.ste profesionálny vojenský historik a súčasne amatérsky bádateľ v tej istej oblasti. Nie je to čudné?
Nie. Ak sa niečomu profesionálne desiatky rokov venujem a súčasne je to môj koníček, nemôže to byť čudné.
.ako vyzerá „amatérske bádanie profesionála“?
Je nesmierne zaujímavé hľadať to, o čom učím, pohybovať sa v teréne, rozprávať sa s pamätníkmi, z ktorých dnes už mnohí dávno nežijú, konfrontovať teoretické vedomosti s realitou a spomienkami. Mám zaznamenaných vyše dvesto rozhovorov s účastníkmi vojny, z ich subjektívne prežitých príbehov skladám mozaiku objektívnej pravdy o histórii vojny. Je to veľmi zaujímavé a poučné.
.v čom?
Príbehy, ktoré som počúval, zbieral, boli subjektívnymi spomienkami. Často sa mi stalo, že niekoľko pamätníkov, účastníkov nejakej vojenskej alebo partizánskej akcie, o jej priebehu rozprávalo inak, napríklad jeden tvrdil, že to bolo na jar, iný začiatkom leta a podobne. Inak videl tú istú bojovú situáciu veliteľ, inak vojak, partizán. Pritom všetci mali svoju pravdu, limitovanú uhlom pohľadu. Potom príde fáza hľadania po archívoch, študovanie materiálov, pátranie v teréne priamo na miestach dávnej udalosti – a zrazu začne všetko zapadať do seba a postupne vznikne takmer presný obraz toho, čo a kedy sa stalo. Je zaujímavé a neraz aj „dobrodružné“ pátrať po osudoch neznámych ľudí, zaznamenávať ich príbehy – o hrdinstve, ale aj o zrade, zbabelosti, udatnosti, čestnosti... O vojne. Pre mňa sú dôležité príbehy, plné bezmenných hrdinov, z ktorých mnohí ešte žijú.
.oslavovali sme 65. výročie Povstania. Desiatky rokov žijete v Liptove, máte ho prechodený. Poznáte všetkých partizánov z Povstania, ktorí ešte žijú, osobne?
Určite žijú aj takí, ktorých ešte nepoznám, len časť z nich som stihol osobne navštíviť, a nie raz.
.prečo tí ľudia, ktorí často nemali ani osemnásť, narodili sa začiatkom tridsiatych rokov, išli do Povstania?
Po vypuknutí Povstania sa doň zapojilo asi 18-tisíc vojakov, neskôr ich počet stúpol asi na 60-tisíc, odhaduje sa, že partizánov bolo asi 12 – 15-tisíc, to je takmer 80-tisíc ľudí – 80-tisíc dôvodov, prečo ísť do Povstania.
.skutočne to boli len individuálne dôvody?
Individuálne dôvody boli rôzne: niekto hľadal dobrodružstvo, niekto bol mobilizovaný do povstaleckej armády, niekto sa skrýval pred režimom v horách, ku koncu vojny sa k povstalcom pridalo veľa kolaborantov s režimom, pragmaticky sa prikláňajúcich k víťazom... Za všetkými individuálnymi dôvodmi však treba vidieť historickú pravdu, skutočnosť, že Povstanie bolo celonárodné, protinemecké, protifašistické, bolo za obnovu Česko-Slovenska – aj keď niektorí povstalci bojovali nielen za oslobodenie Slovenska, ale za Slovensko samostatné.
.to vám povedali povstalci?
Keď som sa spytoval na dôvody, pre ktoré do Povstania išli, tak dominovali tieto: Bojovali sme za vlasť, za rodnú zem, hlavne vojaci išli do Povstania preto, lebo boli verní prísahe česko-slovenského vojaka. Všetci okrem toho boli a sú vlastenci – pretože k vlastenectvu ich vychovali v rodinách, školách. Vojaci pojem „vlastenectvo“ navyše vnímali ako určitú všeslovanskú myšlienku.
.bolo ťažké rozhodnúť sa ísť do Povstania?
Hlavne to bola často otázka okamžitého rozhodovania – veliteľ pred nastúpenou jednotkou povedal, že kto chce ísť do Povstania, nech vystúpi o krok dopredu, kto nie, môže odísť – domov, kam chce. Nebol to rozkaz ani výzva, skôr informácia o analýze situácie. Mnohí vojaci sa stotožnili s veliteľom a odišli do Povstania, ostatní išli domov a pomáhali v tyle, ako mohli, ako sa dalo.
.ste „zberateľom príbehov“, našli ste aj taký, ktorý vás prekvapil?
Napríklad istý Milo Úškrt – mal vari pätnásť rokov. Chlapec chcel ísť k partizánom, ale tí ho nechceli, že je moc malý. V ich dome boli Nemci, tak nemeckému majorovi ukradol pištoľ a znova išiel k partizánom. Tí ho vrátili aj so zbraňou domov. Keď prišli červenoarmejci ponúkol sa aj im – a tí ho zobrali. Stal sa z neho prieskumník, pre ktorého sa vojna skončila v radoch Červenej armády bojmi proti Japoncom v Mandžusku po kapitulácii Nemecka. Domov sa vrátil – živý a zdravý – koncom roka 1946. Chlapec túžiaci po dobrodružstve...
.vraví sa, že toto boli posledné oslavy Povstania, že pamätníci, priami účastníci, vymierajú. Vymrú aj ich príbehy?
Nie. Som hlboko presvedčený, že napríklad osudy desiatok, možno stoviek vojakov a partizánov, ktorých Sovieti zapojili do spravodajských a iných výsadkových skupín, vysadených často mimo územie rozbitého Československa, o ktorých dnes vôbec nič nevieme, sa podarí odhaliť. Či už otvorením ruských a ukrajinských archívov, alebo pátraním zapálených dobrovoľníkov a regionálnych historikov. Hrdinom treba vrátiť tvár.
Nie. Ak sa niečomu profesionálne desiatky rokov venujem a súčasne je to môj koníček, nemôže to byť čudné.
.ako vyzerá „amatérske bádanie profesionála“?
Je nesmierne zaujímavé hľadať to, o čom učím, pohybovať sa v teréne, rozprávať sa s pamätníkmi, z ktorých dnes už mnohí dávno nežijú, konfrontovať teoretické vedomosti s realitou a spomienkami. Mám zaznamenaných vyše dvesto rozhovorov s účastníkmi vojny, z ich subjektívne prežitých príbehov skladám mozaiku objektívnej pravdy o histórii vojny. Je to veľmi zaujímavé a poučné.
.v čom?
Príbehy, ktoré som počúval, zbieral, boli subjektívnymi spomienkami. Často sa mi stalo, že niekoľko pamätníkov, účastníkov nejakej vojenskej alebo partizánskej akcie, o jej priebehu rozprávalo inak, napríklad jeden tvrdil, že to bolo na jar, iný začiatkom leta a podobne. Inak videl tú istú bojovú situáciu veliteľ, inak vojak, partizán. Pritom všetci mali svoju pravdu, limitovanú uhlom pohľadu. Potom príde fáza hľadania po archívoch, študovanie materiálov, pátranie v teréne priamo na miestach dávnej udalosti – a zrazu začne všetko zapadať do seba a postupne vznikne takmer presný obraz toho, čo a kedy sa stalo. Je zaujímavé a neraz aj „dobrodružné“ pátrať po osudoch neznámych ľudí, zaznamenávať ich príbehy – o hrdinstve, ale aj o zrade, zbabelosti, udatnosti, čestnosti... O vojne. Pre mňa sú dôležité príbehy, plné bezmenných hrdinov, z ktorých mnohí ešte žijú.
.oslavovali sme 65. výročie Povstania. Desiatky rokov žijete v Liptove, máte ho prechodený. Poznáte všetkých partizánov z Povstania, ktorí ešte žijú, osobne?
Určite žijú aj takí, ktorých ešte nepoznám, len časť z nich som stihol osobne navštíviť, a nie raz.
.prečo tí ľudia, ktorí často nemali ani osemnásť, narodili sa začiatkom tridsiatych rokov, išli do Povstania?
Po vypuknutí Povstania sa doň zapojilo asi 18-tisíc vojakov, neskôr ich počet stúpol asi na 60-tisíc, odhaduje sa, že partizánov bolo asi 12 – 15-tisíc, to je takmer 80-tisíc ľudí – 80-tisíc dôvodov, prečo ísť do Povstania.
.skutočne to boli len individuálne dôvody?
Individuálne dôvody boli rôzne: niekto hľadal dobrodružstvo, niekto bol mobilizovaný do povstaleckej armády, niekto sa skrýval pred režimom v horách, ku koncu vojny sa k povstalcom pridalo veľa kolaborantov s režimom, pragmaticky sa prikláňajúcich k víťazom... Za všetkými individuálnymi dôvodmi však treba vidieť historickú pravdu, skutočnosť, že Povstanie bolo celonárodné, protinemecké, protifašistické, bolo za obnovu Česko-Slovenska – aj keď niektorí povstalci bojovali nielen za oslobodenie Slovenska, ale za Slovensko samostatné.
.to vám povedali povstalci?
Keď som sa spytoval na dôvody, pre ktoré do Povstania išli, tak dominovali tieto: Bojovali sme za vlasť, za rodnú zem, hlavne vojaci išli do Povstania preto, lebo boli verní prísahe česko-slovenského vojaka. Všetci okrem toho boli a sú vlastenci – pretože k vlastenectvu ich vychovali v rodinách, školách. Vojaci pojem „vlastenectvo“ navyše vnímali ako určitú všeslovanskú myšlienku.
.bolo ťažké rozhodnúť sa ísť do Povstania?
Hlavne to bola často otázka okamžitého rozhodovania – veliteľ pred nastúpenou jednotkou povedal, že kto chce ísť do Povstania, nech vystúpi o krok dopredu, kto nie, môže odísť – domov, kam chce. Nebol to rozkaz ani výzva, skôr informácia o analýze situácie. Mnohí vojaci sa stotožnili s veliteľom a odišli do Povstania, ostatní išli domov a pomáhali v tyle, ako mohli, ako sa dalo.
.ste „zberateľom príbehov“, našli ste aj taký, ktorý vás prekvapil?
Napríklad istý Milo Úškrt – mal vari pätnásť rokov. Chlapec chcel ísť k partizánom, ale tí ho nechceli, že je moc malý. V ich dome boli Nemci, tak nemeckému majorovi ukradol pištoľ a znova išiel k partizánom. Tí ho vrátili aj so zbraňou domov. Keď prišli červenoarmejci ponúkol sa aj im – a tí ho zobrali. Stal sa z neho prieskumník, pre ktorého sa vojna skončila v radoch Červenej armády bojmi proti Japoncom v Mandžusku po kapitulácii Nemecka. Domov sa vrátil – živý a zdravý – koncom roka 1946. Chlapec túžiaci po dobrodružstve...
.vraví sa, že toto boli posledné oslavy Povstania, že pamätníci, priami účastníci, vymierajú. Vymrú aj ich príbehy?
Nie. Som hlboko presvedčený, že napríklad osudy desiatok, možno stoviek vojakov a partizánov, ktorých Sovieti zapojili do spravodajských a iných výsadkových skupín, vysadených často mimo územie rozbitého Československa, o ktorých dnes vôbec nič nevieme, sa podarí odhaliť. Či už otvorením ruských a ukrajinských archívov, alebo pátraním zapálených dobrovoľníkov a regionálnych historikov. Hrdinom treba vrátiť tvár.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.