Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kto sa nepoučí...

.zuzana Mojžišová .časopis .literatúra

...z vlastných dejín, je odsúdený na ich zopakovanie, povedal vraj Adolf Hitler. (Paradoxné?) V Gulagu nie ľudia kapali ako muchy, skôr muchy kapali ako ľudia, napísal Martin Amis v románe Dom návštev. (Nechutné?)

V roku 1948 Josif Vissarionovič Stalin na adresu Židov podotkol: „Nemôžem ich prehltnúť ani ich nemôžem vypľuť.“ Mohol ich teda iba prežúvať, dorazil imperátorovu poznámku známy anglický spisovateľ, syn iného známeho anglického spisovateľa Kingsleyho Amisa.
Nezabúdať na minulosť; nezariaďovať veci tohto sveta tak, aby sa muchy museli prispôsobovať frekvencii nášho umierania; a neprežúvať niekoho len preto, že má inú vizáž, iné spôsoby, iné premýšľanie – veď ho stačí len civilizovane prežrieť alebo „vyfľusnúť“. (Či nie?)
„Keď starnete, chcete vedieť, aké je vaše miesto v dejinách. Nejde o váš osobný vplyv na históriu, pretože na ňu nemáte nijaký dosah. Ale žijem v časoch ženskej emancipácie, urbanizácie, veľkých násilností,  a chcem poznať, akú úlohu zohrávajú v mojom vlastnom živote,“ hovorí Amis v jednom interview. O podobnom poznaní uvažuje aj hrdina jeho Domu návštev. Na sklonku života píše (a my ju čítame) dlhú, na dreň kosti odhaľujúcu poslednú spoveď nevlastnej dcére Venus. Píše ju na ceste z bezpečného západného sveta (kam emigroval) na Sibír, na miesta, kde voľakedy stál pracovný tábor, v ktorom bol aj s bratom Levom – za neľudských podmienok – celé roky uväznený. V druhej svetovej vojne vraždil a znásilňoval za národ a vlasť, potom mu prišpendlili na hruď metále, potom ho zavreli do gulagu, potom mu dovolili kúpiť si rehabilitačnú bumážku – štart do slobody... Jedinec zmietaný okolnosťami ako bábka na húsenkovej dráhe, iba hore alebo iba dole, tie chvíle na briežku sú zanedbateľné. Totálny štát – majstrovské dielo mizérie. V ňom zväčša človeku ostáva len úzky pás osobnej voľby. V Dome návštev  je dláždený niekoľko desaťročí trvajúcim vzťahom oboch bratov k Židovke Zoji, milostný trojuholník vnútri krutých dôb, keď jeden z jeho mužských aktérov nadobúda presvedčenie, že druhým stĺpom tohto systému je nuda – ak prvým je teror. (...) Chápem, načo im bol teror, no prečo potrebovali aj nudu?
Martin Amis je zručný rozprávač, hlboký, až nemilosrdne obnažujúci (bez)charakter svojich postáv. Črtou jeho beletristických i esejistických prác je angažovanosť v tom dobrom význame slova. Násilie páchané ľuďmi na ľuďoch, to ho zaujíma, to ho irituje. Rusko (vždy bolo) je (a bude) vhodným výskumným terénom. To Rusko, ktoré väznilo Levovho brata: „Keby to záležalo na mne, žiadal by som formálne písomné ospravedlnenie za desiate storočie; a za všetky ostatné, ktoré medzitým uplynuli. No nijakí roztrasení pozostalí, ktorí sa zrodili z dymu a ohňa, sa nevzoprú a nezačnú zalamovať rukami. Nijaký ruský Boh nezačne plakať a spievať.
Povedzte niekto: prepáčte. Povedzte niekto, že vám je to ľúto. Len tak ďalej! Vyplač rieku! Vyplač mi Volgu, vyplač mi Jenisej, vyplač mi rieku Moskvu!“
Je strašné, že Lenin, hoci nežije, žil a bude žiť. Aj iní z jeho sorty. Aj o tom je Dom návštev.
Martin Amis: Dom návštev. Ikar 2009
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite