Príklad prvý, Rómovia. Od udalostí v Šarišských Michaľanoch uplynuli viac ako dva týždne a jediný opozičný politik, ktorý sa k téme vyjadril je Vladimír Palko. Názor Mikuláša Dzurindu, Pavla Hrušovského, Jána Figeľa alebo hoc aj Pála Csákyho nepoznáme. Vláde, ak nerátame nesúrodé komentáre vicepremiéra Čaploviča, trvalo celý týždeň, kým nejaké stanovisko zaujala. Bolo opatrné, ale vláda zasadla a schválila aspoň tých 300 policajtov. Hlavné opozičné strany nič. Čím to je? Nestojí azda rómska problematika za to? Nepovažujú ju za problém? Alebo nevedia, čo povedať, prípadne sa boja čokoľvek povedať? Mikuláš Dzurinda sa, skrátka, rozhodol mlčať a spolu s ním mlčia aj jeho partneri.
Druhým príkladom, kde Slovensku chýba opozícia, je téma eura. Nová mena sa úspešne zaviedla, Slovensko dostalo pochvalu priamo z Bruselu, Igorovi Barátovi schválila vláda odmenu a bodka. Lenže čas plynie a ako redaktori .týždňa zistili počas návštev centier slovenského turistického ruchu, ak sa na niečo slovenskí podnikatelia sťažujú, nie je to ani tak kríza, ale najmä euro. Pritom práve podnikatelia mali mať podľa všetkých komentárov z eura najväčší prospech. Dnes tvrdia opak a namiesto kurzových strát hovoria o strate poľských, českých či maďarských klientov a konkurencii tamojších firiem a podnikateľov. Téma ako lusk, lenže starej dobrej koruny sa nemá kto zastať. Ako by vyzeralo Slovensko, keby sme neplatili eurom, ale korunou? Nikto nevie. Horšie však je, že nikto o tom ani nešpekuluje. Pritom obetí novej meny je po krajine dosť. Opozícii to však za pozornosť nestojí. Kto mlčí, ten nič neriskuje, tak vyzerá novodobá opozičná stratégia.
Opozícia má však aj tretí problém a tým sú zvláštne vzťahy medzi jednotlivými stranami. KDH a SMK si stanovili podmienku, že pred župnými voľbami nevstúpia do žiadnej koalície, kde by bolo KDS alebo MOST. SDKÚ síce také striktné nie je, ale aj v Ružinove sa na trojpercentného Sulíka dívajú s podozrením. Veď, uznajte, kam asi tie tri percentá patria? Vyzerá to teda tak, že oproti trom „veľkým“ opozičným stranám stoja tri malé alternatívy. Akoby anti-strany. Aspoň tak nezmieriteľne ich vnímajú páni Dzurinda, Hrušovský, Csáky. Opozičné spektrum, ako ukázal nedávny prieskum agentúry Focus, je však v pohybe. Najvyšší čas. Veď do volieb zostáva 10 mesiacov.
Druhým príkladom, kde Slovensku chýba opozícia, je téma eura. Nová mena sa úspešne zaviedla, Slovensko dostalo pochvalu priamo z Bruselu, Igorovi Barátovi schválila vláda odmenu a bodka. Lenže čas plynie a ako redaktori .týždňa zistili počas návštev centier slovenského turistického ruchu, ak sa na niečo slovenskí podnikatelia sťažujú, nie je to ani tak kríza, ale najmä euro. Pritom práve podnikatelia mali mať podľa všetkých komentárov z eura najväčší prospech. Dnes tvrdia opak a namiesto kurzových strát hovoria o strate poľských, českých či maďarských klientov a konkurencii tamojších firiem a podnikateľov. Téma ako lusk, lenže starej dobrej koruny sa nemá kto zastať. Ako by vyzeralo Slovensko, keby sme neplatili eurom, ale korunou? Nikto nevie. Horšie však je, že nikto o tom ani nešpekuluje. Pritom obetí novej meny je po krajine dosť. Opozícii to však za pozornosť nestojí. Kto mlčí, ten nič neriskuje, tak vyzerá novodobá opozičná stratégia.
Opozícia má však aj tretí problém a tým sú zvláštne vzťahy medzi jednotlivými stranami. KDH a SMK si stanovili podmienku, že pred župnými voľbami nevstúpia do žiadnej koalície, kde by bolo KDS alebo MOST. SDKÚ síce také striktné nie je, ale aj v Ružinove sa na trojpercentného Sulíka dívajú s podozrením. Veď, uznajte, kam asi tie tri percentá patria? Vyzerá to teda tak, že oproti trom „veľkým“ opozičným stranám stoja tri malé alternatívy. Akoby anti-strany. Aspoň tak nezmieriteľne ich vnímajú páni Dzurinda, Hrušovský, Csáky. Opozičné spektrum, ako ukázal nedávny prieskum agentúry Focus, je však v pohybe. Najvyšší čas. Veď do volieb zostáva 10 mesiacov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.