To, čo sa dialo na tohtoročnej Tour de France, prekonalo aj tie najhoršie očakávania. Najsledovanejšia športová udalosť roka sa stala oslnivou demonštráciou triumfálneho ťaženia dopingu cez celý vrcholový šport. Pretože ak si niekto myslí, že ide len o cyklistiku, veľmi pravdepodobne sa veľmi mýli.
Všetci sú zdesení. Nech robíme, čo robíme, doping sa akosi nedarí zo športu vyhnať. Prečo asi? Kto sú vlastne tí zlí, ktorí mu stále otvárajú okno, keď ho my dobrí vyhodíme dverami?
Bežný folklór hovorí, že sú to nešportoví športovci, ktorí sa snažia pomocou zakázaných prostriedkov získať neoprávnené výhody pred svojimi súpermi. Lenže ak už nič iné, tak tohtoročná Tour na nás priam kričí, že je to inak. Že ignorovať tieto prostriedky znamená získať významnú nevýhodu pred svojimi súpermi, ktorí ich zrejme neignorujú. Celá špička je nútená pohybovať sa na tenkej hranici medzi povoleným a nepovoleným, nielen Landis, Vinokurov či Rasmussen.
Iná časť folklóru dáva najväčšiu vinu cynickým lekárom, ktorí športovcom zakázané látky podávajú často bez ich vedomia. Lenže bez lekárov by sa špičkoví športovci nedokázali pohybovať na tej hranici a riskovali by, že jednoducho prestanú byť špičkovými. No ale to by nás potom prestali zaujímať. To my – opakujem my všetci – máme najradšej víťazov a ostatných takmer nevidíme.
Možno je teda načase zmeniť náš vzťah k dopingu. Zrejme bude správnejšie chápať ho nie ako čítankové porušenie pravidiel fair-play, ale ako prekročenie tenkej čiary, v blízkosti ktorej sa hra odohráva. Niečo ako ofsajd vo futbale či hokeji. Netolerujeme ho, ale nepovažujeme ho za morálne zlyhanie.
Tváriť sa, že doping je číre zlo, ktoré ničí šport, je jednoducho pokrytecké. Je pravda, že pokiaľ ohrozuje fyzické zdravie športovcov, treba sa proti nemu čo najúčinnejšie postaviť. Ale ak je oficiálny postoj prehnaný a v kombinácii s evidentnou realitou vedie k pocitu, že celý vrcholový šport je prehnité svinstvo, potom to tak trochu ničí duševné zdravie. Nás všetkých.
.martin Mojžiš
Všetci sú zdesení. Nech robíme, čo robíme, doping sa akosi nedarí zo športu vyhnať. Prečo asi? Kto sú vlastne tí zlí, ktorí mu stále otvárajú okno, keď ho my dobrí vyhodíme dverami?
Bežný folklór hovorí, že sú to nešportoví športovci, ktorí sa snažia pomocou zakázaných prostriedkov získať neoprávnené výhody pred svojimi súpermi. Lenže ak už nič iné, tak tohtoročná Tour na nás priam kričí, že je to inak. Že ignorovať tieto prostriedky znamená získať významnú nevýhodu pred svojimi súpermi, ktorí ich zrejme neignorujú. Celá špička je nútená pohybovať sa na tenkej hranici medzi povoleným a nepovoleným, nielen Landis, Vinokurov či Rasmussen.
Iná časť folklóru dáva najväčšiu vinu cynickým lekárom, ktorí športovcom zakázané látky podávajú často bez ich vedomia. Lenže bez lekárov by sa špičkoví športovci nedokázali pohybovať na tej hranici a riskovali by, že jednoducho prestanú byť špičkovými. No ale to by nás potom prestali zaujímať. To my – opakujem my všetci – máme najradšej víťazov a ostatných takmer nevidíme.
Možno je teda načase zmeniť náš vzťah k dopingu. Zrejme bude správnejšie chápať ho nie ako čítankové porušenie pravidiel fair-play, ale ako prekročenie tenkej čiary, v blízkosti ktorej sa hra odohráva. Niečo ako ofsajd vo futbale či hokeji. Netolerujeme ho, ale nepovažujeme ho za morálne zlyhanie.
Tváriť sa, že doping je číre zlo, ktoré ničí šport, je jednoducho pokrytecké. Je pravda, že pokiaľ ohrozuje fyzické zdravie športovcov, treba sa proti nemu čo najúčinnejšie postaviť. Ale ak je oficiálny postoj prehnaný a v kombinácii s evidentnou realitou vedie k pocitu, že celý vrcholový šport je prehnité svinstvo, potom to tak trochu ničí duševné zdravie. Nás všetkých.
.martin Mojžiš
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.