Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Merkelovej druhá šanca

.martin Hanus .časopis .týždeň vo svete

Nemecko nikdy v povojnovej histórii nezažilo voľby s toľkými „naj". Najnudnejšia kampaň vyvrcholila najpozoruhodnejšími výsledkami volieb, ktoré by ešte nedávno pôsobili ako sci-fi. A kto je víťaz? No predsa Guido Westerwelle, podceňované dieťa nemeckej politiky.

.so superlatívmi, ktoré priniesli septembrové voľby, sa ešte chvíľu pohrajme, pretože ukazujú čosi zásadné: Éra veľkých masových strán, ktoré formovali povojnovú nemeckú politiku, sa možno nadobro skončila. Sociálni demokrati (SPD), ktorí vládli posledných 11 rokov, dosiahli najhorší výsledok po druhej svetovej vojne. Iba 23 percent je pre stranu, ktorá si v posledných desaťročiach zvykla na zisky okolo 40 percent, hotovou pohromou. CDU kancelárky Angely Merkelovej, ktorá sa predminulú nedeľu mohla tešiť iba z toho, že môže zostaviť vládu bez SPD, dosiahla druhý najhorší povojnový výsledok. Jej sesterská strana, bavorská CSU, smútila nad úplne najhorším povojnovým výsledkom. Naopak, všetky tri dosiaľ „príveskové" strany, liberáli z FDP, Zelení a Ľavicová strana, žali historické rekordy: dokopy ich volilo 36 percent voličov, pričom liberáli, kedysi 7-percentná strana, dosiahli takmer 15 percent.
Oddaní stúpenci CDU/CSU a najmä SPD môžu už len s nostalgiou spomínať na časy, keď sa viac než dve tretiny Nemcov delilo na tých, ktorí sú za čiernych (CDU) alebo za červených (SPD)...
Najdôležitejšie je však iné „naj", ktoré ešte nepoznáme: bude mať Nemecko najodvážnejšiu vládu za posledných 30 rokov? Potrebuje ju totiž naliehavo, a zďaleka to nesúvisí iba s hospodárskou krízou.  

.odvaha?
Ale dá sa vôbec takto pýtať? Odvážna vláda na čele s Angelou Merkelovou? S tou Merkelovou, ktorá kedysi hovorila o nevyhnutnosti veľkých reforiem, aby potom počas vládnutia s SPD povýšila nehybnosť na cnosť? S kancelárkou, ktorá odborárom pred voľbami sľúbila, že sa v záujme pracujúcich nedotkne pracovného práva? Odvážna vláda na čele s kancelárkou, ktorá chce na svojom poste naďalej lámať rekordy popularity? Lenže lámať palicu nad Merkelovou je ešte predčasné.  Merkelová má už predsa jeden nevídaný obrat za sebou: pred voľbami v roku 2005 hovorila CDU o prestavbe daňového systému a znižovaní odvodov. Merkelovej strana chcela vtedy takisto znížiť mieru ochrany zamestnancov pred prepustením: vysoká nezamestnanosť (omnoho vyššia než vykazujú oficiálne štatistiky) je totiž v Nemecku spôsobená aj tým, že firmy váhajú prijímať nových pracovníkov z dôvodu, že v horších časoch  ich je vinou  zákonov takmer nemožné prepustiť. Pracovné právo tak síce chráni tých, ktorí majú prácu, ale kašle na tých, ktorí sú vydedencami mimo pracovného trhu. To všetko chcela kedysi CDU riešiť. Potom však prišli neveľmi úspešné voľby, veľká koalícia a Merkelová zavelila vľavo bok. Tým však teraz nahnevala nemalý počet voličov (asi štyri-päť percent), ktorí radšej prešli – a to napriek kríze, ktorá sa v Nemecku dáva za vinu nenažraným finančným žralokom z Wall Street a bezbrehému liberalizmu ako takému – k Westerwellovým liberálom. A práve od liberálov a od miery, v akej sa im podarí presadiť v pripravovanom vládnom programe, závisí, či sa bude dať vôbec hovoriť o odvahe.

