Všeobecne platí, že v ohnisku pozornosti, ktorú kdekoľvek pútajú dalajlámove návštevy, sú – hoci aj proti jeho vôli – politické súvislosti. Stáť na čele azda najznámejšieho emancipačného hnutia planéty, a to proti jednej z najhorších totalít a svetovej veľmoci, je skrátka politické angažmán, ešte i keď je človek buddhistický mních. To, že sa mu oblúkom vyhol prezident, premiér i predseda parlamentu toho Slovenska, ktoré „politiku jednotnej Číny“ ticho akceptuje nielen ako nátlak Pekingu, ale sa k nej dokáže i verejne prihlásiť, dalajlámu zaiste nemohlo uraziť. Stretol tu dosť iných, lepších a hodnotnejších ľudí. Na čo však zrejme ani počas svojich početných ciest ešte nenarazil, je priame odporučenie z parlamentnej kancelárie koaličným poslancom, aby sa nezúčastnili podujatí, na ktorých bude prítomný.
Prípis, ktorý evidentne nevymyslel šéf kancelárie, ale niekto hierarchicky podstatne vyšší, neprezrádza len malosť, úzkoprsé fóbie a pokrivenú orientáciu. Je nechtiac príznačný ešte inak – na predstave, že by sa dalajláma predsa len stretol napríklad s Mečiarom (keby ten chcel trebárs robiť prieky Ficovi), je niečo neskutočne bizarného. Niežeby tibetský vodca nikdy neprijal či nezhováral sa s nejakým komunistom, avšak absurdita výjavu, pohľadom tu a teraz, je zdrvujúca. Nie? Alebo si predstavme spoločnú fotografiu so Slotom. Že sú to dva najhoršie extrémy? Len o málo menej surrealistická je vízia dalajlámu v spoločnosti Fica, Gašparoviča, prípadne Pašku. A môžeme napínať fantáziu ďalej: Podmanický, Urbáni, Belousovová, Číž, Rafaj, Kramplová... Čo majú tí ľudia v sebe ukryté, že zobraziť ich na jednom plátne s dalajlámom by nevedel ani Hieronymus Bosch?
Povedať, že Dzurinda, Csáky, Bugár, Hort a Hrušovský, ktorí si nadnárodnú ikonu tentoraz nenechali ujsť, sa na spoločnej fotografii vynímajú spontánne, je veľmi ťažké. Ako vládni politici ho pred 9 rokmi, keď bol prvýkrát na Slovensku, ignorovali (mimo Csákyho), takže minimálna slušnosť by kázala, aby vyslovili ľútosť. Ale skutočnosť, že tentoraz sa nenechali núkať a vyslovili podporu jeho zápasu, aspoň nekole oči a nevyvoláva šok. Len zmiešané pocity. Nevyzeralo to na „stretnutie tretieho druhu“ (ako by sme vnímali Fica, Mečiara a spol.), bol to iba typický oportunizmus politikov, ktorí sú v inej situácii. Avšak nepôsobili pri dalajlámovi ako prišelci z iného vesmíru.
Za tým, že koalícia i s prezidentom sa zamkla pred dalajlámom na sedem zámkov, nie je len čínsky minister obrany (koncom minulého týždňa bol v Bratislave), či pred ním čínsky prezident. A nie je za tým ani výlučne uctievanie doktríny „jednotnej Číny“. To sú iba symptómy. Línia, ktorá od seba oddeľuje politikov ešte predstaviteľných a už nepredstaviteľných v spoločnosti duchovného a politického vodcu Tibetu, je základnou osou lomu slovenskej politiky, pozdĺž ktorej prebieha už 20 rokov hlavný zápas o charakter tejto krajiny.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.