.raz tomu zabránil hluk lietadiel z pristávacej plochy letiska, inokedy technické problémy s projekciou titulkov. Najzásadnejšou, už z minulosti pretrvávajúcou bariérou však bola nezrozumiteľnosť niektorých inscenácií, ktorej príčiny treba hľadať v odlišných spoločenských kontextoch a estetických kritériách slovenskej divadelnej reality a reality európskeho priestoru, z ktorého pozvané súbory prišli.
.divadelný synkretizmus
Súčasné divadlo akoby smerovalo k eklekticizmu. Dôkazom bola už otváracia inscenácia festivalu – belgický Origine. Tanečník a choreograf Sidi Larbi Cherkaoui vytvoril pohybovú performance doplnenú o multimédiá, pantomímu, tieňohru a živý hudobný sprievod, ktorý spieval a hral stredoveké duchovné piesne a polyfónie. Témou syntetického umeleckého diela bola diverzita, zdôraznená etnickým a kultúrnym pôvodom tanečníkov, a s ňou spojený problém xenofóbie – odtiaľ zrejme pramenil aj názov Origine. Poetické, originálne, aktuálne!
Dokumentárno-edukačným divadlom s dramatickými pasážami, výtvarnou inštaláciou a diskusiou sa v Nitre predstavilo pražské Divadlo Archa. Projekt Šanca ´89 – Window of Opportunity bol rámcovaný ako fiktívne rozhlasové vysielanie. Jeho jadro tvoril príbeh zmiešaného manželstva Kurta a Květy, ktorí kolaborovali s komunistickým režimom. K jednotlivým udalostiam ich života sa následne vyjadrovali študenti stredných a vysokých škôl, pričom do širšieho kontextu zmarených a využitých porevolučných šancí ich zasadili diskutujúci hostia: Martin Bútora, Martin M. Šimečka a Monika Vrzgulová, z videozáznamu aj Václav Havel. Projekt bude v novembri hosťovať v New Yorku, čaká ho i československá šnúra.
.poruchy a nedorozumenia
Asociatívne zrážanie tém, myšlienok a jazykov sa stalo inscenačným kľúčom portugalskej komédie Eurovízia. Teatro Praga prinieslo namiesto syntézy len poloprázdny chaos pohrávajúci sa s termínom postmoderna a následne ho spochybňujúci. Ak si niečo zaslúžilo potlesk, tak hlavný predstaviteľ, ktorý počas predstavenia vystriedal dvadsaťpäť európskych jazykov. Zvláštny paradox vznikol situovaním tejto pivničnej produkcie do Starého Divadla, ktorého rekonštruované foyer sa svojou snobskou eleganciou vyrovná aj oproti stojacemu novému nákupnému centru Mlyny.
Vo veľkom štýle začala srbská inscenácia Šopalovičovo kočovné divadlo. Na obrovské plátno zakrývajúce javisko boli za hrobového ticha publika premietané fotografie holokaustu. Po zdvihnutí plátna sa ako zrkadlový obraz objavilo na javisku ďalšie hľadisko s divákmi. Mŕtvych nahradili živí. My sme boli oni, oni boli my. Po efektnom úvodne začal prenos posolstva zlyhávať. Na vine neboli len neviditeľné titulky, ktoré sa ako-tak podarilo zviditeľniť po pol hodine, ale predovšetkým komplikovaná viacrovinová nedivadelná forma rozprávania. Predlohou k inscenácii bola hra Ljubomira Simovića o skupine kočovných hercov, ktorá sa nevzdáva svojho „remesla“ ani v čase druhej svetovej vojny. Hra vznikla šesť rokov pred vojnou v Juhoslávii! Súčasťou jej nitrianskeho uvedenia sa stalo nečakané, režisérom vynútené oficiálne ukončenie festivalu riaditeľkou Darinou Károvou, ale to už zrejme išlo o ďalšiu rovinu tohto komplikovaného rozprávania...