.guido vs. angela

Ostrý konflikt bol zjavný už krátko po volebnej eufórii: kancelárka a šéfka CDU Angela Merkelová vyhlásila niektoré oblasti za nedotknuteľné a Westerwelle cez médiá odkazoval, že pre novú vládu nemôže byť nič tabu. V CDU sa medzičasom rozhorel spor, keď pravé krídlo podporuje reformné požiadavky liberálov, kým ľavé krídlo ich odmieta. Súčasťou tohto sporu je aj interpretácia volebných výsledkov a odpoveď na otázku: hlasovali Nemci za zásadné zmeny? Jeden tábor, najmä ľudia z hospodárskej brandže, tvrdia, že áno – dôkazom má byť väčšina pre CDU a FDP, ktorá naposledy zvíťazila v roku 1994. Ale bližšie k pravde sú tí, ktorí tvrdia, že nová Merkelovej vláda nemá na reformy mandát. Program CDU sa takmer nedal odlíšiť od SPD a hoci voliči CDU vedeli, že ich strana uprednostňuje koalíciu s menšími liberálmi, čelní kresťanskí demokrati nepremeškali deň, keď by nezdôraznili, že budú „sociálnym korektívom". Dôkazom toho, že väčšina Nemcov aj napriek tomu, že krajina už jedno desaťročie upadá a reálne mzdy stagnujú, si želá radšej status quo než „neoliberálne experimenty", je aj správanie hospodárskych kruhov. Stavovské organizácie zamestnávateľov sú dnes doslova vo vytržení zo zloženia novej vládnej koalície, ktorú vyzývajú na zoštíhľovanie štátu, reformu zdravotníctva a podobne. Ale tie isté organizácie boli pred voľbami radšej ticho, lebo sa báli, že ohrozia víťazstvo prijateľnejšej CDU, ktorá nebude môcť vytvoriť vládu s favorizovanou FDP. Má teda nová vláda mandát na radikálnu politiku?
 Merkelovej predstava je asi nasledovná: naďalej vystupovať marketingovo ako „ochranca sociálnej rovnováhy", a liberálom dovoliť siahnuť len na najmenej citlivé výdobytky sociálneho štátu.
Merkelovú možno v jednom ohľade typovo porovnať so slovenským premiérom Ficom: hoci štýlom politiky sa vyhýba akejkoľvek konfrontácii, čím privádza svojich politických súperov k zúfalstvu, obsah vládnutia je podobný Ficovmu. Merkelová si síce uvedomuje potrebu nepopulárnych opatrení, ale nechce nimi vyrušovať národ, lebo si je istá, že by tým v politike prehrala. Tak radšej Nemcom nahovára, že žiadne reformy nie sú potrebné a veľký sociálny štát je nedotknuteľný.
Merkelovej opatrnosť má však aj historické odôvodnenie: nemeckých politikov zachvacuje panika pri predstave, že by Nemci – ako je to u Francúzov folklórom – vyšli na protest proti nejakej politike v masách do ulíc – tým väčšmi, že nemeckí politici sa stále desia obrazov z 30. rokov minulého storočia, ktoré viedli k nástupu Hitlera.

.dosť bolo srandy
Liberáli však svoju kožu ľahko nepredajú. Jedenásť rokov túžili po moci a jedenásť rokov svojich voličov presviedčali, že sú jedinou reformnou silou. A vďaka trpezlivosti Guida Westerwelleho teraz triumfovali. Pritom 47-ročný Westerwelle bol pred časom skôr na smiech.
Do FDP vstúpil na začiatku 80. rokov v čase, keď liberáli inklinovali skôr k ľavici. Časom sa síce v strane presadil prúd, ktorý presadzoval spoluprácu s CDU, liberáli sa v pravej časti spektra ukotvili na konci 90. rokov – Westerwelle vtedy ako generálny sekretár strany presadil programové priority  ako znižovanie daní, obmedzovanie úloh štátu, ale aj zrušenie povinnej vojenskej služby. V roku 2001 Guido obratne vyšachoval konkurenta a stal sa predsedom strany. Jeho ambície nepoznali hraníc. Šéf malej strany sa drzo vyhlásil za kancelárskeho vyzývateľa Edmunda Stoibera a Gerharda Schrödera a celá strana mu naskočila na takzvaný „projekt 18" (teda cieľ získať 18 percent hlasov). Westerwelle poňal svoju kampaň ako zábavnú estrádu (Spasswahlkampf). Objavil sa v populárnom kontajneri reality šou Big Brother a Nemecko brázdil v automobile zvanom Guidomobil. Fraška sa skončila v deň volieb 2002, keď získal čosi vyše 7 percent a Schröderova vláda SPD so Zelenými mohla pokračovať. Westerwellom vtedy pohŕdali aj liberálne autority ako Hans-Dietrich Genscher, dlhoročný minister zahraničia, a len málokto veril, že predseda je aj čímsi viac než len komickou figúrkou. Ale Westerwelle to nevdzal: ustál svoju pozíciu v strane, začal vystupovať seriózne, prestal sa hrať na budúceho kancelára a osud FDP zviazal s CDU. Keď v roku 2005 odmietol ponuku na koalíciu s SPD a Zelenými, mnohí si mysleli, že jednostranné naviazanie liberálov na kresťanských demokratov je strategickou chybou. Westerwelle však neuhýbal a neubral z prokapitalistickej rétoriky ani po dorazení hospodárskej krízy, ktorá urobila z pojmu kapitalizmus ešte väčšiu nadávku. K FDP sa hrnuli sklamaní voliči Angely Merkelovej a Guido je dnes právom oslavovaný ako najúspešnejší vodca liberálov, aký kedy chodil pod nemeckým slnkom.

.guido: radšej ostaň doma
Isté je, že liberáli a ich sebavedomý šéf sa svojej reformnej agendy nevzdajú len preto, že CDU by najradšej ďalej plávala v pokojných vodách. Médiá preto sebavedomého Westerwelleho povzbudzujú, aby sa v novej vláde ujal postu takzvaného superministra, teda ministra financií a súčasne hospodárstva, z ktorého by mohol udávať reformný tón. Westerwelle však v duchu tradícií FDP túži po rezorte zahraničných vecí. Novinári však upozorňujú na istú komplikáciu.
„Znesie Nemecko homosexuálneho ministra zahraničia?" pýta sa denník Financial Times Deutschland v narážke na to, že Westerwelle má už päť rokov verejný vzťah so svojím priateľom, čo mu môže robiť problémy pri cestách po arabskom svete. Na druhej strane denník pripomenul, že na čele s Westerwellom by sa v nemeckej zahraničnej politike neudialo nič prevratné: aj Konrad Adenauer mal vo vláde homosexuálneho ministra zahraničia, čo vtedajší veľký kancelár glosoval slovami:  „Pokiaľ sa ma nedotýka, je mi to jedno." Kancelárka Merkel sa nemusí báť ani tohto – navyše Westerwelle cestujúci po svete by jej bol určite viac po vôli, ako keby ostal doma a otravoval národ rečami o reformách.

.zmenia Nemecko?
Isté je, že Merkelová a Westerwelle sa spolu zhodnú na znižovaní daní, ktoré obe strany sľúbili v kampani: to však v čase obrovských rozpočtových deficitov nemusí byť najrozumnejší krok, keďže najhorúcejšou potrebou je sanovanie rozpočtu. Je takisto pravdepodobné, že nová vláda predĺži funkčnosť niektorých atómových elektrární, ktoré vo svojom ideologickom ošiali obmedzila vláda SPD a Zelených. Jednak by sa tým znížili ceny energie a zo zisku rádovo v desiatkach miliárd eur, ktorý by prišiel na účet prevádzkovateľov atómiek, by si mohol časť odčerpať aj štát.
Trúfnu si čierno-žltí na viac?
Keď sa v roku 1998 lúčila vláda Helmuta Kohla, ekonómovia boli sklamaní: Kohl totiž vynikal umením, ako problémy vysedieť, a nie riešiť. S Kohlom je však spojené zjednotenie Nemecka, dejinná udalosť. Po Kohlovi prišiel sociálny demokrat Gerhard Schröder, ktorý sa napokon nechal dotlačiť k reformnej „agende 2010". Jeho SPD to síce odmietla, Schröder má však dejinný zápis istý. Čím sa chce zapísať do dejín Angela Merkelová? Bojom proti klimatickým zmenám? Zhruba o mesiac, keď bude hotový nový vládny program, bude zrejmé, či chce riešiť aj reálne problémy krajiny a zapísať sa ako kancelárka zmeny. Ak áno, bude musieť porušiť predvolebné sľuby a začať riskovať. Jedno nádejné „naj" má už teraz k dispozícii: jej nová vládna zostava má najreformnejší potenciál, akého je súčasné Nemecko schopné. Buď ho využije, alebo premrhá.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite