Charakterizuje to príhoda, ktorú si ja pamätám takto: architekt Martin stretol po viacerých rokoch iného architekta na ulici. Po úvodnom „jééj, ako sa máš“ sa dostali k tomu, čo kto v poslednom čase urobil. Známy sa pochválil nejakou realizáciou, ktorá vyvolala u Bedlyho (to je jeho prezývka) príval drsných napublikovateľných slov, s dotyčným sa bleskovo rozlúčil a bolo. Žiadne ohľady, žiadne láskavé vyjadrenia ako „nie je to moja šálka kávy“, či „je to celkom zaujímavé“. Všetko priamo a rovno do očí. Poznám veľa priamych ľudí, on je ale niečím výnimočný. A tento „drsňák“ mal vymyslieť logo Pohody. Čakal som všeličo, hlavne nejakú progresívnu grafiku a on prišiel o pár dní s fotkou dvoch bábätok v škrupinke. Povedal, že tá fotka je podľa neho stelesnením pohody a nič iné už nemá zmysel vymýšľať. Pamätám si, ako som ostal z toho lyrického a milého riešenia úplne prekvapený. A som vlastne doteraz. Podobne ako s mnohými jeho tvorivými počinmi sa ukázalo, že išlo o nadčasový nápad. (Prvé tri roky sme používali fotku, v roku 2000 ju prekreslil Igor Derevenec, ktorý je podobne ako Martin tiež génius.) Čím dlhšie, tým viac sa mi páčia, každý rok nachádzam v tom logu nové a nové rozmery. Najskôr to bolo len o príjemnom pocite, neskôr sa pridalo túlenie, chuť spoločne prežívať niečo pekné, oslava života, tolerancia, komunikácia, potreba chcieť mať niekoho pri sebe, stretávanie sa, pocit bezpečia a spolupatričnosť. To všetko som cítil aj počas tohto ročníka, najvýraznejšie snáď silný pocit spolupatričnosti - pred, počas aj po nešťastí, ktoré náš festival zasiahlo. Nikdy nezabudnem na vzájomnú pomoc medzi návštevníkmi po páde festivalovej arény, na obetavú starostlivosť o zranených a obdivuhodnú spoluprácu so záchranármi. Návštevníci boli vždy ozdobou Pohody. V tomto roku sa to potvrdilo v nikdy neželanej hĺbke. Tú získali aj dve usmiate bábätká v našom logu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.