Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bolesť a smiech na Lide

.peter Nágel .časopis .film

Marco Müller sľuboval v úvode najstaršieho filmového festivalu viacej zábavy ako po minulé roky. „Nebudú sice chýbať ani vážnejšie témy, ale diváci budú mať mnoho príležitostí, ako sa pobaviť, vyľakať i prekvapiť,“ zdôraznil 56-ročný riaditeľ Mostry, ako skrátene nazývajú festival Taliani.

Zábava nechýbala hneď v úvode prehliadky. Prví návštevníci riešili logistický hlavolam, ako sa vlastne do festivalového priestoru dostať. Niektorí viac, iní menej pobavene blúdili medzi obrovskými sochami okrídlených levov, lešeniami ukrytými pod širokými červenými plachtami a skupinkami robotníkov –neklamnými znakmi, že ssa začala výstavba nového festivalového paláca v hodnote 100 miliónov eur, ktorého prvá časť má byť hotová v roku 2011.
.forza Italia!
Premietať sa začalo ešte v predvečer slávnostného otvorenia. V historickej časti Campo San Paolo uviedli reštaurovanú  snímku La grande guerra (Veľká vojna), ktorá získala Zlatého leva pred 50 rokmi. Film, uvedený pri príležitosti 70. výročia vypuknutia druhej svetovej vojny, osobne uviedol jej tvorca, stále vitálny 94-ročný (!) Mario Monicelli. Predznačil tým dôležitý rys tohtoročnej prehliadky – nebývalý akcent na domácu kinemtografiu.
Okrem retrospektívnych focusov, ktoré uviedli viac než 30 filmov predovšetkým z obdobia rokov 1940 až 1980, sa talianske filmy predstavili aj v oficiálnom výbere. Dôveru programových dramaturgov získalo až 22 pôvodných talianskych titulov. Aj gala úvod obstaral (po viac ako 20 rokoch) film z Apeninského polostrova – dobová freska Giuseppe Tornatoreho Baaria. Aby toho nebolo dosť, premiéru mala aj sekcia Controcampo, venovaná novým trendom v domácej tvorbe. A ešte aj dve snímky amerických režisérov Abela Ferraru (Napoli, Napoli, Napoli) a Johna Torturra (Rehearsal For A Sicilian Tragedy) mali jasné talianske korene a zameranie.
Riaditeľ Müller sice viackrát zdôraznil, že ide o najsilnejší taliansky výber za dlhé roky, kvalita väčšiny uvádzaných snímok, žiaľ, neprekročila latku priemernosti. V súťaži o Zlatého leva sa objavili štyri domáce príspevky, ktoré porota v čele s Angom Lee diplomaticky (ne)prehliadla. Najvyšie ambície mal nepochybne spomínaný úvodný film oscarového režiséra, ktorému predchádzala mimoriadna mediálna kampaň ešte pred dokončením. Stál úctyhodných 35 miliónov eur, trvá 150 minút, v deji sa pohybuje 210 postáv a 35-tisíc komparzistov. Baaria (označenie Bagherie – predmestia Palerma v miestnom dialekte) zachytáva osudy troch generácií jednej rodiny na pozadí dejín Sicílie od nástupu fašizmu až po nedávnu súčasnosť. Filmu, ktorému dominuje režisérovo majstrovstvo a na druhej strane pocit, že všetkého – udalostí, emócií, komentovaných vstupov – je až príliš, napokon nepomohol ani osobný vklad premiéra Berlusconiho (jeho spoločnosť Mediaset film distribuuje), ktorý sťa renomovaný filmový kritik uviedol, že „taký majsterštyk ešte nikdy v živote nevidel!“ Film napokon nezískal nič.
Favoritom domácich novinárov mal byť aj ôsmy film Michele Placida ako režiséra Il grande sogno (Veľký sen) o mladej generácii v roku 1968, ktorá naivne snívala, že dokáže zmeniť svet. Ambiciózny projekt tipovaný za vážneho adepta o najvyššie pocty sa musel uspokojiť len s Cenou Marcella Mastroianniho pre hereckú nádej, ktorú si prevzala 28-ročná Jasmine Trinca. 
Spomedzi viac ako dvadsiatich talianskych tvorcov v oficiálnom výbere bolo až 17 debutantov alebo režisérov druhých filmov. K tomuto faktu predznamenal Tullio Kezich, kritik Corriere della Sera: „Je to dobrý trend? Niektoré vyzerajú zaujímavé. Ale žeby všetkých 17 bolo dobrých? O tom silne pochybujem!“ Jedným z debutantov bol aj Giuseppe Capotondi s komornou drámou La doppia ora (Dvojitá hodina). V pomerne vykonštruovanej zápletke porotu zaujala ruská herečka Xenia Rappoportová, ktorá za stvárnenie chorvátskej emigrantky získala Volpiho pohár pre najlepšiu herečku.
A štvrtý domáci príspevok Lo spazio bianco (Biely priestor) Francescy Comenciny už nezaujal ani značne rozčarované talianske publikum, ktoré začalo otvorene kritizovať výber Müllera a spol. za medvediu službu talianskej kinematografii. Slabou náplasťou sa tak stal film Cosmonauta (Kozmonaut) debutujúcej Susanny Nicchiarelli, ocenený v národnej sekcii Controcampo.
 
.moore, Stone, Berlusconi, Mussolini
Každé veľké spoločenské podujatie, ak chce byť hodnotené ako úspešné, potrebuje nielen objav, ale aj škandál. Po tejto stránke mohol byť Müller spokojný.
Zdá sa, že kontroverzné politické vyhlásenia sa začínajú predávať lepšie než akékoľvek klebety z celebritného zákulisia. Známy dokumentarista a provokatér Michael Moore sa vo svojej najnovšej snímke Capitalism: A Love Story (O kapitalizme s láskou) postavil proti celému americkému systému. „Pokiaľ systém produkuje iba jedno percento extrémne bohatých a masu chudobných, musí logicky skrachovať, pretože už nie sú ľudia, ktorí by kupovali všetko, čo sa vyrobí,“ hovorí napríklad. Ponúka aj spikleneckú teóriu, podľa ktorej sme obeťami klamania, ktorým nás ovládajú bohaté elity z Wall Street a americkej administratívy. Obracia sa na „poctivých pracujúcich Američanov“, ktorých životy zlikvidoval zločinecký kapitalizmus. Upozorňuje ich, že „práve oni sa musia viac angažovať, chodiť k voľbám a veriť, že môžu niečo zmeniť. Samotný Obama nič nedokáže!“ Kým novinári snímku ocenili nadšeným dlhotrvajúcim potleskom, porotu nezaujal.
Kontroverzne bol prijatý aj Oliver Stone, ktorý priniesol na Lido horúcu novinku South of the Border (Na juh od hranice) – „objektívny“ portrét venezuelského prezidenta Huga Cháveza. Ako uviedol na tlačovej konferenci, vydal sa s kamerou do Latinskej Ameriky unavený jednostrannou štvavou americkou kampaňou, aby sa porozprával s Chávezom a s ďalšími predstaviteľmi novej generácie tamojších ľavicových vodcov. A čo prináša jeho svedectvo? Idylické portréty nielen Cháveza (Stone napríklad žasne, koľko „kníh stihne prečítať venezuelský Castro za jedinú noc“), ale aj bolívijského Eva Moralesa (s ním si zahrá aj futbal) alebo argentínskeho Néstora Kirchnera s takouto pointou: vďaka diletantskej a imperiálnej politike Bieleho domu ovládajú Južnú Ameriku prirodzene protiamerické nálady. A tak nečudo, že spolu so španielsky hovoriacimi emigrantmi sa v USA formuje široká báza ľavicových voličov!
Obrovský rozruch medzi domácim publikom vyvolal švedsky dokument Videocracy (Videokracia) Erica Gandiniho, rodáka z talianskeho Bergama. Titul nekompromisne demaskuje podstatu Berlusconiho mediálneho impéria, kde nejde len o to, čo všetko dnešný taliansky premiér vlastní, ale že svojimi televíziami, nakladateľstvami a distribučnými spoločnosťami ovládol tamojší verejný priestor prostoduchou ľudovou zábavou a tá ohlupuje a deformuje obyčajných ľudí prostredníctvom sexu, slávy a umelého luxusu.
A ešte jeden škandál rozvíril benátske Lido. O jeho vznik sa pričinil vcelku nenápadný rumunský film Francesca. Jeho režisér Bobby Paunescu, ktorý žil niekoľko rokov v Taliansku, si v ňom značne nevyberaným jazykom podal politikov za ich verejné postoje k rumunským emigrantom. Film stihol mať len dve novinárske projekcie, ďalšie tri verejné boli zrušené. Zaslúžila sa o to politička Alessandra Mussolini, vnučka posledného talianskeho diktátora, ktorá v parlamente presadila dočasný zákaz premietania. Svoje polienko pridal aj primátor Verony, sľubujúci na tvorcov žalobu. Film tak získal fantastickú reklamu a o jeho uvedenie prejavili záujem viaceré distribučné spoločnosti.
.libanon, Irán, Hamburg
„Šiesteho júna 1982, ráno o štvrť na sedem, som zabil človeka po prvý raz v mojom živote. Neurobil som to vlastnou voľbou ani nejakým príkazom. Reagoval som inštinktívne v sebaobrane, bez emocionálnej alebo intelektuálnej motivácie. Len na základe obyčajného inštinktu prežitia. Mal som vtedy 20 rokov.“
To sú slová izraelského scenáristu a režiséra Samuela Maoza, ktorý si z Benátok odniesol Zlatého leva za snímku Lebanon (Libanon). Podľa vlastného vyjadrenia mu trvalo 25 rokov, kým bol schopný prekonať nevypovedateľnú traumu a bolestné prežitky z izraelsko-libanonského vojnového konfliktu, ktorého sa zúčastnil ako tankový strelec. Izraelský tvorca venoval cenu všetkým, kto sa ako „on vrátili z vojny živí a zdraví, zdanlivo sa im darí dobre, ale vo svojom vnútri sa museli naučiť žiť s bolesťou.“ Jeho hraný debut ukazuje vojnu v Libanone tak, ako ju vidia piati mladí vojaci úzkym tankovým priezorom. Okrem úvodného a záverečného obrazu kamera neopustí ani jediným záberom tesnú, špinavú a rozpálenú kabínu, a predsa hrôzy okolitého vojenského pekla sú desivo prítomné a sugestívne silné.
Druhé najvyššie ocenenie – Strieborného leva za najlepšiu réžiu – si odniesla debutujúca režisérka iránskeho pôvodu Shirin Neshat za politicko-lyrickú drámu Zanan bedoone mardan (Ženy bez mužov). Film sleduje osudy štyroch rozdielnych žien v období príprav mocenského prevratu v réžii CIA v roku 1953, po ktorom sa ujal vlády šah Pahláví. Film, realizovaný podľa rovnomenného románu predstaviteľa magického realizmu Shahrnusha Parsipura, mohol vzniknúť len vďaka koprodukcii Nemecka, Rakúska a Francúzska, kde mladá režisérka žije. Venovala ho „pamiatke všetkých, ktorí stratili životy v boji za slobodu a demokraciu v Iráne – od Konštitucionálnej revolúcie roku 1906 až po Zelené hnutie v roku 2009.“
Americký film Life During Wartime (Život v časoch vojny), ocenený za najlepší scenár si získal úprimné sympatie divákov i kritikov. Známy nezávislý autor Todd Solondz akoby rozvíjal ďalšie motívy svojej nezabudnuteľnej snímky Happiness (1998), keď opäť variuje krutý a neľútostný, ale vcelku aj zábavný portrét spoločnosti, ktorá často pod domnelou maskou dobrých mravov ukrýva hrozné tajomstvá a viny.
Najvďačnejšie prijatie, spontánny smiech i najdlhší aplauz zožala asi jediná nefalšovaná komédia v celom hlavnom programe Soul Kitchen, od momentálne najoceňovanejšieho nemeckého tvorcu Fatiha Akina. Film nadchol aj Anga Leeho a jeho šiestich kolegov, keď mu prisúdili Zvláštnu cenu poroty. Príbeh gréckeho majiteľa reštaurácie v Hamburgu rozpráva zábavným a uvoľneným spôsobom o láske, priateľstve a rodine a ponúka metaforu osobnostného vývinu jednotlivca v prudko sa meniacom svete, postihnutom čoraz viac postupujúcou globalizáciou a uniformitou. Okrem plejády farbistých postavičiek dominantnú rolu tu zohráva skvelý hudobný mix  – soul, reggae, živý rock, latinské rytmy i populárne nemecké šlágre.

__________________________________________________________________________
Líštičky zaujali
Slovenskí mladí filmári a ich diela sú na vzostupe, čo potvdzuje aj záujem prestížnych festivalov. Po minuloročnom úspechu Slepých lások v Cannes zabodovali ďalšie tri snímky. Kým triumf Marka Škopa v Karlových Varoch a jeho Osadné získali zaslúženú publicitu, uvedenie objavnej snímky Mesiac v nás Diany Fabiánovej vo švajčiarskom Locarne ostalo neprávom v ústraní. A najnovšie sa slovenský film dostal aj do výberu najstaršieho festivalu. Líštičky 32-ročnej Miry Fornay zaradili do súťažnej sekcie Týždeň kritiky, kde sa uviedlo len sedem snímok z celého sveta, čo už samo osebe je ohromným úspechom. Moderátor svetovej premiéry zdôraznil, že ide o prvý slovenský film uvedený v Benátkach po 25 rokoch (naposledy Jakubiskova Tisícročná včela). Film, ktorý produkčne podporili aj írski a českí partneri, zaujal predovšetkým objavnou témou – dokumentaristicky ladeným pohľadom do života au-pairky z „Východu“. Snímka vďaka benátskej ouvertúre dostala pozvania na ďalšie festivaly (napríklad Varšava, Pusan, Cottbus). Slovenskí diváci uvidia film v decembri.


Autor je programový riaditeľ Art Film Festu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite