Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Sen o živote na svojom

.lukáš Brož .časopis .týždeň vo svete

Cestou z hodiny španielčiny preberám so svojím učiteľom Sergiom rozdiely medzi Európanmi a Argentíncami. „Vieš, že som tu nikdy nevidel skupinky skinheadov, čo by vyvolávali rasistické heslá?“ podotýkam.

Sergio prikyvuje. „Také niečo sa tu naozaj nestane. Nie je možné, aby si stretol skupinku ľudí so svetlou pleťou, ktorí by priamo vykrikovali rasistické heslá. Ale,“ dokladá, „určite si už počul frázu negro de mierda, však?“ Veru počul. A znamená to niečo ako „posratý neger“.
Postupne sa mi vybavujú ďalšie slová a vety, ktoré v reči Argentíncov zachytíte pomerne často. Napríklad pohoršené zvolanie: „Predsa tu nebudem makať za päť pesos na hodinu, nie som nejaký Bolívijčan!“ Alebo varovanie, ktoré som často dostával: „Dávaj si pozor na čiernych, najmä na tých, čo nosia futbalový dres, tí sú zvlášť nebezpeční.“
„Aj Argentínci sú rasisti, hoci to neradi počujú a tvrdia, že nie sú. Na rozdiel od Európy je tu rasizmus skrytejší, ale je tu a nikto proti tomu veľa nerobí,“ uzaviera Sergio. Netreba veľa, aby som sa v praxi presvedčil, že niektorým skupinám obyvateľstva sa tu naozaj žije ťažšie ako iným.
.kedykoľvek nás môžu vyhodiť
Dedina Pareditas má necelých tritisíc obyvateľov. Polovica z nich obýva centrum a druhá je roztrúsená v poľných príbytkoch. Obec nájdete zhruba v polovici cesty z Mendozy k Diamantovému jazeru, čo je zhruba 130 kilometrov od tohto hlavného mesta provincie. Väčšina miestnych obyvateľov sa tu živí pestovaním a predajom rôznych plodín, najmä oregana. Majú tu jedno námestíčko s detským ihriskom, základnú školu, lekára, ktorý sem dochádza každý deň na dopoludnie, malú knižnicu, zopár súkromných kioskov, kde nakúpite základné potraviny, a to je všetko.
Do „hlavného mesta oregana“ sme dorazili v sobotu, chceme nakrútiť zopár rozhovorov s ľuďmi, ktorí sa zapojili do projektu na zlepšenie životnej úrovne tých najbiednejších obyvateľov. Desať rodín tu žije v otrasných podmienkach, z ktorých sa sami už sotva dostanú, pretože ich problém sa doslova dedí z generácie na generáciu.
María Claudia je asi štyridsaťročná žena, žije so svojím manželom a osemročným synom Eduardom v prepožičanom domčeku s dvoma miestnosťami, z ktorých tá väčšia meria tak dvakrát tri metre. Zariadenie je veľmi prosté: stolček s televíziou a rádiom, uprostred stôl, na ktorom sa jedáva, na druhej strane sporák a jedna skriňa. Všetko obklopené plesnivými stenami. Suchý záchod je asi o dvesto metrov ďalej.
Toto všetko im požičiava majiteľ poľa, pre ktorého manžel Maria pracuje. Nemajú na domček žiadny dekrét, el patron ich môže kedykoľvek vyhodiť na ulicu. Všetko sa ešte komplikuje tým, že syn Eduardo je ťažko chorý. Má nádor na mozgu.
„Už nám skoro umrel. Bol niekoľkokrát v bezvedomí. A nemôžem ho vôbec spustiť z očí, všade chodím s ním,“ hovorí Maria a pokračuje: „Na poli pracuje iba manžel, v niektoré dni zarobí 40 pesos, no v zime niekedy bývame úplne bez zárobku. Potom máme len dôchodok, ktorý dostávame na Eduarda. To je mesačne 400 pesos.“ Minimálny plat Argentíncov je pritom, pri osemhodinovom pracovnom čase, teraz 1 240 pesos.
„Keď nie je čo robiť na poli, tak nás, samozrejme, nikto neplatí,“ vysvetľuje Maria. „Donantuoni, náš patron, nám povedal, že ak sa nám tu nepáči, môžeme ísť inam, lebo „čiernych“ na prácu je to dosť. Lenže kam by sme šli? Navyše, manžel by prišiel o jediný spôsob obživy, ktorý tu máme. Chcela som zapísať Eduarda do školy, ale povedali mi, že pre zdravotné problémy ho nevezmú – iba ak by som tam s ním tiež chodila. Ale to si nemôžem dovoliť.“
