo je podľa nášho práva zakázané a nakoniec aj správanie samotnej vlády, ktorá tiež použila verejné zdroje a vydala pohľadnicu a neskôr aj brožúru s takzvanými uisteniami EÚ,“ uvádza tento spoločensky angažovaný akademik pre .týždeň. 

„Tak vás teda zlomili,“ provokujem v kaviarni v sobotu podvečer po vystúpení premiéra Cowena. „Ako sa to vezme, ako povedal Joe Higgins, teraz je to 1:1,“ odpovedá ktosi s úsmevom. Zasmejem sa a uvedomím si, že táto malá krajina s dobrým pivom je pre Európu dôležitejšia, než sama tuší.