Samozrejme, to je len suchá reč dátumov. No aj tie môžu byť zaujímavé. Pre Barbakan je napríklad podstatná informácia, že tento festival sa prvýkrát konal už v roku 1994, čiže o tri roky skôr ako dnes oveľa väčšia Pohoda. Barbakan pôvodne vznikol ako spoločný projekt promotéra Mira Lánika a spisovateľa Petra Šuleja, v réžii Lánikovej agentúry Vresk existoval v rôznych podobách do roku 2001, potom však nastala pauza a na festivalovú scénu sa vrátil až v roku 2007.
.filmy, filmy, filmy
Barbakan v dnešnej podobe nie je čisto hudobným festivalom. Tento rok ho tvorili štyri časti: hudobná, výtvarná, filmová a literárna. Výtvarná časť (výstava Michaely Rázusovej Nociarovej Po Hlad, potulná galéria NomadSpace, happening Star Trek Jam) a literárna časť (prezentácia románu Petra Šuleja História) majú stále skôr podobu spriaznených sprievodných akcií. Filmová časť sa však už stala plnohodnotnou sekciou Barbakanu, ba takmer až samostatným paralelným festivalom. S osobitnou vstupenkou a dokonca aj s vlastnou hlavnou hviezdou – bola ňou členka poroty, režisérka Kasia Adamik, dcéra Agnieszky Holland, s ktorou spolupracovala aj na filme Jánošík: Pravdivá história. Filmový Barbakan trval päť dní a medzi takmer stovkou premietaných filmov mala svoj blok napríklad americká čierna komédia na prelome tisícročí alebo súčasný slovenský dokument (Peter Kerekes, Zuzana Piussi, Juraj Lehotský, Marko Škop...).
.zábudlivá Katka
Barbakan sa však – aspoň zatiaľ – mnohým ľuďom v povedomí spája najmä s hudbou a konkrétne s alternatívnou scénou, elektronikou, nu jazzom... Tak nejako to bolo aj na tomto ročníku, hoci vopchať hudobnú časť Barbakanu pod jednu či dve nálepky by bolo podobné, ako chcieť pár farbami vystihnúť odtiene listov na jesennom strome. V programe má tradične zastúpenie miestna klubová scéna – tentoraz napríklad taneční elektronici Ear Drum Kru, poetickí nezávisláci Plastic Swans, nu-jazzoví Kubiz alebo ekologickí funky-undergroundoví „cirkusanti“ Sto múch.
Čo sa týka slovenských cezpoľných, na jednom póle bol napríklad kultový laptopista Foolk, pohybujúci sa v elektronických subžánroch ako glitch, dubstep či grime, na druhom Katarína Koščová, bývalá SuperStar, ktorá sa dnes hlási k džezu, folku a šansónu. Hoci Koščovej posledný album Nebotrasenie zobralo pod krídla alternatívne vydavateľstvo Slnko Records, zdá sa, že pre návštevníkov takéhoto festivalu nie je úplne „cool“. Hľadisko na jej koncerte v najväčšom priestore festivalu, bývalom kine Korzo, nebolo ani zďaleka plné. No hoci Koščovej žánrové prerody nie sú celkom presvedčivé, speváčka všetko zachraňuje bezprostredným prejavom, s ktorým zvládla napríklad aj výpadok textu v titulnej skladbe albumu Nebotrasenie.
.za všetkým hľadaj ženu
Tohtoročný Barbakan bol akosi celkovo v znamení žien. Napríklad miláčikovia slovenskej alternatívnej scény Noisecut zneli na pódiu dravejšie ako na štúdiových nahrávkach – a to do veľkej miery vďaka osobnej charizme a sebaistému spevu Bet-Maj Sepje. No aj vďaka tomu, že v živom prevedení viac počuť gitaristu Japonca, ktorý má ďalší bod k dobru, lebo sa v hudbe inšpirovanej kapelami ako Moloko alebo Gus Gus nehanbí použiť napríklad aj tapping – techniku hry, aká bola na smiech všetkým, čo v 90. rokoch hlásali, že gitara je mŕtva.
Ale späť k ženám. V programe bola napríklad svojrázna americká speváčka a performerka Geneva Garvin vystupujúca pod menom Geneva Jacuzzi, ženský spev bol aj v zostave jedného z dvoch hlavných headlinerov festivalu, maďarskej formácie Realistic Crew, u nás známej už aj z festivalu Wilsonic. Práve expresívna speváčka Judie Jay, ale aj éterická huslistka Orsi Barczi dodávali abstraktnej a kinematickej elektronike v podaní Realistic Crew ten povestný ľudský rozmer, ktorý mašinkárom niekedy chýba.
.pozor, ide Lisa!
Hlavnou hviezdou festivalu – a jej tvárou, ktorá na nás hľadela z propagačných materiálov – bola tiež žena, momentálne v Paríži žijúca americká speváčka Lisa Papineau. Predchádzala ju dobrá povesť: v druhej polovici 90. rokov vydala so skupinou Pet album vo vydavateľstve Igloo, ktoré patrí Tori Amos, neskôr spolu s basgitaristom Juanom Alderetem (Racer X, The Mars Volta) založila kapelu Big Sir. Hosťovala na nahrávkach viacerých interpretov, od francúzskych elektronikov Air až po amerických nu-metalistov P.O.D. Popritom sa začala venovať aj sólovej dráhe, tento rok jej vyšiel aktuálny druhý album Red Trees.
Lisa Papineau vyzerá na fotografiách vždy veľmi výrazne. Aj počas verejnej zvukovej skúšky krátko pred koncertom, keď sa na pódiu zjavila bez topánok, len v pančuchách a krátkych čiernych šatách, svojimi gestami vyvolávala dojem ťažkej umelkyne na pokraji hysterického záchvatu. Tento dojem ešte zosilnel po začatí koncertu – Lisa svoj spev a občasnú hru na klávesách sprevádzala svojráznymi tančekmi, vďaka ktorým mohla pôsobiť ako mladšia a ženská verzia Joea Cockera. Našťastie podobne ako Joe Cocker aj Lisa Papineau disponuje výrazným a zaujímavým hlasom, ktorý by sa dal aspoň orientačne zaradiť do susedstva Bjork, Beth Gibbons z Portishead, Sarah McLachlan alebo dokonca Sinead O'Connor.
Tvorba Lisy Papineau sa väčšinou označuje všeobjímajúcou nálepkou „elektronika“, aj keď to nie je celkom presné. Na koncertoch ju sprevádzajú len dvaja muzikanti – spievajúci bubeník Johan Guidou a klávesy a gitaru striedajúci Matthieu Lesenechal. Výsledkom je pomerne minimalistický zvuk, v ktorom vyniká Lisin hlas, a hypnotická atmosféra – za predpokladu, že sa poslucháč správne naladí na interpretkinu frekvenciu. Lisa Papineau napokon ani nezanechala výsledný dojem ťažkej umelkyne na pokraji hysterického záchvatu – jej sebaironické komentáre dokonca svedčili o zmysle pre humor, hoci medzi interpretkou a publikom akoby zostala neviditeľná bariéra, aká napríklad pri koncerte Noisecut ihneď spadla. Tak to už chodí na koncertoch – nikdy sa nedá predpovedať, čo sa udeje v danom priestore a čase.
Priestor a čas... To, že sa Barbakan odohral v posledný septembrový víkend, malo zásadný vplyv na jeho celkové vyznenie. Keď Barbakan pred dvoma rokmi vstal z mŕtvych, jeho čaro spočívalo aj v tom, že presun medzi jednotlivými pódiami bol zároveň príjemnou večernou prechádzkou a súčasťou festivalu sa tak stalo aj mesto, jeho lenivá letná atmosféra a plné terasy kaviarní. Tento rok to bolo trochu inak. Posledný septembrový víkend bol síce krásny a slnečný, ale večer sa rýchlo stmievalo a teplota klesala. Ľudia podvedome zrýchľovali krok, pri vystúpeniach dídžejov pod holým nebom sa už podupkávalo nielen do rytmu, ale aj od chladu. Jednoducho, Barbakan už tento rok nebol letným, ale jesenným festivalom. Stále farebným, ale zrýchleným. Preto nie do roka a do dňa – ale radšej o niečo skôr.
Barbakan, 23. – 27. 09. 2009, Banská Bystrica
.filmy, filmy, filmy
Barbakan v dnešnej podobe nie je čisto hudobným festivalom. Tento rok ho tvorili štyri časti: hudobná, výtvarná, filmová a literárna. Výtvarná časť (výstava Michaely Rázusovej Nociarovej Po Hlad, potulná galéria NomadSpace, happening Star Trek Jam) a literárna časť (prezentácia románu Petra Šuleja História) majú stále skôr podobu spriaznených sprievodných akcií. Filmová časť sa však už stala plnohodnotnou sekciou Barbakanu, ba takmer až samostatným paralelným festivalom. S osobitnou vstupenkou a dokonca aj s vlastnou hlavnou hviezdou – bola ňou členka poroty, režisérka Kasia Adamik, dcéra Agnieszky Holland, s ktorou spolupracovala aj na filme Jánošík: Pravdivá história. Filmový Barbakan trval päť dní a medzi takmer stovkou premietaných filmov mala svoj blok napríklad americká čierna komédia na prelome tisícročí alebo súčasný slovenský dokument (Peter Kerekes, Zuzana Piussi, Juraj Lehotský, Marko Škop...).
.zábudlivá Katka
Barbakan sa však – aspoň zatiaľ – mnohým ľuďom v povedomí spája najmä s hudbou a konkrétne s alternatívnou scénou, elektronikou, nu jazzom... Tak nejako to bolo aj na tomto ročníku, hoci vopchať hudobnú časť Barbakanu pod jednu či dve nálepky by bolo podobné, ako chcieť pár farbami vystihnúť odtiene listov na jesennom strome. V programe má tradične zastúpenie miestna klubová scéna – tentoraz napríklad taneční elektronici Ear Drum Kru, poetickí nezávisláci Plastic Swans, nu-jazzoví Kubiz alebo ekologickí funky-undergroundoví „cirkusanti“ Sto múch.
Čo sa týka slovenských cezpoľných, na jednom póle bol napríklad kultový laptopista Foolk, pohybujúci sa v elektronických subžánroch ako glitch, dubstep či grime, na druhom Katarína Koščová, bývalá SuperStar, ktorá sa dnes hlási k džezu, folku a šansónu. Hoci Koščovej posledný album Nebotrasenie zobralo pod krídla alternatívne vydavateľstvo Slnko Records, zdá sa, že pre návštevníkov takéhoto festivalu nie je úplne „cool“. Hľadisko na jej koncerte v najväčšom priestore festivalu, bývalom kine Korzo, nebolo ani zďaleka plné. No hoci Koščovej žánrové prerody nie sú celkom presvedčivé, speváčka všetko zachraňuje bezprostredným prejavom, s ktorým zvládla napríklad aj výpadok textu v titulnej skladbe albumu Nebotrasenie.
.za všetkým hľadaj ženu
Tohtoročný Barbakan bol akosi celkovo v znamení žien. Napríklad miláčikovia slovenskej alternatívnej scény Noisecut zneli na pódiu dravejšie ako na štúdiových nahrávkach – a to do veľkej miery vďaka osobnej charizme a sebaistému spevu Bet-Maj Sepje. No aj vďaka tomu, že v živom prevedení viac počuť gitaristu Japonca, ktorý má ďalší bod k dobru, lebo sa v hudbe inšpirovanej kapelami ako Moloko alebo Gus Gus nehanbí použiť napríklad aj tapping – techniku hry, aká bola na smiech všetkým, čo v 90. rokoch hlásali, že gitara je mŕtva.
Ale späť k ženám. V programe bola napríklad svojrázna americká speváčka a performerka Geneva Garvin vystupujúca pod menom Geneva Jacuzzi, ženský spev bol aj v zostave jedného z dvoch hlavných headlinerov festivalu, maďarskej formácie Realistic Crew, u nás známej už aj z festivalu Wilsonic. Práve expresívna speváčka Judie Jay, ale aj éterická huslistka Orsi Barczi dodávali abstraktnej a kinematickej elektronike v podaní Realistic Crew ten povestný ľudský rozmer, ktorý mašinkárom niekedy chýba.
.pozor, ide Lisa!
Hlavnou hviezdou festivalu – a jej tvárou, ktorá na nás hľadela z propagačných materiálov – bola tiež žena, momentálne v Paríži žijúca americká speváčka Lisa Papineau. Predchádzala ju dobrá povesť: v druhej polovici 90. rokov vydala so skupinou Pet album vo vydavateľstve Igloo, ktoré patrí Tori Amos, neskôr spolu s basgitaristom Juanom Alderetem (Racer X, The Mars Volta) založila kapelu Big Sir. Hosťovala na nahrávkach viacerých interpretov, od francúzskych elektronikov Air až po amerických nu-metalistov P.O.D. Popritom sa začala venovať aj sólovej dráhe, tento rok jej vyšiel aktuálny druhý album Red Trees.
Lisa Papineau vyzerá na fotografiách vždy veľmi výrazne. Aj počas verejnej zvukovej skúšky krátko pred koncertom, keď sa na pódiu zjavila bez topánok, len v pančuchách a krátkych čiernych šatách, svojimi gestami vyvolávala dojem ťažkej umelkyne na pokraji hysterického záchvatu. Tento dojem ešte zosilnel po začatí koncertu – Lisa svoj spev a občasnú hru na klávesách sprevádzala svojráznymi tančekmi, vďaka ktorým mohla pôsobiť ako mladšia a ženská verzia Joea Cockera. Našťastie podobne ako Joe Cocker aj Lisa Papineau disponuje výrazným a zaujímavým hlasom, ktorý by sa dal aspoň orientačne zaradiť do susedstva Bjork, Beth Gibbons z Portishead, Sarah McLachlan alebo dokonca Sinead O'Connor.
Tvorba Lisy Papineau sa väčšinou označuje všeobjímajúcou nálepkou „elektronika“, aj keď to nie je celkom presné. Na koncertoch ju sprevádzajú len dvaja muzikanti – spievajúci bubeník Johan Guidou a klávesy a gitaru striedajúci Matthieu Lesenechal. Výsledkom je pomerne minimalistický zvuk, v ktorom vyniká Lisin hlas, a hypnotická atmosféra – za predpokladu, že sa poslucháč správne naladí na interpretkinu frekvenciu. Lisa Papineau napokon ani nezanechala výsledný dojem ťažkej umelkyne na pokraji hysterického záchvatu – jej sebaironické komentáre dokonca svedčili o zmysle pre humor, hoci medzi interpretkou a publikom akoby zostala neviditeľná bariéra, aká napríklad pri koncerte Noisecut ihneď spadla. Tak to už chodí na koncertoch – nikdy sa nedá predpovedať, čo sa udeje v danom priestore a čase.
Priestor a čas... To, že sa Barbakan odohral v posledný septembrový víkend, malo zásadný vplyv na jeho celkové vyznenie. Keď Barbakan pred dvoma rokmi vstal z mŕtvych, jeho čaro spočívalo aj v tom, že presun medzi jednotlivými pódiami bol zároveň príjemnou večernou prechádzkou a súčasťou festivalu sa tak stalo aj mesto, jeho lenivá letná atmosféra a plné terasy kaviarní. Tento rok to bolo trochu inak. Posledný septembrový víkend bol síce krásny a slnečný, ale večer sa rýchlo stmievalo a teplota klesala. Ľudia podvedome zrýchľovali krok, pri vystúpeniach dídžejov pod holým nebom sa už podupkávalo nielen do rytmu, ale aj od chladu. Jednoducho, Barbakan už tento rok nebol letným, ale jesenným festivalom. Stále farebným, ale zrýchleným. Preto nie do roka a do dňa – ale radšej o niečo skôr.
Barbakan, 23. – 27. 09. 2009, Banská Bystrica
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.