Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

DNA politiky

.james Q. Wilson .časopis

Gény formujú naše presvedčenia, naše hodnoty a dokonca aj naše hlasovanie vo voľbách.

Deti sa navzájom líšia, ako isto vie každý rodič dvoch a viacerých detí. Niektoré bábätká celú noc prespia, iné sú stále hore; niektoré sú pokojné, s inými sú ťažkosti; niektoré začnú chodiť veľmi skoro, iné až po dlhom čakaní.

Vedci dokázali, že za tieto skoré rozdiely sú zodpovedné gény. Ale ľudia predpokladajú, že ako deti rastú a trávia viac času pod vplyvom svojich rodičov, účinok génov ustupuje. Mýlia sa.
Už celé storočia či o čosi viac, vieme, že inteligencia je z väčšej časti vrodená, hoci aj dnes sa niektorí proti tejto myšlienke búria a tvrdia, že všetko je výchova, a nie genetika. Vieme tiež, že vrodená je aj väčšia časť našej osobnosti, a že mnohé sociálne postoje majú do istej miery genetický základ, vrátane našej prípadnej kriminálnej činnosti a niektorých duševných chorôb. A niektoré veci závisia úplne od vplyvov prostredia – napríklad, či ste fanúšikom Red Sox alebo Yankees (slávne baseballové kluby, pozn. Prekladateľa), i keď mám podozrenie, že fanúšikovia Yankees majú nejaký genetický defekt. Ale okrem bežných každodenných preferencií má takmer všetko nejaký genetický, vrodený základ. A vzťahuje sa to aj na politiku.
Keď vedci vravia, že je črta „zdedená“ či „vrodená“, nemajú na mysli to, že vedia presne povedať, akú úlohu zohrala príroda a akú výchova u ktoréhokoľvek konkrétneho človeka. Majú skôr na mysli, že v populácii – povedzme v skupine dospelých či detí – gény vysvetľujú veľa  rozdielov medzi jej jednotlivcami.

.dvojičky, gény, postoje
Existujú dva bežné spôsoby, ako dospieť k tomuto uzáveru. Jedným z nich je porovnať črty či vlastnosti adoptovaných detí s črtami ich biologických rodičov na jednej strane, a na druhej strane s črtami a vlastnosťami ich adoptívnych rodičov. Ak existuje užšia korelácia s črtami biologických rodičov, hovoríme, že črta je do tej miery zdedená.
Inou metódou je porovnávať podobnosť identických (jednovaječných) dvojčiat v nejakej črte s podobnosťou neidentických (dvojvaječných) dvojčiat v tej istej črte. Identické dvojičky sú genetické duplikáty, zatiaľ čo neidentické dvojčatá majú rovnakú asi iba polovicu svojich génov a nepodobajú sa geneticky viac než obyčajní súrodenci. Ak sú v nejakej črte identické dvojčatá podobnejšie než neidentické, robíme uzáver, že skúmaná črta je do istej miery zdedená.
Traja profesori politických vied – John Alford, Carolyn Funk a John Hibbing – študovali politické postoje u veľkého počtu dvojičiek v Amerike a v Austrálii. Postoje merali čímsi, čo sa nazýva Wilson-Pattersonova stupnica (ja nie som ten Wilson, po ktorom sa to volá). Stupnica sa pýta na to, či respondent súhlasí či nesúhlasí s 28 slovami či frázami ako „trest smrti“, „modlitba v škole“, „pacifizmus“, „práva gayov“ a podobne. Porovnávali podobnosť odpovedí medzi identickými dvojičkami s podobnosťou odpovedí medzi neidentickými, dvojvaječnými dvojičkami. Zistili, že pri sčítaní všetkých 28 položiek naozaj súhlasili navzájom identické dvojičky viac než neidentické – a že gény boli zodpovedné asi za 40 percent rozdielov medzi skupinami. Na druhej strane odpovede, ktoré dávali títo ľudia na slová „demokrat“ a „republikán“ mali veľmi slabý genetický základ. V politike nám teda gény pomáhajú porozumieť základným postojom, teda či sme skôr liberáli (v americkom politickom slovníku to znamená ľavičiar, pozn. prekladateľa) alebo konzervatívci – ale nevysvetlia, ku ktorej politickej strane sa rozhodneme pridať.

.a voľby

Gény tiež ovplyvňujú, ako často volíme. Hlasovanie vo voľbách bolo pre výskumníkov vždy záhadou: Čo je rozumné na tom, čakať v chladnom novembrovom popoludní (voľby sú v Amerike vždy ku koncu novembra, pozn. prekladateľa) v dlhom rade, keď je len minimálna pravdepodobnosť, že váš hlas niečo ovplyvní? Zjavne ľudia, ktorí volia, často cítia silnú občiansku povinnosť, alebo sa chcú jednoducho vyjadriť. Ale kto sú tí ľudia? James Fowler, Laura Baker a Christopher Dawes skúmali politickú participáciu v Los Angeles pomocou porovnávania hlasovania vo voľbách medzi identickými a neidentickými dvojičkami. Ich záver: U registrovaných voličov vysvetľujú genetické faktory 60 percent rozdielov medzi tými, ktorí volia a tými, ktorí nevolia.
Niektorí učenci, rozhodnutí držať sa viery, že vplyv prostredia vysvetľuje všetko, namietajú, že takéto podobnosti sa vyskytujú preto, lebo rodičia identických dvojčiat – na rozdiel od rodičov neidentických dvojčiat – ich nabádajú počas dozrievania, aby sa čo najviac na seba podobali. To je však sporné. Po prvé vieme, že mnohí rodičia zle odhadujú genetické prepojenie svojich detí – myslia si, napríklad, že dvojvaječné dvojičky sú identické, jednovaječné, a vice versa. Keď vezmeme do úvahy presné genetické prepojenie dvojičiek, zistíme, že identické, o ktorých si rodičia omylom mysleli, že sú dvojvaječné, sú veľmi podobné, zatiaľ čo dvojvaječné dvojičky omylom pokladané za identické sa nepodobajú viac než bežní súrodenci.
Navyše skúmanie identických dvojičiek vychovávaných oddelene v rôznych rodinách, dokonca v rôznych krajinách, jednoznačne ukazuje, že ich podobné črty nemôžu byť výsledkom podobnej výchovy. Thomas Bouchard z University of Minnesota robil výskum na mnohých identických dvojičkách vychovávaných oddelene (niektoré aj v iných krajinách) a zistil, že hoci sa nikdy navzájom nepoznali a nepoznali ani svojich rodičov, sú pozoruhodne podobné, najmä čo sa týka osobnosti – napríklad či sú extrovertované, priateľské, neurotické, svedomité a podobne.
Niektorí kritici tvrdia, že fakt, že identické dvojičky žili aspoň nejaký čas spolu so svojimi biologickými rodičmi, znehodnocuje Bouchardove zistenia: hovoria, že počas tohto raného obdobia musela výchova ovplyvniť postoje ich detí. Ale priemerný vek, keď boli identické dvojičky v Bouchardovej štúdii oddelené od svojich rodičov, bol päť mesiacov. Je veľmi ťažké predstaviť si rodičov, ktorí naučia svoje päťmesačné bábätká veľa o politike či náboženstve.
Génmi ovplyvnený ideologický rozdiel, ktorý zistil Alford so svojimi kolegami, môže byť v skutočnosti podhodnotený, pretože muži i ženy majú tendenciu sobášiť sa s ľuďmi, s ktorými sa zhodnú na veľkých veciach – „assortative mating“ (vytváranie párov na základe triedenia), ako to volajú sociálni vedci. Triedené párovanie znamená, že deti rodičov, ktorí sa v týchto veciach zhodujú, budú mať spoločné aj gény, ktoré tieto presvedčenia ovplyvňujú. Preto dokonca aj deti, ktoré nie sú identickými dvojičkami, budú mať väčší genetický základ pre svoje presvedčenia, než keby si ich rodičia zobrali niekoho, s kým sa v týchto veciach nezhodnú. Keďže meriame dedičnosť odpočítaním podobnosti medzi neidentickými dvojičkami od podobnosti medzi identickými, tento rozdiel môže nebrať do úvahy genetické vplyvy, ktoré existujú aj medzi neidentickými dvojičkami. A ak je to tak, znamená to, že genetické vplyvy na postoje podhodnocujeme.

.gény, ľavica a pravica
Keď odstúpime a pozrieme sa na americkú politiku všeobecne, gény nám môžu pomôcť porozumieť, prečo po nespočetné desaťročia asi 40 percent voličov podporovalo konzervatívne postoje, ďalších asi 40 percent liberálne (v americkom politickom žargóne to označuje ľavicu) postoje a 20 percent v strede vždy rozhodlo voľby. V niekoľkých prípadoch získal víťazný kandidát 60 percent hlasov. Ale dnes nazývame víťazstvo s 55 percentami „landslide“ (znamená „zosun pôdy“, zdrvujúce víťazstvo). Je ťažké predstaviť si silu pochádzajúcu výlučne z prostredia, ktorá by vylúčila prezidentské voľby, v ktorých by jeden získal 80 percent hlasov a jeho súper iba 20 percent. Musí tu pôsobiť niečo hlbšie.
To všetko necháva otvorenou jednu otázku: Ktoré gény pomáhajú vytvárať politické postoje? V tejto chvíli to ešte nevieme. Odhalenie takýchto spojení bude vyžadovať zdĺhavé skúmanie DNA ľudí s odlišnými politickými názormi. Vedcom spôsobuje veľké ťažkosti lokalizovanie špecifických génov, ktoré spôsobujú choroby; bude pravdepodobne ešte omnoho ťažšie nájsť zložitú kombináciu génov, ktoré ovplyvňujú politiku.
So zistenými spojeniami medzi génmi a politikou sú isté problémy. Jedným z nich je, že zatiaľ je to veľmi hrubé rozlíšenie. Liberáli (ľavičiari) a konzervatívci sa vyskytujú v mnohých podobách: človek môže byť ekonomický ľavičiar a sociálny konzervatívec, teda bude, povedzme, podporovať veľkú úlohu štátu, ale bude proti potratom; alebo môže byť ekonomickým konzervatívcom a sociálnym liberálom (ľavičiarom), uprednostňujúc slobodný trh, ale podporujúc právo na potrat a práva homosexuálov. Keď k tejto zmesi pridáme ešte postoje k zahraničnej politike, počet kombinácií sa znásobí. Väčšina testov použitých v genetických štúdiách politických názorov neumožňuje zohľadňovať tieto dôležité rozlíšenia.  Dôsledkom toho je, že hoci vieme, že gény ovplyvňujú ideológiu, je to iba hrubé poznanie. Domnievam sa, že sa o týchto jemnostiach  časom dozvieme viac.

.radikáli a gény
Dôležité je tiež zdôrazniť, že biológia nie je osudom. Genetické vplyvy zriedka pôsobia nezávisle od faktorov prostredia. Tak napríklad serotonín. Ľudia, ktorí majú málo tohto neurostransmitera (serotonín je jeden z prenášačov vzruchov v štruktúrach mozgu, pozn. prekladateľa) sú vystavení riziku istých psychologických problémov, ale u mnohých z nich sa nijaké problémy nevyskytnú, ak nezažijú osobnú krízu. Vtedy kombinovaný účinok genetických vplyvov a rušivej či zničujúcej skúsenosti naštartuje hlboký depresívny stav, niečo, čo sa nestáva ľuďom, ktorí buď nemajú nedostatok serotonínu, alebo nezažijú osobnú krízu. Nedávno, v prvom výskume, ktorý sa snažil zistiť presne, ktoré gény ovplyňujú politické správanie sa, našli Fowler a Dawes dva gény, ktoré pomáhajú vysvetliť správanie sa vo voľbách. Jeden z tých génov, ktorý ovplyvňuje hladinu serotonínu, zvyšuje účasť vo voľbách o 10 percent – ak ide o osobu, ktorá zároveň často navštevuje kostol. Príroda, dedičnosť a prostredie interagujú.
To isté, pravdepodobne, platí aj na politickú ideológiu. Keď ku koncu 60. rokov začali protesty v univerzitných kampusoch a útoky na vedenie univerzít, nebolo to preto, že nejaký biologický zvrat zvýšil počet radikálov; bolo to preto, lebo sa takíto ľudia stretli s udalosťami (vojna vo Vietname, boj za ľudské práva) a skupinovými tlakmi, ktoré ich primali k radikálnym skutkom. Rovnako lynčovania (černochov, pozn. prekladateľa) na Juhu sa nestali bežnými preto, lebo tam bolo náhle viac ultrarasistov. To skôr davové scény, mediálne poplachy a šok z kriminálnych udalostí motivovali ľudí, ktorí už boli i tak skeptickí k občianskym právam, aby robili hrozné veci.

.ľavicu si (zatiaľ) veda nevšíma
Ďalším problémom je spolitizované posudzovanie genetických vplyvov. Od roku 1950, keď Theodore Adorno a jeho kolegovia publikovali Autoritárnu osobnosť (The Authoritarian Personality), skúmali vedci pravicové autoritárstvo, ale zanedbávali jeho ľavicový náprotivok. Vo svojej štúdii identických dvojičiek vychovávaných oddelene vyslovuje Bouchard záver, že aj pravicové autoritárstvo je do značnej miery zdedené – ale nevraví nič o ľavici. Toto vynechanie je prekvapivé, lebo keď Bouchard skúmal dvojičky na University of Minnesota, pravidelne na neho útočili ľavicoví študenti, ktorých rozhnevala myšlienka, že by akékoľvek črty mohli byť zdedené. Niekoľko študentov sa mu dokonca vyhrážalo zabitím. Keď som ho na to upozornil, v dobrej nálade mi naznačil, že som kverulant (troublemaker).
Ale keď si v tejto krajine položíte otázku, kto bránil rôznym ľuďom, aby prehovorili v univerzitných kampusoch, odpoveď znie, že to boli v absolútne prevažujúcej miere ľavičiari. Ak si položíte otázku, kto na protest proti Svetovej obchodnej organizácii WTO útočí na uliciach a rozbíja okná na kaviarňach Starbucks coffee, sú to v absolútne prevažujúcej miere ľavičiari. A keď sa opýtate, kto vtrhol do triedy môjho nebohého kolegu Richarda Herrnsteina (profesor psychológie na Harvarde, ktorý napísal spolu s Charlesom Murrayom slávnu a kontroverznú knihu The Bell Curve (Gaussova krivka o zdedených rozdieloch v inteligencii, pozn. prekladateľa) a pokúsil sa zabrániť, aby učil, boli to ľavičiari.
Lepším spôsobom, ako určiť, či je autoritarizmus genetický, by bolo pýtať sa ľudí, čo sú najväčšie problémy krajiny. Liberáli (ľavičiari v americkom politickom žargóne, pozn. prekladateľa) by asi povedali, že je to nerovnosť v príjmoch, alebo nebezpečenstvo globálneho otepľovania; konzervatívci by mohli ukázať na toleranciu k potratom či množstvo pornografie. Potom by bolo dobre položiť každej skupine otázku, čo by sa malo urobiť, aby sa vyriešili tieto problémy. Autoritárny ľavičiar by asi povedal, že by sa mali vysoké príjmy zdaniť až do neexistencie a zavrieť továrne, ktoré emitujú sleníkové plyny. Autoritárny konzervatívec by mohol navrhnúť strčiť lekárov, ktorí robia potraty, do basy a cenzurovať knihy a televízne programy. Tento prístup by nám poskytol skutočnú mieru autoritarizmu, naľavo i napravo, a dozvedeli by sme sa, koľko z každého existuje a niečo aj o ich pozadí. A potom, ak by sa im narodili dvojičky, boli by sme schopní určiť mieru dedičnosti autoritarizmu. Urobiť všetko to je ťažké, čo môže vysvetliť, že to ešte nijakí výskumníci neurobili.
Gény formujú do rôznej miery takmer všetky aspekty ľudského správania. Snaha niektorých aktivistov poprieť to alebo zľahčiť je znepokojujúca. Antigénové tvrdenia sú zblúdilými snahami ochrániť mýtus, že keďže vplyv prostredia vysvetľuje všetko, politické agendy snažiace sa zmeniť prostredie môžu priniesť čokoľvek, čo si ich politickí vodcovia prajú.
Je pravda, že hoci biológia nie je (neodvratným) osudom, nie je ním ani tak ľahko sa meniaca cesta k utópii.

James Q. Wilson, bývalý profesor na Harvarde a UCLA, v súčasnosti prednáša na Pepperdine University. V roku 2003 mu prezident udelil Prezidentskú medailu slobody.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite