Chlapík v žltom nákladiaku prišiel o dvadsať minút, sadol do auta, pol minúty sa s niečím hral, potom zaradil spiatočku a nechal auto zísť pár metrov späť z kopca dole. Motor naskočil a šiel. Chlapík si vypýtal stošesťdesiat eur a dodal, že porucha nie je odstránená a môže sa zopakovať. A tak som už radšej nezastavoval. Až o pol štvrtej ráno, po kľukatom prejazde Parížom, keď sme na svitaní došli do cieľa, respektíve štartu francúzskej cesty. Burgundského mestečka Joigny.
.ráno na francúzskom trhu
Aj v osobnom aute neveľkých rozmerov sa môžu vyspať traja ľudia, veľmi pohodlné to však nie je. Keď som ráno okolo pol ôsmej otvoril oči, bol na parkovisku, pri našom príchode prázdnom, nezvyčajný ruch. To miesto, kde som zaparkoval, totiž nebolo parkovisko, ale námestie priamo pred radnicou a v sobotu ráno sa všade okolo nás konal pravidelný trh. Muž, ktorý práve začal stavať stánok s kurencami, s úsmevom privítal, keď som naštartoval a presunul sa o pár stoviek metrov ďalej, na skutočné parkovisko, kam sa začali schádzať ľudia z okolitých miest a dedín. Zvyšok osadenstva automobilu spal ďalej, a tak som sa v to vlahé ráno vybral na trh.
Francúzsky trh, ak všetky vyzerajú ako ten v Joigny, je zázrak kulinárstva. Paštéty, slimáky, desiatky, ba stovky syrov, voňavé bagety, najrozličnejšie druhy chleba, pätnásť druhov paradajok, obrovský pult plný morských rýb a potvor, kozľacina, jahňacina, fajnové steaky, kvety, víno z najlepších viníc na okolí, čerstvo odtrhnuté broskyne.
Napoly omámený som zašiel do miestnej kaviarne, ktorú pred chvíľou otvorili. Kaviarnik, pôvodom zrejme odniekiaľ z Indočíny, priniesol café au lait, voňavo čerstvý croissant a ja som sa konečne mohol pokochať pohľadom na rieku Yonne. Rieku, kvôli ktorej sme prišli. V tej chvíli som však od vedľajšieho stolíka začul slovenčinu. Najprv som si povedal, že nebudem ako všetci tí turisti, ktorí len čo začujú rodný, respektíve takmer rodný jazyk, hneď sa hrnú do bratania. Ale potom mi to nedalo, pozdravil som a spýtal som sa, čo tu porábajú uprostred Burgundska a v mestečku, ktoré sa na mapách cestovných kancelárií veľmi nevyskytuje. Ukázalo sa, že presne to čo my. Prilákalo ich miestne prístavisko, kde kotvila flotila obytných lodí firmy LocaBoat.
.papiere za desať minút
Nebolo to prvý raz, čo som sa na takej lodi viezol a dokonca ju riadil. No tentoraz som bol kapitánom a mal som rodinnú posádku zloženú z dvoch zelenáčov. A viezť sa na lodi a byť kapitán je rovnaký rozdiel, ako keď s nejakým dievčaťom zájdete zopárkrát do kina, a potom spolu vyrazíte na dovolenku.
V prijímacej kancelárii som na otázku, či som sa už niekedy nejakou z tých vyše desaťmetrových lodí viezol, odpovedal kladne: „Už dvakrát.“ To som nemal urobiť, pretože všetky ďalšie formality trvali päť minút a po nich som mal v ruke mapu, kľúče, papiere od lode, päťdesiat stránok inštrukcií a vôbec som netušil, čo ďalej. Našťastie to nebolo všetko. O chvíľu prišiel technik a šli sme si po loď. Keď začal vysvetľovať rovnakým tempom, akým ma vybavila jeho kolegyňa v kancelárii, zastavil som ho s tým, že som síce na lodi už bol, ale kapitána som nikdy, zdôrazňujem, nikdy nerobil. Pochopil, spomalil a pre istotu si so mnou urobil úvodný okruh po rieke. Naštartovať a potom pomaly rozbehnúť desaťmetrového a zopár ton vážiaceho drobčeka na vode je zážitok. Asi taký, ako stať sa na chvíľu šoférom kamiónu. S tým rozdielom, že na kamión si papiere robíte pekných pár mesiacov, a tu po pár minútach technik vyhlásil, že okej, dal mi kľúče a doložil, že keby som niečomu nerozumel, nech za ním prídem. Vzápätí odišiel odovzdávať ďalšiu loď.
Bolo sobotné popoludnie, a keďže cestovný plán, ktorý bol súčasťou mapy, rátal s výjazdom v nedeľu ráno, hlasovali sme všetci svorne za spánok a večernú prechádzku po meste. Joigny je jedno z tých stáročných vinárskych mestečiek, čo vyzerajú až nepravdepodobne romanticky. Staré mesto sa vinie po návrší okolo gotickej katedrály a neveľkého zámku, okolité kopce sú plné viníc a s výnimkou jedinej uličky s obchodmi je všade neuveriteľne ticho a pusto. Akoby tu ani nežili ľudia a všetko boli iba filmové kulisy. Majiteľ miestneho bistra prevádzkuje svoj podnik tak, že večer jednoducho uvarí, napíše to na tabuľu a je na hosťoch, či si jeho večeru z králika dajú, alebo idú o podnik ďalej. Dali sme si a neprehlúpili sme, pretože, ako sme v nasledujúcich dňoch zistili, vo Francúzsku sa prehlúpiť s jedlom ani veľmi nedá.
.ako trafiť do vzdúvadla
Keď premýšľam, čo mám na plavbe loďou najradšej, tak spánok. Nikde inde sa mi nespí tak nádherne ako na brehu tichej rieky s oknom kajuty kúsok nad hladinou. Toto lodné spanie, najmä keď je človek kapitán a jediný, kto môže loď riadiť, však nemožno vykonávať stále a loďou sa, bohužiaľ, musí nejako cestovať. Napokon, preto ju človek má.
Ak však máte na palube dvanásťročného syna, podpichovačnú partnerku a veľmi netušíte, čo s tým kormidlom a rýchlostnou pákou robiť a kadiaľ presne ísť, je to peklo. Potom však prvý raz prejdete pod mostom a mostné piliere, ktoré sa vám pred chvíľou zdali neuveriteľne blízko pri sebe, sa ukážu dosť ďaleko na to, aby medzi nimi prešla nie jedna, ale hneď tri lode. So vzdúvadlom je to o niečo horšie, ale aj tam trafíte na prvý raz, hoci priväzovanie lán k betónovým držiakom nie je práve pohoda. Keď zvládnete vzdúvadlá, čaká vás ešte niečo horšie – parkovanie. Lenže aj to sa dá vďaka spolupráci posádky a ľudí na brehu zvládnuť a zakotviť napokon aj v miestach, kde by ste auto rozhodne nezaparkovali.
Časom bázeň z kapitánstva opadne a začínate si vychutnávať rieku, ktorá je čistá, voňavá a plná rýb. Kupujete si úžasné víno od obsluhy vzdúvadiel, bagety v pekárňach v dedinkách a mestečkách pozdĺž rieky, zaplávate si a márne premýšľate, kedy ste naposledy plávali v rieke. A podvečer, keď loď zastane a motor stíchne, zájdete do nejakej miestnej krčmičky, alebo si urobíte výlet na niektorý z početných zámkov a zámočkov, prípadne do vinárskeho mestečka zopár kilometrov od rieky. Hoci je už podvečer a všade zavreli, nebojte sa zazvoniť, vinári radi otvoria a potom s vami do noci ochutnávajú svoje víno, o ktorom hovoria dlho a krásne, tak krásne, že si nakoniec odnesiete dvojnásobok fliaš, ako ste mali pôvodne v úmysle kúpiť.
Keď sa pod bielymi skalami obrátite, cesta späť ubieha tak rýchlo, až je vám to skoro ľúto. V päťdesiattisícovom Auxerre, hlavnom meste severného Burgundska, dnes departmente Yonne, sa užasnuto túlate medzi gotickými katedrálami, palácmi a stredovekými ulicami a hovoríte si, že by ste tu chceli chvíľu žiť a že sa sem ešte určite musíte vrátiť. A keď o deň neskôr zakotvíte loď v prístave v Joigny a do auta odnášate dvadsať fliaš po ceste nevypitého vína (plus ďalších desať prázdnych), napadne vám, že toto zrejme bolo to, čomu sa vraví „báječná dovolenka“.
Autor je redaktor Lidových novín
.ráno na francúzskom trhu
Aj v osobnom aute neveľkých rozmerov sa môžu vyspať traja ľudia, veľmi pohodlné to však nie je. Keď som ráno okolo pol ôsmej otvoril oči, bol na parkovisku, pri našom príchode prázdnom, nezvyčajný ruch. To miesto, kde som zaparkoval, totiž nebolo parkovisko, ale námestie priamo pred radnicou a v sobotu ráno sa všade okolo nás konal pravidelný trh. Muž, ktorý práve začal stavať stánok s kurencami, s úsmevom privítal, keď som naštartoval a presunul sa o pár stoviek metrov ďalej, na skutočné parkovisko, kam sa začali schádzať ľudia z okolitých miest a dedín. Zvyšok osadenstva automobilu spal ďalej, a tak som sa v to vlahé ráno vybral na trh.
Francúzsky trh, ak všetky vyzerajú ako ten v Joigny, je zázrak kulinárstva. Paštéty, slimáky, desiatky, ba stovky syrov, voňavé bagety, najrozličnejšie druhy chleba, pätnásť druhov paradajok, obrovský pult plný morských rýb a potvor, kozľacina, jahňacina, fajnové steaky, kvety, víno z najlepších viníc na okolí, čerstvo odtrhnuté broskyne.
Napoly omámený som zašiel do miestnej kaviarne, ktorú pred chvíľou otvorili. Kaviarnik, pôvodom zrejme odniekiaľ z Indočíny, priniesol café au lait, voňavo čerstvý croissant a ja som sa konečne mohol pokochať pohľadom na rieku Yonne. Rieku, kvôli ktorej sme prišli. V tej chvíli som však od vedľajšieho stolíka začul slovenčinu. Najprv som si povedal, že nebudem ako všetci tí turisti, ktorí len čo začujú rodný, respektíve takmer rodný jazyk, hneď sa hrnú do bratania. Ale potom mi to nedalo, pozdravil som a spýtal som sa, čo tu porábajú uprostred Burgundska a v mestečku, ktoré sa na mapách cestovných kancelárií veľmi nevyskytuje. Ukázalo sa, že presne to čo my. Prilákalo ich miestne prístavisko, kde kotvila flotila obytných lodí firmy LocaBoat.
.papiere za desať minút
Nebolo to prvý raz, čo som sa na takej lodi viezol a dokonca ju riadil. No tentoraz som bol kapitánom a mal som rodinnú posádku zloženú z dvoch zelenáčov. A viezť sa na lodi a byť kapitán je rovnaký rozdiel, ako keď s nejakým dievčaťom zájdete zopárkrát do kina, a potom spolu vyrazíte na dovolenku.
V prijímacej kancelárii som na otázku, či som sa už niekedy nejakou z tých vyše desaťmetrových lodí viezol, odpovedal kladne: „Už dvakrát.“ To som nemal urobiť, pretože všetky ďalšie formality trvali päť minút a po nich som mal v ruke mapu, kľúče, papiere od lode, päťdesiat stránok inštrukcií a vôbec som netušil, čo ďalej. Našťastie to nebolo všetko. O chvíľu prišiel technik a šli sme si po loď. Keď začal vysvetľovať rovnakým tempom, akým ma vybavila jeho kolegyňa v kancelárii, zastavil som ho s tým, že som síce na lodi už bol, ale kapitána som nikdy, zdôrazňujem, nikdy nerobil. Pochopil, spomalil a pre istotu si so mnou urobil úvodný okruh po rieke. Naštartovať a potom pomaly rozbehnúť desaťmetrového a zopár ton vážiaceho drobčeka na vode je zážitok. Asi taký, ako stať sa na chvíľu šoférom kamiónu. S tým rozdielom, že na kamión si papiere robíte pekných pár mesiacov, a tu po pár minútach technik vyhlásil, že okej, dal mi kľúče a doložil, že keby som niečomu nerozumel, nech za ním prídem. Vzápätí odišiel odovzdávať ďalšiu loď.
Bolo sobotné popoludnie, a keďže cestovný plán, ktorý bol súčasťou mapy, rátal s výjazdom v nedeľu ráno, hlasovali sme všetci svorne za spánok a večernú prechádzku po meste. Joigny je jedno z tých stáročných vinárskych mestečiek, čo vyzerajú až nepravdepodobne romanticky. Staré mesto sa vinie po návrší okolo gotickej katedrály a neveľkého zámku, okolité kopce sú plné viníc a s výnimkou jedinej uličky s obchodmi je všade neuveriteľne ticho a pusto. Akoby tu ani nežili ľudia a všetko boli iba filmové kulisy. Majiteľ miestneho bistra prevádzkuje svoj podnik tak, že večer jednoducho uvarí, napíše to na tabuľu a je na hosťoch, či si jeho večeru z králika dajú, alebo idú o podnik ďalej. Dali sme si a neprehlúpili sme, pretože, ako sme v nasledujúcich dňoch zistili, vo Francúzsku sa prehlúpiť s jedlom ani veľmi nedá.
.ako trafiť do vzdúvadla
Keď premýšľam, čo mám na plavbe loďou najradšej, tak spánok. Nikde inde sa mi nespí tak nádherne ako na brehu tichej rieky s oknom kajuty kúsok nad hladinou. Toto lodné spanie, najmä keď je človek kapitán a jediný, kto môže loď riadiť, však nemožno vykonávať stále a loďou sa, bohužiaľ, musí nejako cestovať. Napokon, preto ju človek má.
Ak však máte na palube dvanásťročného syna, podpichovačnú partnerku a veľmi netušíte, čo s tým kormidlom a rýchlostnou pákou robiť a kadiaľ presne ísť, je to peklo. Potom však prvý raz prejdete pod mostom a mostné piliere, ktoré sa vám pred chvíľou zdali neuveriteľne blízko pri sebe, sa ukážu dosť ďaleko na to, aby medzi nimi prešla nie jedna, ale hneď tri lode. So vzdúvadlom je to o niečo horšie, ale aj tam trafíte na prvý raz, hoci priväzovanie lán k betónovým držiakom nie je práve pohoda. Keď zvládnete vzdúvadlá, čaká vás ešte niečo horšie – parkovanie. Lenže aj to sa dá vďaka spolupráci posádky a ľudí na brehu zvládnuť a zakotviť napokon aj v miestach, kde by ste auto rozhodne nezaparkovali.
Časom bázeň z kapitánstva opadne a začínate si vychutnávať rieku, ktorá je čistá, voňavá a plná rýb. Kupujete si úžasné víno od obsluhy vzdúvadiel, bagety v pekárňach v dedinkách a mestečkách pozdĺž rieky, zaplávate si a márne premýšľate, kedy ste naposledy plávali v rieke. A podvečer, keď loď zastane a motor stíchne, zájdete do nejakej miestnej krčmičky, alebo si urobíte výlet na niektorý z početných zámkov a zámočkov, prípadne do vinárskeho mestečka zopár kilometrov od rieky. Hoci je už podvečer a všade zavreli, nebojte sa zazvoniť, vinári radi otvoria a potom s vami do noci ochutnávajú svoje víno, o ktorom hovoria dlho a krásne, tak krásne, že si nakoniec odnesiete dvojnásobok fliaš, ako ste mali pôvodne v úmysle kúpiť.
Keď sa pod bielymi skalami obrátite, cesta späť ubieha tak rýchlo, až je vám to skoro ľúto. V päťdesiattisícovom Auxerre, hlavnom meste severného Burgundska, dnes departmente Yonne, sa užasnuto túlate medzi gotickými katedrálami, palácmi a stredovekými ulicami a hovoríte si, že by ste tu chceli chvíľu žiť a že sa sem ešte určite musíte vrátiť. A keď o deň neskôr zakotvíte loď v prístave v Joigny a do auta odnášate dvadsať fliaš po ceste nevypitého vína (plus ďalších desať prázdnych), napadne vám, že toto zrejme bolo to, čomu sa vraví „báječná dovolenka“.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.