Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Fašista proti Berlusconimu

.časopis .týždeň vo svete

Trikrát o milovníkoch divadla: ako sa bývalý taliansky fašista stal obľúbencom ľavice, poľský liberál navrhuje kvóty pre ženy a Economistu sa pozdávajú viacerí východoeurópski komisári.

Boli časy, keď sa o Taliansku zvyklo hovoriť, že je to jediná krajina, kde  slová fašizmus a komunizmus niečo znamenajú. Aj keď viac ako o nebezpečné politické doktríny išlo o divadelné roly. Dnes je všetko inak. Rím si zvykol na bývalého komunistu Giorgia Napolitana, prezývaného Il principe rosso, červený princ, ktorý sa stal prezidentom, alebo bývalého fašistu Gianfranca Finiho, ktorý je dnes síce spolustraníkom Berlusconiho hnutia Ľud slobody, ale, ako si vzdychnú niektorí talianski ľavičiari, bol by skôr ideálnym vodcom ľavice. Viac ako o skutočných problémoch to hovorí o trendoch v talianskej politike. Skutočným problémom je totiž skôr slizký Silvio, muž s dvoma mobilmi, jedným plným straníkov a právnikov a druhým plným dievčat. Ako napísal britský konzervatívny magazín Standpoint „skutočným problémom Talianska nie sú jeho privátne aféry, ale kultúra, ktorú reprezentuje.“ A zdá sa, že súhlasí aj dnešný liberál a sionista Gianfranco Fini. Hoci sa o tomto 57-ročnom mladíkovi (na talianske pomery) hovorí ako o intrigánovi neschopnom reálne nahradiť 73-ročného Berlusconiho, po pohrebe talianskych vojakov v Afganistane sa Fini a Berlusconi stretli na zmierovacom obede. Fini sa vyhol verejnej kritike Berlusconiho sexuálnych škandálov a radšej sa sústredil na nedostatok straníckej demokracie, kritiku protiimigračnej politiky a „katolícku“ líniu v hlasovaní o úprave poslednej vôle, kde Fini žiada voľné hlasovanie. Médiá to prezentovali ako Finiho alternatívnu predstavu o pravici či možnosť sformovať nový blok pod jeho vedením. Nech už to dopadne akokoľvek, moc má stále usmiaty Silvio a určite rozumie poučke, ktorú pripomenul politológ Giovani Sartori, že trpezlivosť sultánov s vezírmi je obmedzená. 
Taliansku s jeho vášňou pre politické divadlo sa v našich končinách najviac podobá Poľsko. Samozrejme, nie je reč o sexuálnych škandáloch. Prinajmenšom od konca Lepperovej strany. Inak sa však podobnosti núkajú rad za radom. Poliaci podobne ako Taliani milujú politické celebrity, nedajú sa znervózniť častými pádmi vlády a nech už je akákoľvek časť volebného obdobia, najradšej hovoria o najbližších voľbách. Deje sa tak aj teraz. Ludwik Dorn, exminister vnútra, predseda parlamentu a – ako sa mu hovorilo  –  „tretí brat“ bratov Kaczynských, pred časom opustil Právo a spravodlivosť a svojich „nevlastných“ bratov,  zakladá novú stranu. Malo to byť prekvapenie, čakal na ďalšiu revoltu v PiSe po prehratých eurovoľbách, ale keď k nej nedošlo, založil dom a ide do toho. O voľbách hovorí najradšej aj vládna Občianska platforma. Premiér Tusk sa chystá na tie prezidentské, a aby nebolo pochýb, cestu k nim mu majú vydláždiť víťazstvá starostov v Krakove, Poznani, Vroclavi a Lodži. Voľby budú síce až budúci rok, ale politicky čoraz viac ľavicovejšiu Platformu trápia už dnes. Majú napokon dôvod, veď, ako upozornila Gazeta wyborcza, z piatich najväčších miest vládne Platforma iba vo Varšave. O budúcnosti rozmýšľa aj Jaroslav Kaczynski, ktorý chce svoju stranu „viac otvoriť“ a obmeniť a, samozrejme, Donald Tusk. Nechce riskovať a voľby nového lídra strany by najradšej odložil až po tom, ako bude jasné, že vyhrá tie prezidentské. Podľa zistení pravicového listu Rzeczpospolita, to však nemusí byť jednoduché. Na kreslo šéfa strany sa totiž už ponúkol maršálek Sejmu Bronislaw Komorowski a ďalší kandidáti, vicepremiér Grzegorz Schetyna či tradičný Tuskov rival Janusz Palikot. V Poľsku sa však deje ešte viac. Donald Tusk napríklad nedávno vystrašil svoju stranu návrhom, aby polovica miest na kandidátke v najbližších voľbách patrila ženám. Ktovie, či sa mu návrh podarí presadiť. Veď oveľa jednoduchšie, ako púšťať sa do verejnej kritiky, je návrh jednoducho nepodporiť. 
A keď už je reč o európskom divadle, nemožno vynechať zmienku o bruselskom orchestri, čítaj Európskej komisii. Znovuzvolený Barroso bude tvoriť nový tím, a to je príležitosť všimnúť si, kto sa osvedčil a kto nie. Téme sa venuje  stĺpček Charlemagne z týždenníka Economist. Z britského pohľadu sa osvedčili Španiel Almunia, Estónec Kallas, Joe Borg z Malty, Mariann Fischer Boel z Dánska, Ír McCreevy, Lotyš Piebalgs, Bulharka Kuneva, Fín Rehn, Brit Mandelson a Dalia Grybauskaite z Litvy. Naopak kriticky videl Charlemagne pôsobenie Taliana Frattiniho, Nemca Verheugena, Čecha Špidlu, Maďara Kováča, pani Reding z Luxemburska, Ferrero-Waldner z Rakúska a Walstrom zo Švédska. Čo si stĺpčekár na menovaných cení? Prekvapivo málo. Stačí mu záujem o rezort, pravdovravnosť, trochu odvahy a zmysel pre zákony trhu. Že ide o úplné minimum? Ak je to tak, kde sa stratil Ján Figeľ? V hodnotení sa mu neušla ani zmienka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite