Radiohead sa v Prahe predstavili v plnej kráse. Zahrali nové a aktuálne veci, no ich vystúpenie zdobili slastné výlety do všakovakých zvukových polôh. Publikum zachvátila naliehavosť a smršť emócií, združených na jednom mieste a dávkovaných počas dvoch hodín. Bolo to krásne, uplakané, nádejné, neskutočne silné. Výborný koncert výbornej kapely.
.organizácia, ekológia a zóny
Z organizačných stránok nie je veľmi čo vyčítať. Zabezpečenie koncertu i pohodlie ľudí bolo zaistené na maximum a podujatie takých rozmerov zvládli všetci zúčastnení dobre. Čo sa týka zvuku – úplná špička. Atribúty, ktoré môžeme Prahe len v dobrom závidieť, tak ako aj koncertný areál na zodpovedajúcej úrovni. Pri vstupe doň sa krátko po otvorení prvé davy ľudí dostávajú najprv cez prvú kontrolu do uzavretého priestoru Výstaviska, kde si už môžu kúpiť pivo či minerálku v zálohovaných pohároch resp. umelohmotných fľašiach. To isté je možné aj v troch špeciálnych zónach, do ktorých sa dá dostať po ďalšej kontrole a získaní pásky. Niektorých zarazila cena „zálohovaných“ nápojov a iných zasa to, že fľaša od vody mohla byť len bez vrchnáku. Bezpečnosť nadovšetko, v prípade plastových pivových pohárov tiež ekologický rozmer, podporený napríklad aj možnosťou ísť na koncert na bicykli z rôznych častí Prahy. Jedinou organizačnou nevýhodou bolo zdržanie po skončení, či už v dave na vrátenie zálohy (peniaze sa minuli oveľa skôr než prázdne poháre) alebo v tlačenici pred úschovňami.
Už letmý pohľad na pódium, ktoré nebolo príliš veľké, no vďaka precíznej práci s technikou poskytlo divákom výborný zážitok, dával tušiť nevšedný rozmer koncertného programu. „Bude to určite super,“ vraveli si nadšení ľudia. Ďalšie dva sektory – vzdialenejšie od pódia – sa zapĺňali pomalšie, niektorí po koncerte vraveli, že v nich až tak dobre nevideli. Počas hrania Radiohead bolo na kultivovanej videoprojekcii na veľkoplošných obrazovkách stále vidieť všetkých členov kapely, pri pohľade ďalej od kotla, možno paradoxne, stúpal počet zamyslených poslucháčov, utiahnutých do seba a upierajúcich svoje neprítomné pohľady hore na pódium.
.čakanie na hrdinov
O warm-up večera sa staral nemecký elektronický projekt Moderat. Niet pochýb, prečo si ich za predskokanov vybral sám líder Radiohead Thom Yorke. Tracky zneli, akoby vychádzali z muziky Radiohead, no chýbal im pesničkový rozmer aj pocit unikátnosti každej skladby. Zahrievali a vytvárali úvodnú atmosféru, niektorých mierne roztancovali či aspoň na chvíľku upútali a prinútili k pokyvkávaniu do rytmu. Set to bol trochu pridlhý, čo ešte stále veľa ľudí využívalo na zaobstaranie vhodných miest či ďalších nápojov, no Moderat napokon splnili ťažkú úlohu predskokanov pred hviezdami. Záujem poslucháčov bol však niekde inde – v duchu odpočítavali posledné sekundy do zázraku. Po odchode predkapely všetci sledovali posledné úpravy scény a akrobaciu technikov zaisťujúcich detaily zvukového i svetelného zážitku.
.splnený sen
Nástroje vyladené, obrazovky a špeciálne vizuálne panely prichystané, členovia tímu obsluhujúci techniku už vyliezli na svoje netradičné miesta nad pódiom. V strede priestoru, no čo sa týka vzdialenosti od pódia takmer na konci prvej zóny, odkiaľ bol, mimochodom, výhľad počas celého trvania prvotriedny a poslucháči k sebe navzájom zhovievaví, vládne výborná nálada. Z nekonečného očakávania ku koncertnému tranzu je to na skok, scéna so všetkým, čo je zatiaľ jej súčasťou, už čaká len na hrdinov večera. A ešte aj slnko už stihlo takmer zapadnúť... Vtedy sa zvoľna ozvú motívy úvodnej 15 step, ktorá otvára aj poslednú platňu In Rainbows. Pražské Výstavisko je zrazu miestom, kde sa začína diať niečo zázračné, zároveň intímne a pre každého jedinečné. Druhým kusom hodeným nabudenému publiku je rázna There There – skutočnosť, ktorej trvanie si na jednom mieste mohlo vychutnávať sedemnásť tisíc ľudí, je tu a my všetci sme jej súčasťou. Práve sa nám začína plniť sen.
Radiohead, známi aj starostlivými obmenami koncertných setlistov, nie sú kapelou, od ktorej očakávate vytúžené pesničky, aj keď asi každý, kto sa na nich prišiel pozrieť, mal svoje súkromné tipy. Ak sa medzi nimi nachádzali prevažne hitovky ako Paranoid Android, Karma Police či dokonca starý veľký hit Creep (ktorým síce občas kapela prekvapí, no takmer ho nehráva), fanúšik nezávislých singloviek z hitparád bol asi trochu sklamaný. Úplne iné pocity však mali poslucháči zaľúbení do kľukatejších experimentov z poslednej platne In Rainbows, okrem úvodnej zazneli aj skladby Weird Fishes/Arpeggi, pomalá All I Need, Reckoner, Bodysnatchers, Nude či nádherná komorná Videotape.
In Rainbows pripomenul aj zašpinený zvuk bonusovej Bangers And Mash, ktorá sa ozvala po tom, ako publikum zažilo jednu zo zaručených katarzií. Bola ňou krehká a geniálne ťažobná Exit Music, počas ktorej tisícky nadšených ľudí úplne stíchli. Okrem spontánnych prejavov obdivu sa navzájom nevyrušovali. Svetlám z pódiovej show kontrovali zapaľovače nad hlavami poslucháčov.
.okey-dokey
Ďalším silným momentom večera bola skladba Idioteque z platne Kid A, ktorú Yorke nielen výborne odspieval, ale predvádzal aj svoje typické tančeky. Z pohľadu naňho bolo cítiť radosť. O skladbu ďalej už sedel za klavírom, sústredení a rafinovane nenápadní spoluhráči boli napojení presne naňho, a tak mohol zaznieť Pyramid Song s textom, kde sa spieva aj o tom, že nie je z čoho mať obavy a o čom pochybovať. Skladbu Thom Yorke venoval Franzovi Kafkovi, čo bol okrem sympatického „okey-dokey“ a „okay?“ jediný odkaz, ktorý publiku adresoval verbálne. V prípade Radiohead nič viac ani nebolo treba. Nezameniteľný frontman nezakrýval ani svojich spoluhráčov, no aj vďaka dokonale zladeným vizuálnym i hudobným prvkom, boli ďalší členovia, väčšinou v miernom ústraní, absolútne koncentrovaní na stopercentnú (a vášnivú) hru.
Publikum kapela rozvášnila pri pesničke 2+2=5 z platne Hail To The Thief, potešila aj vecami z najúspešnejšieho albumu OK Computer, ktorému okrem spomínanej strhujúcej Exit Music venovala aj skladby Lucky a Airbag. V rámci prídavkov, rozdelených do dvoch samostatných blokov, zasvietila výpravná The National Anthem a hneď po nej zasnívaná How To Disappear Completely, ďalší dokonalí koncertní zástupcovia albumu Kid A. Keď si Yorka a jeho kolegov publikum vyžiadalo druhýkrát, odpálili starinu The Bends z rovnomennej platne z polovice 90. rokov.
Mali sme možnosť naživo zažiť hudbu kapely, ktorá sa stále posúva ďalej a s ľahkosťou prekračuje hranice bežne počutého. Radiohead pražskému publiku (tvorenému okrem veľkého množstva Slovákov aj ľuďmi hovoriacimi po anglicky, nemecky, rusky či španielsky) venovali prierez pesničkami od tých dávnejších až po výsostne aktuálnu polohu, zaznel aj jeden z dvoch nových singlov These Are My Twisted Words. Rozlúčenie prišlo v skladbe s veľavravným názvom Everything In Its Right Place. Potom sa už z reproduktorového „podmazu“ ozvala tibetská hudba a ohúrený dav poslucháčov mal v hlavách i srdciach dostatok materiálu na ďalšie spracovávanie. Vystátie radov, v ktorých sa niektorí ľudia zasekli, na to určite nestačilo. Zážitok z takého profesionálneho, pritom stále ľudsky i hudobne precíteného koncertu, len tak nevymizne.
Autor je hudobný publicista.
Radiohead: Praha, Výstaviště Holešovice, 23. 8. 2009.
RADIOHEAD// Thom Yorke, Jonny Greenwood, Colin Greenwood, Ed O'Brien a Phil Selway začali s hudbou ešte v osemdesiatych rokoch, no prvý singel Creep z platne Pablo Honey, ktorý znamenal celosvetový úspech, vydali až v roku 1992. Dnes, po siedmich albumoch, je bizarné spomenúť si, ako ich v začiatkoch odmietla hrať BBC pre údajný príliš depresívny zvuk. V roku 1995 nasledovala platňa The Bends, ktorá sa pre kritiku stala jednoznačným favoritom a kapele, o ktorej sa v začiatkoch písalo, že dlho nevydrží, priniesla uznanie. Komerčným úspechom bol nasledujúci album OK Computer z roku 1997, ktorý priniesol singlové hity ako Karma Police, No Surprisesči Paranoid Android. Platňa patrí k najlepším albumom deväťdesiatych rokov. Albumové „dvojičky“ Kid A a Amnesiac z rokov 2000 a 2001 mali viac „nerádiových“ experimentálnych vecí, ktorými Radiohead nastúpili novú cestu v objavovaní a prekonávaní vlastných limitov. Po platni Hail To The Thief (2003) si Yorke odskočil k sólovému projektu. Zatiaľ poslednú platňu In Rainbows vydali pred dvoma rokmi a k ľuďom ju dostali online, bez pomoci vydavateľstva. Touto cestou chcú ísť ďalej a namiesto platní vravia o zadarmo sťahovateľných pesničkách či épečkách. Doteraz predali viac ako 30 miliónov albumov a sú kľúčovou nezávislou kapelou premosťujúcu koniec britpopu a súčasnú experimentálnu scénu.
.organizácia, ekológia a zóny
Z organizačných stránok nie je veľmi čo vyčítať. Zabezpečenie koncertu i pohodlie ľudí bolo zaistené na maximum a podujatie takých rozmerov zvládli všetci zúčastnení dobre. Čo sa týka zvuku – úplná špička. Atribúty, ktoré môžeme Prahe len v dobrom závidieť, tak ako aj koncertný areál na zodpovedajúcej úrovni. Pri vstupe doň sa krátko po otvorení prvé davy ľudí dostávajú najprv cez prvú kontrolu do uzavretého priestoru Výstaviska, kde si už môžu kúpiť pivo či minerálku v zálohovaných pohároch resp. umelohmotných fľašiach. To isté je možné aj v troch špeciálnych zónach, do ktorých sa dá dostať po ďalšej kontrole a získaní pásky. Niektorých zarazila cena „zálohovaných“ nápojov a iných zasa to, že fľaša od vody mohla byť len bez vrchnáku. Bezpečnosť nadovšetko, v prípade plastových pivových pohárov tiež ekologický rozmer, podporený napríklad aj možnosťou ísť na koncert na bicykli z rôznych častí Prahy. Jedinou organizačnou nevýhodou bolo zdržanie po skončení, či už v dave na vrátenie zálohy (peniaze sa minuli oveľa skôr než prázdne poháre) alebo v tlačenici pred úschovňami.
Už letmý pohľad na pódium, ktoré nebolo príliš veľké, no vďaka precíznej práci s technikou poskytlo divákom výborný zážitok, dával tušiť nevšedný rozmer koncertného programu. „Bude to určite super,“ vraveli si nadšení ľudia. Ďalšie dva sektory – vzdialenejšie od pódia – sa zapĺňali pomalšie, niektorí po koncerte vraveli, že v nich až tak dobre nevideli. Počas hrania Radiohead bolo na kultivovanej videoprojekcii na veľkoplošných obrazovkách stále vidieť všetkých členov kapely, pri pohľade ďalej od kotla, možno paradoxne, stúpal počet zamyslených poslucháčov, utiahnutých do seba a upierajúcich svoje neprítomné pohľady hore na pódium.
.čakanie na hrdinov
O warm-up večera sa staral nemecký elektronický projekt Moderat. Niet pochýb, prečo si ich za predskokanov vybral sám líder Radiohead Thom Yorke. Tracky zneli, akoby vychádzali z muziky Radiohead, no chýbal im pesničkový rozmer aj pocit unikátnosti každej skladby. Zahrievali a vytvárali úvodnú atmosféru, niektorých mierne roztancovali či aspoň na chvíľku upútali a prinútili k pokyvkávaniu do rytmu. Set to bol trochu pridlhý, čo ešte stále veľa ľudí využívalo na zaobstaranie vhodných miest či ďalších nápojov, no Moderat napokon splnili ťažkú úlohu predskokanov pred hviezdami. Záujem poslucháčov bol však niekde inde – v duchu odpočítavali posledné sekundy do zázraku. Po odchode predkapely všetci sledovali posledné úpravy scény a akrobaciu technikov zaisťujúcich detaily zvukového i svetelného zážitku.
.splnený sen
Nástroje vyladené, obrazovky a špeciálne vizuálne panely prichystané, členovia tímu obsluhujúci techniku už vyliezli na svoje netradičné miesta nad pódiom. V strede priestoru, no čo sa týka vzdialenosti od pódia takmer na konci prvej zóny, odkiaľ bol, mimochodom, výhľad počas celého trvania prvotriedny a poslucháči k sebe navzájom zhovievaví, vládne výborná nálada. Z nekonečného očakávania ku koncertnému tranzu je to na skok, scéna so všetkým, čo je zatiaľ jej súčasťou, už čaká len na hrdinov večera. A ešte aj slnko už stihlo takmer zapadnúť... Vtedy sa zvoľna ozvú motívy úvodnej 15 step, ktorá otvára aj poslednú platňu In Rainbows. Pražské Výstavisko je zrazu miestom, kde sa začína diať niečo zázračné, zároveň intímne a pre každého jedinečné. Druhým kusom hodeným nabudenému publiku je rázna There There – skutočnosť, ktorej trvanie si na jednom mieste mohlo vychutnávať sedemnásť tisíc ľudí, je tu a my všetci sme jej súčasťou. Práve sa nám začína plniť sen.
Radiohead, známi aj starostlivými obmenami koncertných setlistov, nie sú kapelou, od ktorej očakávate vytúžené pesničky, aj keď asi každý, kto sa na nich prišiel pozrieť, mal svoje súkromné tipy. Ak sa medzi nimi nachádzali prevažne hitovky ako Paranoid Android, Karma Police či dokonca starý veľký hit Creep (ktorým síce občas kapela prekvapí, no takmer ho nehráva), fanúšik nezávislých singloviek z hitparád bol asi trochu sklamaný. Úplne iné pocity však mali poslucháči zaľúbení do kľukatejších experimentov z poslednej platne In Rainbows, okrem úvodnej zazneli aj skladby Weird Fishes/Arpeggi, pomalá All I Need, Reckoner, Bodysnatchers, Nude či nádherná komorná Videotape.
In Rainbows pripomenul aj zašpinený zvuk bonusovej Bangers And Mash, ktorá sa ozvala po tom, ako publikum zažilo jednu zo zaručených katarzií. Bola ňou krehká a geniálne ťažobná Exit Music, počas ktorej tisícky nadšených ľudí úplne stíchli. Okrem spontánnych prejavov obdivu sa navzájom nevyrušovali. Svetlám z pódiovej show kontrovali zapaľovače nad hlavami poslucháčov.
.okey-dokey
Ďalším silným momentom večera bola skladba Idioteque z platne Kid A, ktorú Yorke nielen výborne odspieval, ale predvádzal aj svoje typické tančeky. Z pohľadu naňho bolo cítiť radosť. O skladbu ďalej už sedel za klavírom, sústredení a rafinovane nenápadní spoluhráči boli napojení presne naňho, a tak mohol zaznieť Pyramid Song s textom, kde sa spieva aj o tom, že nie je z čoho mať obavy a o čom pochybovať. Skladbu Thom Yorke venoval Franzovi Kafkovi, čo bol okrem sympatického „okey-dokey“ a „okay?“ jediný odkaz, ktorý publiku adresoval verbálne. V prípade Radiohead nič viac ani nebolo treba. Nezameniteľný frontman nezakrýval ani svojich spoluhráčov, no aj vďaka dokonale zladeným vizuálnym i hudobným prvkom, boli ďalší členovia, väčšinou v miernom ústraní, absolútne koncentrovaní na stopercentnú (a vášnivú) hru.
Publikum kapela rozvášnila pri pesničke 2+2=5 z platne Hail To The Thief, potešila aj vecami z najúspešnejšieho albumu OK Computer, ktorému okrem spomínanej strhujúcej Exit Music venovala aj skladby Lucky a Airbag. V rámci prídavkov, rozdelených do dvoch samostatných blokov, zasvietila výpravná The National Anthem a hneď po nej zasnívaná How To Disappear Completely, ďalší dokonalí koncertní zástupcovia albumu Kid A. Keď si Yorka a jeho kolegov publikum vyžiadalo druhýkrát, odpálili starinu The Bends z rovnomennej platne z polovice 90. rokov.
Mali sme možnosť naživo zažiť hudbu kapely, ktorá sa stále posúva ďalej a s ľahkosťou prekračuje hranice bežne počutého. Radiohead pražskému publiku (tvorenému okrem veľkého množstva Slovákov aj ľuďmi hovoriacimi po anglicky, nemecky, rusky či španielsky) venovali prierez pesničkami od tých dávnejších až po výsostne aktuálnu polohu, zaznel aj jeden z dvoch nových singlov These Are My Twisted Words. Rozlúčenie prišlo v skladbe s veľavravným názvom Everything In Its Right Place. Potom sa už z reproduktorového „podmazu“ ozvala tibetská hudba a ohúrený dav poslucháčov mal v hlavách i srdciach dostatok materiálu na ďalšie spracovávanie. Vystátie radov, v ktorých sa niektorí ľudia zasekli, na to určite nestačilo. Zážitok z takého profesionálneho, pritom stále ľudsky i hudobne precíteného koncertu, len tak nevymizne.
Autor je hudobný publicista.
Radiohead: Praha, Výstaviště Holešovice, 23. 8. 2009.
RADIOHEAD// Thom Yorke, Jonny Greenwood, Colin Greenwood, Ed O'Brien a Phil Selway začali s hudbou ešte v osemdesiatych rokoch, no prvý singel Creep z platne Pablo Honey, ktorý znamenal celosvetový úspech, vydali až v roku 1992. Dnes, po siedmich albumoch, je bizarné spomenúť si, ako ich v začiatkoch odmietla hrať BBC pre údajný príliš depresívny zvuk. V roku 1995 nasledovala platňa The Bends, ktorá sa pre kritiku stala jednoznačným favoritom a kapele, o ktorej sa v začiatkoch písalo, že dlho nevydrží, priniesla uznanie. Komerčným úspechom bol nasledujúci album OK Computer z roku 1997, ktorý priniesol singlové hity ako Karma Police, No Surprisesči Paranoid Android. Platňa patrí k najlepším albumom deväťdesiatych rokov. Albumové „dvojičky“ Kid A a Amnesiac z rokov 2000 a 2001 mali viac „nerádiových“ experimentálnych vecí, ktorými Radiohead nastúpili novú cestu v objavovaní a prekonávaní vlastných limitov. Po platni Hail To The Thief (2003) si Yorke odskočil k sólovému projektu. Zatiaľ poslednú platňu In Rainbows vydali pred dvoma rokmi a k ľuďom ju dostali online, bez pomoci vydavateľstva. Touto cestou chcú ísť ďalej a namiesto platní vravia o zadarmo sťahovateľných pesničkách či épečkách. Doteraz predali viac ako 30 miliónov albumov a sú kľúčovou nezávislou kapelou premosťujúcu koniec britpopu a súčasnú experimentálnu scénu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.