Nič nové, hoci zaobalené v efektívnej jesennej scénografii, nepriniesla v oblasti skúmania medziľudských vzťahov ani rumunská inscenácia talianskej hry Choroba rodiny M. Aj to nič bolo navyše viackrát prerušené hučaním leteckých motorov, keďže inscenácia sa odohrávala v hangári letiska Janíkovce.
.atraktívny turista, labužnícky zajac
Medzi divákmi výrazne zarezonovala performancia Pivný turista, v ktorej dvaja holandskí herci parodovali stereotypné správanie a postoje britských futbalových a pivných fanúšikov vo východnej Európe. Miesto konania bolo príznačné – krčma! Karikatúra západoeurópskych šovinistov bola presná v obsahu i prejave. K téme však nepovedala nič, čo by sme už z vlastnej skúsenosti nepoznali. Zaujímavý moment nastal v okamihu, keď sa herci snažili vyprovokovať Slovákov hanobením vlajky tým, že si do nej utierali zadok. Reakcia na seba nenechala dlho čakať, zopár nacionalistov po nich hodilo plastové poháre s vínom. Záver? Vo východnej Európe je citlivosť na národné symboly väčšia ako v západnej, tam sa na ich „prznení“ ľudia iba bavia.
Podľa divadelných labužníkov bola jednoznačne najlepším kúskom festivalu estónska komédia s podozrivým názvom Ako vysvetliť obrazy mŕtvemu zajacovi. S politikou koketujúca inscenácia, v ktorej vystupuje aj postava estónskej ministerky kultúry s priezviskom Zajac (slovenský minister kultúry s priezviskom Maďarič vystúpil len na otváracom ceremoniáli), kladie otázky o zmysle divadla a schopnosti umelcov byť originálnymi. Medzi to lepšie, čo tohtoročný festival ponúkol, patrila maďarská dráma Faidra Fitness odohrávajúca sa v posilňovni, zaujímavá bola aj talianska hudobno-svetelná meditácia Šesť stupňov.
.slovensko bez Komunizmu
Štvornásobné zastúpenie malo v hlavnom programe festivalu slovenské divadlo. Inscenácie sa svojím obsahom o festivalové motto síce len obtreli, z hľadiska domácich možností však nešlo o zlý výber. Paradoxne však chýbala inscenácia Komunizmus bratislavského divadla Aréna, ktorá sa dramaturgii festivalu zrejme zdala formálne konvenčná. Monumentálny obraz doby Anna Karenina prinieslo do Nitry SND Bratislava. Príbeh, ktorý zďaleka nie je len o vášni hlavnej hrdinky, ale o morálke celej ruskej spoločnosti, otvoril okrem iných diskusiu o mieste tradičných náboženských hodnôt v dnešnej spoločnosti. Minimalistická Žena z minulosti Mestského divadla Žilina na abstraktnom a na prvý pohľad banálnom pôdoryse nenaplnenej lásky tlmočila myšlienku, že nikto nemôže utiecť pred svojou minulosťou. Výber doplnil Višňový sad z produkcie domáceho DAB Nitra a tanečná skupina Debris Company s pohybovou drámou o vzťahoch a osamelosti Hexen.
.forward opinion
Dokonalý festival, hádam s výnimkou finančne predávkovaného Wiener Festwochen, neexistuje. Na každom, Divadelnú Nitru nevynímajúc, sa nájdu inscenácie dobré, priemerné, ale aj také, ktorých zaradenie vyvoláva rozčarovanie. Výsledný dojem potom býva otázkou ich pomeru. Na tohtoročnej Nitre tzv. „meisterstückov“ veľa nebolo. Silný ročník 2006, keď sa predstavila estetická Penthesilea, hyperrealistická Soňa a provokatívna Platforma, sa neopakoval. Ak sú hlavnou prekážkou importu špičkových súborov peniaze, potom stojí za zváženie, či by menej, ale kvalitnejších inscenácií, a teda aj kratší, ale intenzívnejší festival, nepriniesli v konečnom dôsledku väčší umelecký zážitok. Lákadlom pre zahraničné súbory by bolo možno udeľovanie cien, ktoré by zároveň vytvorilo priestor na búrlivejšiu debatu.
Autor je divadelný kritik.
.divadelný synkretizmus
Súčasné divadlo akoby smerovalo k eklekticizmu. Dôkazom bola už otváracia inscenácia festivalu – belgický Origine. Tanečník a choreograf Sidi Larbi Cherkaoui vytvoril pohybovú performance doplnenú o multimédiá, pantomímu, tieňohru a živý hudobný sprievod, ktorý spieval a hral stredoveké duchovné piesne a polyfónie. Témou syntetického umeleckého diela bola diverzita, zdôraznená etnickým a kultúrnym pôvodom tanečníkov, a s ňou spojený problém xenofóbie – odtiaľ zrejme pramenil aj názov Origine. Poetické, originálne, aktuálne!
Dokumentárno-edukačným divadlom s dramatickými pasážami, výtvarnou inštaláciou a diskusiou sa v Nitre predstavilo pražské Divadlo Archa. Projekt Šanca ´89 – Window of Opportunity bol rámcovaný ako fiktívne rozhlasové vysielanie. Jeho jadro tvoril príbeh zmiešaného manželstva Kurta a Květy, ktorí kolaborovali s komunistickým režimom. K jednotlivým udalostiam ich života sa následne vyjadrovali študenti stredných a vysokých škôl, pričom do širšieho kontextu zmarených a využitých porevolučných šancí ich zasadili diskutujúci hostia: Martin Bútora, Martin M. Šimečka a Monika Vrzgulová, z videozáznamu aj Václav Havel. Projekt bude v novembri hosťovať v New Yorku, čaká ho i československá šnúra.
.poruchy a nedorozumenia
Asociatívne zrážanie tém, myšlienok a jazykov sa stalo inscenačným kľúčom portugalskej komédie Eurovízia. Teatro Praga prinieslo namiesto syntézy len poloprázdny chaos pohrávajúci sa s termínom postmoderna a následne ho spochybňujúci. Ak si niečo zaslúžilo potlesk, tak hlavný predstaviteľ, ktorý počas predstavenia vystriedal dvadsaťpäť európskych jazykov. Zvláštny paradox vznikol situovaním tejto pivničnej produkcie do Starého Divadla, ktorého rekonštruované foyer sa svojou snobskou eleganciou vyrovná aj oproti stojacemu novému nákupnému centru Mlyny.
Vo veľkom štýle začala srbská inscenácia Šopalovičovo kočovné divadlo. Na obrovské plátno zakrývajúce javisko boli za hrobového ticha publika premietané fotografie holokaustu. Po zdvihnutí plátna sa ako zrkadlový obraz objavilo na javisku ďalšie hľadisko s divákmi. Mŕtvych nahradili živí. My sme boli oni, oni boli my. Po efektnom úvodne začal prenos posolstva zlyhávať. Na vine neboli len neviditeľné titulky, ktoré sa ako-tak podarilo zviditeľniť po pol hodine, ale predovšetkým komplikovaná viacrovinová nedivadelná forma rozprávania. Predlohou k inscenácii bola hra Ljubomira Simovića o skupine kočovných hercov, ktorá sa nevzdáva svojho „remesla“ ani v čase druhej svetovej vojny. Hra vznikla šesť rokov pred vojnou v Juhoslávii! Súčasťou jej nitrianskeho uvedenia sa stalo nečakané, režisérom vynútené oficiálne ukončenie festivalu riaditeľkou Darinou Károvou, ale to už zrejme išlo o ďalšiu rovinu tohto komplikovaného rozprávania...
Nič nové, hoci zaobalené v efektívnej jesennej scénografii, nepriniesla v oblasti skúmania medziľudských vzťahov ani rumunská inscenácia talianskej hry Choroba rodiny M. Aj to nič bolo navyše viackrát prerušené hučaním leteckých motorov, keďže inscenácia sa odohrávala v hangári letiska Janíkovce.
.atraktívny turista, labužnícky zajac
Medzi divákmi výrazne zarezonovala performancia Pivný turista, v ktorej dvaja holandskí herci parodovali stereotypné správanie a postoje britských futbalových a pivných fanúšikov vo východnej Európe. Miesto konania bolo príznačné – krčma! Karikatúra západoeurópskych šovinistov bola presná v obsahu i prejave. K téme však nepovedala nič, čo by sme už z vlastnej skúsenosti nepoznali. Zaujímavý moment nastal v okamihu, keď sa herci snažili vyprovokovať Slovákov hanobením vlajky tým, že si do nej utierali zadok. Reakcia na seba nenechala dlho čakať, zopár nacionalistov po nich hodilo plastové poháre s vínom. Záver? Vo východnej Európe je citlivosť na národné symboly väčšia ako v západnej, tam sa na ich „prznení“ ľudia iba bavia.
Podľa divadelných labužníkov bola jednoznačne najlepším kúskom festivalu estónska komédia s podozrivým názvom Ako vysvetliť obrazy mŕtvemu zajacovi. S politikou koketujúca inscenácia, v ktorej vystupuje aj postava estónskej ministerky kultúry s priezviskom Zajac (slovenský minister kultúry s priezviskom Maďarič vystúpil len na otváracom ceremoniáli), kladie otázky o zmysle divadla a schopnosti umelcov byť originálnymi. Medzi to lepšie, čo tohtoročný festival ponúkol, patrila maďarská dráma Faidra Fitness odohrávajúca sa v posilňovni, zaujímavá bola aj talianska hudobno-svetelná meditácia Šesť stupňov.
.slovensko bez Komunizmu
Štvornásobné zastúpenie malo v hlavnom programe festivalu slovenské divadlo. Inscenácie sa svojím obsahom o festivalové motto síce len obtreli, z hľadiska domácich možností však nešlo o zlý výber. Paradoxne však chýbala inscenácia Komunizmus bratislavského divadla Aréna, ktorá sa dramaturgii festivalu zrejme zdala formálne konvenčná. Monumentálny obraz doby Anna Karenina prinieslo do Nitry SND Bratislava. Príbeh, ktorý zďaleka nie je len o vášni hlavnej hrdinky, ale o morálke celej ruskej spoločnosti, otvoril okrem iných diskusiu o mieste tradičných náboženských hodnôt v dnešnej spoločnosti. Minimalistická Žena z minulosti Mestského divadla Žilina na abstraktnom a na prvý pohľad banálnom pôdoryse nenaplnenej lásky tlmočila myšlienku, že nikto nemôže utiecť pred svojou minulosťou. Výber doplnil Višňový sad z produkcie domáceho DAB Nitra a tanečná skupina Debris Company s pohybovou drámou o vzťahoch a osamelosti Hexen.
.forward opinion
Dokonalý festival, hádam s výnimkou finančne predávkovaného Wiener Festwochen, neexistuje. Na každom, Divadelnú Nitru nevynímajúc, sa nájdu inscenácie dobré, priemerné, ale aj také, ktorých zaradenie vyvoláva rozčarovanie. Výsledný dojem potom býva otázkou ich pomeru. Na tohtoročnej Nitre tzv. „meisterstückov“ veľa nebolo. Silný ročník 2006, keď sa predstavila estetická Penthesilea, hyperrealistická Soňa a provokatívna Platforma, sa neopakoval. Ak sú hlavnou prekážkou importu špičkových súborov peniaze, potom stojí za zváženie, či by menej, ale kvalitnejších inscenácií, a teda aj kratší, ale intenzívnejší festival, nepriniesli v konečnom dôsledku väčší umelecký zážitok. Lákadlom pre zahraničné súbory by bolo možno udeľovanie cien, ktoré by zároveň vytvorilo priestor na búrlivejšiu debatu.
Autor je divadelný kritik.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.