Pýtam sa, či tu má Eduardo aspoň kamarátov. „Kdeže, nás nikto nesmie navštevovať,“ smutne krúti hlavou Maria. „Do centra obce je to ďaleko a ja ho nikam samého nepustím. Teraz máme šteniatka, hrá sa aspoň s nimi.“ Na otázku, či im nemôže pomôcť niekto z mestského úradu v San Carlos, kam patrí obec Pareditas, len krčí plecami. „Boli tu, všetko si fotografovali, aj sľúbili, že nám pomôžu, no potom sa tu už nikto neukázal. Ja nemám na to, aby som cestovala do San Carlos, a keby sa to dozvedel patrón, mohol by nás zo dňa na deň vyhodiť,“ vraví Maria.
.stačí zmeniť katastrálny plán
„Takýchto ľudí žije v Argentíne veľa,“ hovorí Damian Moreno, jeden z iniciátorov projektu, ktorý sa usiluje pomôcť Marii a nielen jej. „My vytvárame skupinky a tým sa usilujeme zlepšiť život – lebo skupina má vždy väčšiu silu ako jednotlivci.“ Laura je  poslucháčkou pomaturitného štúdia, kde Damian Moreno vyučuje, a zapojila sa do jeho projektu. „Teraz robíme v rámci ročníkovej práce projekt na pomoc desiatim rodinám,“ vysvetľuje. „Chceme, aby mestský úrad v San Carlos zmenil katastrálny plán. Na kraji mesta je totiž takzvaná priemyselná zóna, o ktorú nik nemá záujem, a na druhej strane je tu tých najmenej desať rodín, ktoré žijú v podobnej bezvýchodiskovej situácii ako Maria.“ Ak by im mestský úrad v San Carlos vyšiel v ústrety, tak by mohli využiť projekt IPV, Instituto provincial de vivienda, z ktorého by získali financie na stavbu domčeka a následne aj na jeho splatenie. Nebolo by to nereálne, rodiny by mali domček splatený do tridsať rokov, niektoré aj skôr. A keďže každá rodina by dostala ešte asi 0,14 hektára pozemku, mohli by pestovať rôzne plodiny a chovať hydinu. „Je to to isté, čo robia dnes, len s tým rozdielom, že by pracovali na svojom,“ dodáva Laura.
.s Bolívijcami sa nebavíme!
Nira Amelia prišla do Pareditas ako 21-ročná. Ako väčšina poľnohospodárskych robotníkov, aj ona pochádza zo severu Argentíny. Nemohla vychodiť viac ako šesť tried základnej školy. „Musela som pomáhať našim na poli,“ vysvetľuje. „každá ruka bola dobrá, na školu nebol čas. A prišla som sem preto, lebo som si myslela, že sa tu budeme mať lepšie.“ Skutočnosť je však iná. Nedávno jej malého syna zbili v škole a učiteľka sa tomu údajne iba prizerala. Keď sa Nira Amelia chcela stretnúť s matkou chlapca, ktorý jej syna zbil, a opýtať sa jej, ako to bolo, odkázala jej, že s Bolívijcami sa rozprávať nebude. „Lenže my nie sme z Bolívie, sme zo severu Argentíny,“ hovorí Nira Amelia, ktorej syn sa teraz v škole stále bojí bitky.
V minulosti tu bola bežná detská práca, teraz je to, našťastie, už zriedkavé. „Kedysi bolo normálne, že sa deti hrali na poli a prešiel ich traktor či kombajn,“ hovorí Adriana, ktorá tiež žije – či skôr živorí – v Pareditas. „Teraz sa to už nestáva. Asi pred dvoma rokmi tu boli veľké kontroly, a teraz nám patrón nedovolí, aby sme na pole púšťali deti pracovať.“
Život tu však aj tak nie je omnoho ľahší ako predtým. Nira Amelia sa teší aspoň z toho, že patrón jej rodine dovolil obrábať trochu pôdy aj pre vlastnú potrebu. Keď sú deti v škole, chodí od domu k domu a predáva paradajky, tekvice a jahody. „Už ma tu v Pareditas poznajú ako zeleninárku,“ usmieva sa.
Na otázku, či aj ona žiadala o pomoc v San Carlos, vraví, že áno, lenže väčšinou dostala odpoveď, že takých ako ona je príliš mnoho. „Vždy povedia, že urobia, čo môžu, ale že veľa to nebude.“ V skutočnosti neurobili nič, čo by jej významnejšie zmenilo život. „Ale teraz, keď sme sa spojili, vidieť pokrok,“ hovorí. „Projekt už prijal mestský úrad a bude ho prerokúvať mestská rada. Tak dúfame, že všetko dobre dopadne a budeme môcť začať žiť ako ľudia na svojom.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite