Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prečo sa ozývame?

.dušan Čimo .časopis

Už dlhší čas vládne medzi sudcami obava z vyslovenia názoru na pomery v justícii. Najviac sa toto obdobie prekrýva s nástupom Štefana Harabina do funkcie ministra spravodlivosti, v skutočnosti však siaha už do obdobia pred ním.

Postupnosť jeho krokov či osôb jemu naklonených, ktoré smerujú k ovládnutiu rozhodujúcich justičných štruktúr, nie je len záležitosťou posledného obdobia. Už v samom zárodku týchto aktivít však treba vidieť aj zlyhanie progresívne orientovaných sudcov. Evidentne podcenili u tých, ktorí sa snažia o zakonzervovanie súčasného stavu, schopnosť organizovať sa v záujme dosiahnutia cieľa.
Cieľom týchto ľudí je vzbudenie zdania, že justícia je organizmom spôsobilým aj odhodlaným vyriešiť si svoje vnútorné problémy. Počuť ich vyhlásenia o nezávislosti súdnej moci, napríklad pri voľbe sudcovských rád, pri výberových komisiách na posty predsedov okresných a krajských súdov, ale aj v rámci funkčného postupu sudcov či v procese výberu justičných čakateľov. Lenže ovládnutie týchto orgánov vopred zabezpečilo, že výberové konania sa skončili buď  priamo so želaným výsledkom, alebo že prišlo k pomerne rýchlemu odvolaniu tých predsedov súdov, ktorí patria medzi najviditeľnejších kritikov pomerov, ktoré zosobňuje  Štefan Harabin. „Neprijateľným“ bolo naznačené, že o nich nie je záujem, aj keby boli rovno jediní, prípadne sa proces výberu opakoval, až kým sa nedostavil požadovaný výsledok. Toto – a neskoršie obsadenie funkcií podpredsedov súdov – boli prvé kroky, smerujúce k potlačeniu slobody vyjadrovania názorov na pomery v súdnictve.
Išlo to rýchlo. Najskôr možnosť nepriaznivých dopadov pripomenuli tým, o ktorých sa vedelo, že nemajú problém aspoň lokálne sa ozvať. Tak sa prirodzene vyvinul tlak aj na tých, ktorí výraznejšie nevystupovali, ale inak s podporou principiálnych riešení neváhali. Súbežne sa účtovalo s kritikmi dnešného predsedu Najvyššieho súdu, čo spôsobovalo, že títo kritici sa navonok javili osamotení, akoby bez podpory zvnútra stavu. Skutočné dôvody snáh o ich postih boli navyše rafinovane zastierané tvrdeniami o pochybeniach pri plnení pracovných povinností (sudcovia Urban či Růžička). Už v tom čase však bola zjavná snaha o represiu aj u sudcov, ktorí si len plnili občiansku povinnosť (pokus o postih sudkyne Kuchtovej za svedeckú výpoveď pred súdom...).
Ďalším krokom smerujúcim k ovládnutiu celého prostredia boli voľby členov Súdnej rady SR v roku 2007. Osem členov volili samotní sudcovia pod taktovkou nových vedení súdov, ďalších členov volila NR SR, vláda a prezident. Tak sa utvoril zvláštny zbor – fungujú v ňom osoby v priamej personálnej právomoci ministra spravodlivosti (predsedovia krajských a okresných súdov, riaditeľ Justičnej akadémie), osoby jemu funkčne podriadené (štátny tajomník ministerstva) a potom osoby, o ktorých je v justičnom prostredí známe, že patria do tábora zástancov súčasných pomerov. Zrejme očakávaným vyvrcholením bola voľba predsedu Najvyššieho súdu.
Súdna rada volí aj sudcov disciplinárneho súdu a má tiež určité disciplinárne oprávnenia (rozhodovanie o návrhoch disciplinárne stíhaných sudcov na zrušenie ich postihu). Lenže disciplinárne senáty vznikli z vôle Súdnej rady, a tá je prepojená s dnešným predsedom Najvyššieho súdu – kruh, v ktorom je ten istý žalobcom, tvorcom sudcu aj samotným sudcom, sa tým uzavrel. V takom systéme možno kritikov pomerne ľahko odstaviť (prípad sudcu Paludu, ale aj sudkyne Dubovcovej) a razantným vystupovaním proti nim zastrašiť ostatných. Tým sa dá vytvoriť stav, v ktorom je už len krok k ovplyvňovaniu rozhodovania v konkrétnych veciach (táto hranica však už zrejme bola prekročená).
Tvrdíme, že tento stav ohrozuje samu podstatu systému vzájomného vyvažovania troch mocí v štáte. Je symbolické, že k potrebe upozornenia na toto riziko sme dospeli práve v predvečer 20. výročia Nežnej revolúcie. Za signatárov výzvy Päť viet
Dušan Čimo, sudca Krajského súdu v Trnave
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite