Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Príbeh slovenského P.E.N. klubu

.peter Zajac .časopis .osobnosti

Na prvý pohľad by mohol príbeh slovenského centra P.E.N. zaujímať zopár milovníkov literatúry. Vypovedá však o čomsi, čo je príznačné pre dnešné časy.

Medzinárodný P.E.N. klub vychádza z tradícií anglických klubov, jeho údel je však vpletený do osudov dvadsiateho storočia, plného násilia akrvi. Preto sa stal baštou slobody. Charta P.E.N. svojich členov zaväzuje postaviť sa „proti akejkoľvek forme potláčania slobody vkrajine aspoločnosti, ku ktorej patria... a kategoricky vyžaduje slobodnú kritiku vlád, organizácií ainštitúcií.“ Československý P.E.N. klub bol po roku 1968 práve preto zmrazený. Bol ako medveď, čo nebol medveďom, bol aj nebol, existoval, ale nesmel verejne pôsobiť.  V druhej polovici osemdesiatych rokov sa objavili prvé pokusy P.E.N. klub revitalizovať. Vroku 1988 vznikla iniciatíva, ktorej cieľom bol vznik slovenského Centra P.E.N. Medzinárodný P.E.N. klub mal len dve podmienky. Budúci členovia mali podpísať Chartu P.E.N., čo znamenalo solidarizovať sa sväznenými spisovateľmi, čo si dovtedy dovolili len nemnohí. Okrem toho museli so vznikom slovenského centra súhlasiť českí spisovatelia, a jedinými medzinárodne dôveryhodnými českými spisovateľmi boli vtých časoch disidenti. Ako si spomína MartinM. Šimečka, iniciatívy šli zdvoch smerov, zprostredia českých disidentov asloven- ských spisovateľov, členov a nečlenov Zväzu spisovateľov, ale aj mladých autorov, ktorí nesmeli byť jeho členmi práve preto, že boli mladí.   Bol by to anekdotický príbeh, keby nebol vtých časoch smrteľne vážny. Vlete 1989 nadviazala Jana Juráňová prvé kontakty ssHanou Ponickou asMartinomM. Šimečkom. Na jej malej fiatke sme obehali všetky vtedajšie zväzové veličiny, čo sa Jane nepáčilo, ale ja som bol presvedčený, že majú dostať šancu – odmietnuť. Atakmer všetci aj odmietli, dôvodiac, že ešte na vstup do P.E.N. klubu nedozreli.  Do septembra sa našlo dvadsaťosem spisovateľov, ktorí preukázali dávku nekaždodennej odvahy. Keď som sa potom stretol sIvanom Klímom aKarlom Šiktancom, ktorí dali vzniku slovenského centra P.E.N. požehnanie, mohol som navštíviť rodinu avrámci toho zájsť na 54. medzinárodný kongres P.E.N.do Toronta aMontrealu. Peniaze na cestu mi požičal Ľubomír Feldek. Mohol by som pokračovať vanekdotickom duchu anapísať, ako som vo vlaku zToronta do Montrealu odovzdal od Klímu aŠiktanca pozdravy Josefovi Škvoreckému, neveriacemu vlastným očiam aušiam, ako som sa celkom vposledný deň konečne dostal ktomu, že som sa mohol vmene nových členov verejne solidarizovať sväznenými spisovateľmi, ako sa ma po návrate pýtali na ÚV KSS a na ŠtB na to isté, ako čudesne prebiehalo prvé stretnutie disidentov snedisidentmi, ale na tomto mieste to nemá veľký význam. Význam má však niečo, čo sa stalo obeťou nespoľahlivej pamäti Ľubomíra Feldeka. Slovenské centrum P.E.N. mohlo aj jeho zásluhou začať existovať nie preto, že vznikalo na pôde Zväzu slovenských spisovateľov, ale napriek tomu alen preto, že prekročilo jeho ideologické bariéry. Étos jeho vzniku spočíval vtom, že sa prihlásil kslobode, keď to ešte nebolo samozrejmé.  Vtom však spočíva aj dnešný problém. Slovenské centrum P.E.N. stratilo za posledných desať rokov to, čo tvorí bytostnú povahu činnosti P.E.N. klubu – citlivosť voči slobode tlače, ktorá si vyžaduje slobodnú kritiku vlád.  Poviem to celkom jednoducho. Keby som si prečítal Vyhlásenie slovenského centra P.E.N., vášnivo obhajujúce slobodné právo na humor Martina Šútovca, možno si pomyslím, že jeho členovia ešte celkom nezabudli, prečo sú jeho členmi.  
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite