Jedenásty ročník festivalu Pohoda poznačila neprítomnosť brazílskych CSS, veď na ich zábavnú prehliadku tanca a radosti s gitarovými základmi sme sa tešili.
Vraj sa otrávili z talianskych bagiet, fanúšikov na španielskom festivale na druhý deň však svojou hudbou obdarili. Niektoré choroby sa dajú vyliečiť skutočne rýchlo.
Nezahrali ani elektronickí Air, mali údajne komplikácie s dopravou techniky. Skôr to však bola umelecká póza a namyslenosť, ktoré dvojici ubytovanej v trenčianskom hoteli zabránili prísť sa aspoň ospravedlniť oddane čakajúcim divákom. Nepríjemné náhody sa nedali predvídať, organizátorov do budúcna však určite posilnili.
Pohode sa opäť podarilo potvrdiť prvenstvo medzi slovenskými festivalmi. Vyskytli sa aj jedinečné a čarovné úkazy: zhovievavosť ľudí k sebe navzájom, nekonfliktná nálada a rešpekt jedného k druhému sú tu esenciálnymi záležitosťami, ku ktorým sa pridala žánrová pestrosť spájajúca prívržencov odlišných štýlov. Na vítaní slnka v podaní folklórneho súboru Telgárt sa stretli vytancovaní „technári“, rapperi, pankáči a ďalší. Malo to emócie a šťavu.
„Som tu dnes bez laptopu,“ uviedol sa pesničkár a experimentátor Ján Boleslav Kladivo, sadol si za piano a začal hrať jemné skladby. Polhodinový koncert prítomným divákom nestačil, skromný spievajúci básnik po potlesku priznal, že nejakú skladbu predsa len ešte má. Z platne Sovy v tme tancujú zahral Žofiu, pre festival oprášil viaceré verše starých čias. Zaznelo i „život ťa už dobre zmoril takto zrána / usmievaš sa ďalej ako do neznáma“ či „pozeráš na nebo, na oblaky hore / a oheň horí pred tebou a páli smeti dole“. Bola to žiarivá pohodová polhodinka.
Wu Tang Clan sa z divákov ani festivalu nezbláznili, ostrí chlapíci si v čase, keď mali byť na pódiu, ešte užívali v trenčianskom hoteli. Vraj robili aj dosť problémov, no vystúpili v plnej paráde a publikum si to užilo. Skvelá šou, pri ktorej všetci na pódiu i v hľadisku synchronizovane poskakovali a rapovali.
Spevák švédskych The Hives Pelle Almqvist lietal po pódiu a šibal mikrofónom, od ľudí zrejme čakal väčšiu podporu. „Čo tu niekto zomrel, že ste tak ticho?!“ kričal do publika a chcel, aby mu krik a výskot opätovalo. Kapela s červeným logom znela podľa očakávania impulzívne, punkovo. Proti novým skladbám, z ktorých niektoré vraj zazneli premiérovo práve v Trenčíne, sa skákania a pogovania dočkali osvedčené hitovky. Nechýbali Hate To Say I Told You So, Walk Idiot Walk či No Pun Indended. Dobrý koncert.
Pesničkárka Lou Rhodes prišla so spoluhráčom, obaja hrali na akustických gitarách. Krásne zastretý Rhodesovej hlas evokoval staršiu tvár dua Lamb, vďaka čomu bolo jasné, že rozhodnutie vydať sa na sólovú dráhu padlo na úrodnú pôdu. V hlase má veľký poklad, práve ten robí z tejto muziky netradičné počúvanie.
Vynikajúcim nočným oživením bol „džezový diabol“ Barry Adamson. Vytvoril atmosféru zafajčeného bluesového baru, v iných piesňach dal zaznieť trochu z Morrisseyho trudnomyseľného hlasu, ale i džezovej a soulovej dynamiky. Z ostatnej platne Stranger On The Sofa predniesol príbeh My Friend The Fly, v rukách pritom držal rovnomennú knihu. K ľuďom bol milý, možno sem-tam aj prekvapený z nadšených ohlasov. Náhodný šťastlivec si krátko po začiatku vystúpenia uchytil do publika hodený spevákov klobúk. Adamsonovo vystúpenie podčiarklo kvality skúseného muzikanta, nechýbal mu koncertný drive a improvizačná dokonalosť.
Hneď na úvod druhého dňa sa ponúkalo niekoľko zaujímavých atrakcií. Tí, čo sa nezmestili do hľadiska „futbalovo-korupčného“ divadelného predstavenia Ivánku, kamaráde, můžeš mluvit? si mohli pozrieť už pravidelnú Break Dance Battle.
Dobré ráno zaželali na pravé poludnie členovia prešovskej kapely Hrdza, ktorá ľudovej hudbe dáva pop-rockový zvuk. Medzi pesničkami vysvetľovali etymológiu spievaných slov. Zápasiac s častými problémami zvuku zahrali priemerne, iritovali miestami prehnaným speváčkiným afektom občas.
Nekompromisné Živé kvety dostali konečne šancu ukázať talent na veľkom pódiu. Lucia Piussi sa nemusela tisnúť s gitarou pomedzi spoluhráčmi, mohla pobehovať, skákať a tešiť sa z rastúcej poslucháčskej obľuby. Na Pohode odznela nová pieseň Z prachu a popola i staršie ťaháky Sladké večery v Stoke, Na mojej ulici, osvedčené Dni ako komíny. „Oni sú trdlá, každý hral inú pesničku,“ smiala sa speváčka, keď nevyšiel prvý pokus o prídavok v podobe razantnej skladby Je to v poriadku. Na dôležitom slovenskom festivale vystúpila dôležitá slovenská kapela, ktorá ani v atmosfére letnej bezstarostnosti, našťastie, nevynechala charakteristické protestsongy.
Nezávislí švédski gitarovkári Mando Diao namiesto bombastickej šou uprednostnili hranie naplno. Možno preto, že u nás nie sú až takí známi, ľudí priveľmi nestrhli. Svetlou výnimkou bola hitovka Sheepdog, keď sa v publiku aj spievalo. Mando Diao však hrali dobre a nenudili, čo neplatí o britskej umeline The Pipettes. Tak to dopadne, keď si tri dievčatá povedia, že im bodkované kostýmčeky a inšpiračná nadväznosť na ženské kapely šesťdesiatych rokov postačia k tomu, aby zaujali v obľúbenom žánri zvanom indie pop. Ich skladbám chýbal nápad a / alebo vtip, na koncerte sa zlievali dohromady.
K umocneniu pohodovej atmosféry prispeli mnohé sprievodné podujatia, napríklad vo fajnovej „artforáckej“ kaviarni pri výpadkoch elektriny zabavil Márius Kopcsay so svojimi prozaickými pohľadmi na svet, zaujalo aj performance Pištu Vandala čítajúceho verše s hudobným sprievodom Petra Bálika. Mal tu premiéru aj dokumentárny film Marcela Pázmana o konci divadla a krčmy Stoka, pri ktorom veru nebolo príliš veselo.
K festivalovému čaru patrí fakt, že v žiadnom prípade nemôžete vidieť všetko, čo by za to stálo, no keď sa necháte zlákať neznámymi chodníčkami, často budete príjemne prekvapení. Aj preto je Pohoda jedinečná.
.matej Lauko
Vraj sa otrávili z talianskych bagiet, fanúšikov na španielskom festivale na druhý deň však svojou hudbou obdarili. Niektoré choroby sa dajú vyliečiť skutočne rýchlo.
Nezahrali ani elektronickí Air, mali údajne komplikácie s dopravou techniky. Skôr to však bola umelecká póza a namyslenosť, ktoré dvojici ubytovanej v trenčianskom hoteli zabránili prísť sa aspoň ospravedlniť oddane čakajúcim divákom. Nepríjemné náhody sa nedali predvídať, organizátorov do budúcna však určite posilnili.
Pohode sa opäť podarilo potvrdiť prvenstvo medzi slovenskými festivalmi. Vyskytli sa aj jedinečné a čarovné úkazy: zhovievavosť ľudí k sebe navzájom, nekonfliktná nálada a rešpekt jedného k druhému sú tu esenciálnymi záležitosťami, ku ktorým sa pridala žánrová pestrosť spájajúca prívržencov odlišných štýlov. Na vítaní slnka v podaní folklórneho súboru Telgárt sa stretli vytancovaní „technári“, rapperi, pankáči a ďalší. Malo to emócie a šťavu.
„Som tu dnes bez laptopu,“ uviedol sa pesničkár a experimentátor Ján Boleslav Kladivo, sadol si za piano a začal hrať jemné skladby. Polhodinový koncert prítomným divákom nestačil, skromný spievajúci básnik po potlesku priznal, že nejakú skladbu predsa len ešte má. Z platne Sovy v tme tancujú zahral Žofiu, pre festival oprášil viaceré verše starých čias. Zaznelo i „život ťa už dobre zmoril takto zrána / usmievaš sa ďalej ako do neznáma“ či „pozeráš na nebo, na oblaky hore / a oheň horí pred tebou a páli smeti dole“. Bola to žiarivá pohodová polhodinka.
Wu Tang Clan sa z divákov ani festivalu nezbláznili, ostrí chlapíci si v čase, keď mali byť na pódiu, ešte užívali v trenčianskom hoteli. Vraj robili aj dosť problémov, no vystúpili v plnej paráde a publikum si to užilo. Skvelá šou, pri ktorej všetci na pódiu i v hľadisku synchronizovane poskakovali a rapovali.
Spevák švédskych The Hives Pelle Almqvist lietal po pódiu a šibal mikrofónom, od ľudí zrejme čakal väčšiu podporu. „Čo tu niekto zomrel, že ste tak ticho?!“ kričal do publika a chcel, aby mu krik a výskot opätovalo. Kapela s červeným logom znela podľa očakávania impulzívne, punkovo. Proti novým skladbám, z ktorých niektoré vraj zazneli premiérovo práve v Trenčíne, sa skákania a pogovania dočkali osvedčené hitovky. Nechýbali Hate To Say I Told You So, Walk Idiot Walk či No Pun Indended. Dobrý koncert.
Pesničkárka Lou Rhodes prišla so spoluhráčom, obaja hrali na akustických gitarách. Krásne zastretý Rhodesovej hlas evokoval staršiu tvár dua Lamb, vďaka čomu bolo jasné, že rozhodnutie vydať sa na sólovú dráhu padlo na úrodnú pôdu. V hlase má veľký poklad, práve ten robí z tejto muziky netradičné počúvanie.
Vynikajúcim nočným oživením bol „džezový diabol“ Barry Adamson. Vytvoril atmosféru zafajčeného bluesového baru, v iných piesňach dal zaznieť trochu z Morrisseyho trudnomyseľného hlasu, ale i džezovej a soulovej dynamiky. Z ostatnej platne Stranger On The Sofa predniesol príbeh My Friend The Fly, v rukách pritom držal rovnomennú knihu. K ľuďom bol milý, možno sem-tam aj prekvapený z nadšených ohlasov. Náhodný šťastlivec si krátko po začiatku vystúpenia uchytil do publika hodený spevákov klobúk. Adamsonovo vystúpenie podčiarklo kvality skúseného muzikanta, nechýbal mu koncertný drive a improvizačná dokonalosť.
Hneď na úvod druhého dňa sa ponúkalo niekoľko zaujímavých atrakcií. Tí, čo sa nezmestili do hľadiska „futbalovo-korupčného“ divadelného predstavenia Ivánku, kamaráde, můžeš mluvit? si mohli pozrieť už pravidelnú Break Dance Battle.
Dobré ráno zaželali na pravé poludnie členovia prešovskej kapely Hrdza, ktorá ľudovej hudbe dáva pop-rockový zvuk. Medzi pesničkami vysvetľovali etymológiu spievaných slov. Zápasiac s častými problémami zvuku zahrali priemerne, iritovali miestami prehnaným speváčkiným afektom občas.
Nekompromisné Živé kvety dostali konečne šancu ukázať talent na veľkom pódiu. Lucia Piussi sa nemusela tisnúť s gitarou pomedzi spoluhráčmi, mohla pobehovať, skákať a tešiť sa z rastúcej poslucháčskej obľuby. Na Pohode odznela nová pieseň Z prachu a popola i staršie ťaháky Sladké večery v Stoke, Na mojej ulici, osvedčené Dni ako komíny. „Oni sú trdlá, každý hral inú pesničku,“ smiala sa speváčka, keď nevyšiel prvý pokus o prídavok v podobe razantnej skladby Je to v poriadku. Na dôležitom slovenskom festivale vystúpila dôležitá slovenská kapela, ktorá ani v atmosfére letnej bezstarostnosti, našťastie, nevynechala charakteristické protestsongy.
Nezávislí švédski gitarovkári Mando Diao namiesto bombastickej šou uprednostnili hranie naplno. Možno preto, že u nás nie sú až takí známi, ľudí priveľmi nestrhli. Svetlou výnimkou bola hitovka Sheepdog, keď sa v publiku aj spievalo. Mando Diao však hrali dobre a nenudili, čo neplatí o britskej umeline The Pipettes. Tak to dopadne, keď si tri dievčatá povedia, že im bodkované kostýmčeky a inšpiračná nadväznosť na ženské kapely šesťdesiatych rokov postačia k tomu, aby zaujali v obľúbenom žánri zvanom indie pop. Ich skladbám chýbal nápad a / alebo vtip, na koncerte sa zlievali dohromady.
K umocneniu pohodovej atmosféry prispeli mnohé sprievodné podujatia, napríklad vo fajnovej „artforáckej“ kaviarni pri výpadkoch elektriny zabavil Márius Kopcsay so svojimi prozaickými pohľadmi na svet, zaujalo aj performance Pištu Vandala čítajúceho verše s hudobným sprievodom Petra Bálika. Mal tu premiéru aj dokumentárny film Marcela Pázmana o konci divadla a krčmy Stoka, pri ktorom veru nebolo príliš veselo.
K festivalovému čaru patrí fakt, že v žiadnom prípade nemôžete vidieť všetko, čo by za to stálo, no keď sa necháte zlákať neznámymi chodníčkami, často budete príjemne prekvapení. Aj preto je Pohoda jedinečná.
.matej Lauko
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.