Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Partizáni

.martin Droppa .časopis .fenomén

V sobotu sa v Banskej Bystrici stretlo pár stoviek priamych účastníkov Slovenského národného povstania. Oslavovali 65. výročie historickej udalosti, ktorá poznačila celú budúcnosť a charakter slovenského národa. Dvaja z povstalcov – Vincent Kandera z Ľubele a Vojtech Rázus z Liptovského Mikuláša – na oslavách chýbali.

.dnes žije ešte asi tritisíc bojovníkov v SNP, ich priemerný vek je okolo 85 rokov. Vincent Kandera má 85 rokov, Vojtech Rázus 83.  Nepoznajú sa, nikdy sa osobne nestretli, aj keď bývajú v tom istom okrese, ani nie pätnásť kilometrov od seba. Ich povstalecké príbehy sa nepodobajú, a predsa sú podobné: obaja išli do Povstania dobrovoľne, so zbraňou v rukách sa postavili proti fašistickému diktátu a nacistickej ideológii. Pán Kandera mal 20 rokov a päť mesiacov, pán Rázus 9. mája 1944 oslavoval osemnástku. Šesťdesiatpäť rokov po vypuknutí Povstania rozprávajú svoje povstalecké príbehy.

.keď som mal pušku
„Partizán – parašutista Janko Kondor z Podtúrne prišiel z Prašivej do Ľubele a verboval k partizánom,“ spomína dnes Vojtech Kandera. „Bol 18. august 1944, keď som s jedenástimi Ľubeľčanmi išiel na Prašivú k partizánom. Do ruksaku som zbalil slaninu, cigaretle a vykročil som. Na Prašivej nás privítal interbrigadista Peter Kubík a ruskí parašutisti.“
Pamäť pána Kanderu je obdivuhodná, pamätá si mená, odkiaľ mali na Prašivej zbrane, že ich partizánsky oddiel Kirov a jeho radistku Lídu (Lidija Maksimovna Večkanovová – Riabovová – pozn. aut.) proviantom zásoboval Igor Furdzík, syn židovského obchodníka zo Zvolena. Asi  po desaťdňovom výcviku v streľbe z pušky a ruského automatu, ktorý nikdy predtým nedržal v ruke, sa oddiel presunul na Kováčovú, v septembri pri Trnavej Hore padol ich prvý kamarát Kubík... „Stiahli nás do Kováčovej, na horárni na Biskupskom Majeri bolo asi štyridsať Nemcov, dva naše útoky odrazili, strieľali mínometmi, večer sme zaútočili tretíkrát a horáreň sme dobyli... Bol som veliteľom družstva...“
Partizáni z Prašivej, mládenci z dolného Liptova a Horehronia, mali okolo dvadsiatky, zvíťazili nad nepriateľom, ktorý prešiel ruským frontom, bojiskami Európy, možno aj severnou Afrikou. O čosi neskôr dvanásť Liptákov „od Dúbravy“ padlo pri Hronských Kľačanoch, kde dodnes majú pamätník.
„Za celé Povstanie som sa nikdy nedostal k boju zblízka, strieľali sme po sebe, samopalmi, guľometmi, padali oni, padali sme my,“ povie Vincent Kandera a zaprie sa do vozíka, akoby sa chcel postaviť. Nejde to, pred rokom mu amputovali pravú nohu nad kolenom, na protéze sa mu nedá dobre chodiť, lepšie je sedieť na posteli alebo v tieni slivky na dvore.
Počúvame príbeh za príbehom, o bojoch, náletoch nemeckých lietadiel, presunoch kamsi za Zvolen, o snehu vyše pása, brodení sa v rieke nad Dobrou Nivou pri útoku. Kamienky zo súkromnej povstaleckej histórie sa zliepajú do mozaiky (podľa niektorých kritérií) najväčšieho povstania v II. svetovej vojne.

.niečí hlas
„Z 23. na 24. marca 1945 som zišiel do Ľubele, dohodnutý, že na druhý deň preberiem chlieb, ktorý pre nás piekli v dedine. Jeden bochník som mal, keď som prišiel domov, ľahol som si v izbe, pod posteľou automat, vedľa v kuchyni za šparheľtom dve pištole. O jednej v noci rozrazili dvere dvaja esesáci. Našťastie bol na stole len ten jeden bochník, tak im nič nebolo podozrivé. Vedľa spali otec s mamou. V kuchyni bola tma, nevideli, ako beriem pištoľ do ruky, mohol som ich odstreliť, ale niečo mi pošeplo: ‚Nerob to, tí sa nie sami...‘ Vyviedli nás von, vo dvore dvadsiati esesáci, na cmiteri ďalší zo štyridsiati, dedina obsadená. Zviazaných šikovali z horárne Čerpiať do Kľačianskej doliny, zrazu prestrelka, partizáni zaútočili, rozpŕchli sme sa,“ rozpráva Vincent Kandera.
Partizán sa nemýli, boli to esesáci. Nie je si istý, keď hovorí, že to bolo komando, ktoré 21. januára 1945 vypálilo Ostrý Grúň (bolo to protipartizánske Sonderkommando 7a. – pozn. aut.).  Dnes sa len môžeme dohadovať, čo by sa asi stalo, keby sa nebol ozval „niečí hlas“ a partizán Kandera by z kuchyne na esesákov vystrelil. Nie je vylúčené, že obec Ľubeľa by bola do tla vypálená a jej obyvatelia povraždení.
V horúcom dni augusta 2009 do Ľubele prichádzajú turisti, aj nemeckí. „Predstavte si, pán Kandera, že by dnes podvečer zaklopali na dvere dvaja starí Nemci a v jednom z nich by ste spoznali niektorého z tých esesákov. Čo by ste spravili?“ pýtame sa. Pán Kandera dlho uvažuje, privrie oči a po chvíli povie: „Ťažko by sme sa lúčili,“ a zas sa odmlčí.

.hodiny mŕtvych rovesníkov
Vojtech Rázus ako šestnásťročný, počujúc v rádiu výzvy z Londýna a Moskvy, nocami roznášal po Liptovskom Svätom Mikuláši „protištátne“ letáky, v prvom rade tým, ktorí boli proti režimu v slovenskom štáte. Raz ho gardisti pristihli, zatkli, posadili do väzenia najprv v Mikuláši, v Žiline, neskôr v Ilave. Odsedel si asi tri mesiace, pustili ho, doma sledovali. Rázusovci mali odboj a ilegalitu v krvi. „Ujček Milan bol za protištátnu činnosť zavretý, ujček Jano, zvaný Capko, bol so slovenskou armádou na východnom fronte, prebehol k Červenej armáde, naspäť sa vrátil so Svobodovým 1. československým armádnym zborom. Doma sme mali každú chvíľu gardistov, prehliadky. S kamarátmi som odišiel k partizánom, k veliteľom Kučerovi a Lošakovovi. Robili sme, čo bolo treba, stavali bunkre v Krčahove, pomáhali so zásobovaním,“ vraví po šesťdesiatich piatich rokoch. Pavol Rázus, brat ujčeka Milana, zásoboval partizánov na Čertovici, z kasární v Mikuláši poľnými cestami vozil strelivo, zbrane. „Keď sa blížil front, boli sme s partizánskym oddielom pri Liptovskej Porúbke, asi najchudobnejšej dedine v Liptove, ale miestni nám vždy dali, čo mali: kapustu a zemiaky,“ spomína Vojtech Rázus, dodávajúc, že dodnes sa za to cíti Porúbčanom dlžníkom.
Po bojoch v oblasti Porúbky, Kráľovej Lehoty a Červeného Kúta na východ od Lipovského Hrádku sa celá „partizánska partia“ rozhodla prejsť k Svobodovmu zboru do Popradu: „Išli sme peši, lesmi, okľukami, na cestách boli nemecké hliadky. V Poprade sme odovzdali zbrane, všetkých zobrali do zboru, len mňa nie. Bol som primladý, a tak ma poslali späť do Mikuláša, aby som dal správu, že sú všetci nažive. Zasa som sa musel vyhýbať nemeckým hliadkam, okolo ciest a po priekopách medzi Važcom a Východnou bolo plno mŕtvych Nemcov, boli to mladí chlapci ako ja, rovesníci.“
Po oslobodení Mikuláša 5. apríla 1945 sa mladý Vojto vrátil do učenia a vyučil sa za krajčíra. Z  jeho niekdajších spolubojovníkov dnes žije už len Dušan Albíni, ktorý po vojne doštudoval gymnázium, neskôr teológiu a ako evanjelický farár na penzii žije v Bratislave. „Telefonujeme si, tak o sebe vieme, že ešte žijeme. Je starší ako ja, do Bystrice určite nepôjde, ani ja nie, nechcem nechať chorú manželku dva dni samu doma,“ zosmutnie pán Rázus.

.po vojne a dnes

Vincent Kandera po ukončení ľudovej školy nastúpil ako pomocný robotník na stavbe cesty do dúbravských baní. Po oslobodení bol „na pár mesiacov ako vojak“ pri delostreleckom pluku v Ružomberku, odtiaľ išiel na Ministerstvo národnej obrany v Prahe. Na šestnásť dní – pomáhať v administratíve pri sumarizovaní žiadostí o udelenie Osvedčenia podľa zákona č. 255 / 1946 Zb. Odtiaľ sa „už nadobro“ vrátil do Ľubele a až do odchodu na dôchodok robil šoféra v Rudných baniach Dúbrava na nákladných autách, autobusoch. Vyše štyridsať rokov jazdil bez nehody. Okrem starobného a vdovského dôchodku dostáva mesačne ani nie 3,5 eura „za 255-ku“, spolu takmer 450 eur.
„Najkrajšie oslavy výročia Povstania? Tie prvé. Tri dni a dve noci vyhrávali tri muziky, varil sa guláš, keď mi môj niekdajší veliteľ Sečanský pripínal vyznamenanie, aj ma veru pichol do hrude,“ povie veselo veterán Povstania, už predtým vyznamenaný prezidentom Dr. Edvardom Benešom medailou Za zásluhy v SNP.
Vojtech Rázus odišiel do dôchodku ako krajčír, spolu s manželkiným dôchodkom a „príplatkom za 255-ku“ majú mesačne asi 530 eur. Dodnes si privyrába sporadickými krajčírskymi prácami – aby „utiahli“ náklady na domácnosť. Celý život je verný športu: turistike, desaťročia bol aktívnym členom Horskej služby, dnes členom Klubu dôchodcov Horskej služby.
„Bolo to na jednej chate v Demänovskej doline, asi dvanásť rokov po vojne. Jedného dňa tam prišiel zájazd rekreantov zo ZSSR a o deň na to rekreanti z NDR. Pri spoločnej večeri jeden Rus a jeden Nemec, obom chýbala ruka, zistili, že cez vojnu nosili jeden uniformu Červenej armády, druhý Wehrmachtu. Povadili sa, poškriepili, rozhodli sa definitívne „vyhrať vojnu“, div sa nepobili. Chatár volal ujčekovi Milanovi aj mne, aby sme ich prišli upokojiť. Nechali sme to tak, nech sa vyhádajú. Do noci bol pokoj, vyžalovali sa jeden druhému a bolo po vojne,“ usmial sa veterán.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite