Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Deti s kľúčom na krku

.lukáš Rohárik .časopis .týždeň doma

Mladiství tráviaci čas na ulici. Hranica medzi pozitívnou a negatívnou skúsenosťou je veľmi tenká. Udržať sa aspoň na tejto hranici im pomáhajú mladí sociálni pracovníci v nízkoprahových centrách. Zasahujú často skôr, než tieto deti ich pomoc naozaj potrebujú.

Štrnásťročný chlapec, hovorme mu napríklad Michal, navštevuje nízkoprahové zariadenie CIRKUS v Nitre pravidelne. Práve oslavuje narodeniny, kamarátom z centra priniesol nejaké občerstvenie. „Teraz som tu niekoľko týždňov nebol,“ vraví medzi rečou. A kde si bol? pýtam sa len tak zo slušnosti. „V diagnostickom centre... bol som zlý,“ dodáva. Hovorím mu, že nevyzerá zlý. On však uisťuje o opaku. „Keby si vedel, čo sme robili s kamarátmi. Sprejovali steny, bili sa, nadávali ľuďom,“ odvráti zrak a odmlčí sa, akoby chcel zatajiť zvyšok. Ešte sa tam vráti? „Nie, už budem dobrý,“ presviedča najmä seba. Michal je len jedno z mnohých detí, ktoré vyrastajú na najväčšom nitrianskom sídlisku Klokočina. Socialistický projekt nového bývania megalomanských rozmerov zlyhal. Betónová silueta, ktorá je známa všetkým, čo prichádzajú po diaľnici smerom z Bratislavy, skrýva okrem pekného výhľadu na hrad a vrch Zobor množstvo ulíc s vlastnými problémami. „Nie je tu nič, kde by sa deti mohli realizovať. Končia na ulici, zvyčajne v zlých partiách,“ tvrdí Kar in Andrášiková, koordinátorka CIRKUS-u.
Známy výrok mestských subkultúr – „vychovala ma ulica“ – identifikuje ich pôvod,  no zároveň odkrýva aj vzájomný osudový vzťah. Znie hrdo od človeka, ktorému sa aj napriek nepriazni okolia podarilo zostať „normálnym“. Pokiaľ to však s hrdosťou hovorí človek, ktorý sa vinou toho ocitol v núdznej situácii, vyznieva to skôr ako smutné ospravedlnenie. Čo môže ulica poskytnúť okrem osudu s nejasným koncom?
.blízko seba
CIRKUS založili študentky sociálnej práce. Z vlastnej iniciatívy. Motivácia bola veľká. Okrem prirodzenej potreby pomáhať ich ovplyvnili aj osobné skúsenosti z ulice s užívateľmi drog, ktorým sa v rámci združenia STORM dlhodobo venujú. Terénni pracovníci kontaktujú drogovo závislých na uliciach Trnavy, Serede a Nitry, pričom sa snažia minimalizovať zdravotné a sociálne riziká nielen u svojich klientov, ale aj v ich okolí. Použité injekčné striekačky zbierajú a sterilné distribuujú aj na Klokočine. Podľa Andrey Hugáňovej, koordinátorky projektu sekundárnej prevencie Krok vpred, „STORM v meste priebežne kontaktuje pätnásť klientov, z toho desať práve na Klokočine.“ Nízky počet užívateľov však mätie. V evidencii združenia ich len v Nitre registrujú až 280. Kde sú ostatní? „V resocializačnom zariadení, vo väzení, niektorí sú mŕtvi,“ tvrdí Andrea, ktorá z rozhovorov s klientmi presne pozná aj ich cestu k drogám, dláždenú zväčša nudou a zlou partiou na ulici.
Terénna služba je anonymná. Dobrovoľníci zvyčajne nevedia skutočný vek klienta, môžu ho len odhadovať. A najmladších odhadujú už na osemnásť rokov. Možno menej, to sa ťažko pozná.
„Klienti z terénu a klienti z CIRKUS-u žijú strašne blízko seba. Ako sa môžu ovplyvňovať a ako ich môžeme ovplyvniť my?“ pýta sa Karin, ktorá okrem práce v CIRKUS-e vykonáva aj streetwork.
„Niekto v tom už je a ďalšie decká sa do toho dostať môžu. Pokiaľ sme tu my a len úplne malou časťou môžeme ovplyvniť, aby sa k drogám nedostali, už to je veľký krok,“ dodáva.
Cieľom „nízkoprahu“ CIRKUS je minimalizovať riziká života mladých ľudí a umožniť im lepšiu orientáciu v sociálnom prostredí, či riešiť ich aktuálne problémy. Bohužiaľ, v STORM-e majú aj opačnú skúsenosť. S klientom z centra sa neskôr stretli na ulici. Bol starší a pomoc primárnej prevencie prišla akosi neskoro. Aj preto je zariadenie otvorené už pre jedenásťročných.
.nízky prah dostupnosti
Opustená škola na Nedbalovej ulici sa stala sídlom Komunitného centra, ktoré na sídlisku Klokočina napĺňa potrebu poskytovania sociálnych služieb pre rôzne cieľové skupiny. Sídli tu aj nízkoprahové zariadenie STORM-u. Budova centra je už na prvý pohľad symbolická. Jej časť stále čaká na rekonštrukciu. Prvú polovicu obývajú zariadenia ako materské centrum či občianska poradňa, druhú bezdomovci.
Je päť hodín poobede a krátko po otvorení do miestnosti CIRKUS-u prichádzajú prvé deti. Priebežne budú prichádzať a odchádzať. Je na nich, či zostanú až do siedmej, keď klub zatvárajú. Nepotrebujú registráciu ani platenú vstupenku. Je ich okolo pätnásť. Vzhľad a správanie sa odvíjajú od ich veku. Mladší vyzerajú ako obyčajné deti – hrajú sa. Starší sa chcú podobať na svoje teenagerské idoly, no hrajú sa tiež. Na Klokočine letí hip-hop. Počuť ho cez otvorené okná panelákov, z prehrávača v centre, ale aj z mobilných telefónov klientov, ktoré nepretržite zvierajú v rukách. Niektorí chlapci sa v snahe pripodobniť k ich raperským vzorom snažia správať drsne. Čo-to majú na svedomí aj dievčatá, pred ktorými  sa chcú ukázať. Obhadzovanie ceruzkami zastaví až Andrea, ktorá má dnes službu. Účastníkov súboja požiada, aby za sebou poupratovali. Sluch počúvaním hlasnej hudby evidentne trpí, pretože jeden z vinníkov nereaguje. Piate vyzvanie bolo úspešné, no chlapec z trucu odchádza. Andrea ide za ním. Vysvetlia si to.
Aj napriek voľnosti, ktorú deťom CIRKUS poskytuje, existujú v ňom stanovené pravidlá, ktoré musia dodržiavať. Nemusia sa ich  učiť naspamäť, spoluvytvárali ich. Visia na stene vyznačené veľkým farebným písmom: Do klubu chodím triezvy a bez vplyvu omamných látok, ak to poruším, budem mať zákaz. K ľuďom sa chovám priateľsky, bez prejavov násilia. Ak to poruším, umyjem celý klub alebo budem mať zákaz. V CIRKUS-e mám rád čistotu a udržiavam ju – a tak podobne. CIRKUS neznamená len zábavu, a napriek ponuke voľnočasových aktivít ho nemožno spájať s centrom voľného času. Patrí do skupiny nízkoprahových centier, čo znamená maximálnu možnú dostupnosť služieb pre tých, ktorí ich potrebujú a majú na ne nárok. Klub je útočiskom, bezpečným priestorom, ktoré napĺňa najčastejšiu potrebu klienta – potrebu spolubytia. Zároveň ho chráni a predchádza sociálno-patologickým zlyhaniam, ako sú šikanovanie, agresivita či užívanie alkoholických nápojov a drog. Spoluúčasť je myšlienkou tohto chráneného priestoru. Klub patrí deťom, samy si ho vytvárajú. Pracovníci sú len akousi priloženou rukou. Prenášajú zodpovednosť na deti, čím ich zodpovednosti učia. Realizácia je na nich. 
„CIRKUS je super!“ povedia vám zvyčajne deti, ak sa ich opýtate. A myslia to zrejme úprimne.
.nikto ma nemá rád
Deti z CIRKUS-u sú dobré. Tak ako všetky deti. Majú len svoje trápenia, ktoré často zakrývajú vzdorom a neprimeraným správaním. Koordinátorka centra Karin hovorí: „Chodia sem aj klienti z problémových rodín. Rodičia  sú rozvedení, prípadne majú záľuby v alkohole, svojim deťom sa nevenujú. Sú však aj také, ktoré sú z dobre situovaných rodín, lenže rodičia na ne nemajú čas.“
Svet detí nie je svetom dospelých a porozu mieť mu znamená nepodceňovať ho. Sociálne pracovníčky STORM-u to vedia. Starosti klientov nebanalizujú, práve naopak. Snažia sa k nim dostať bližšie. Získať si dôveru a nestratiť ju, pretože takto môžu pomôcť.  „Klient za nami môže prísť a zdôveriť sa. Medzi naše služby patrí poradenstvo, ale aj krízová intervencia v prípade, keď je potrebná urgentná pomoc. Nielen pre dieťa, ale aj pre jeho rodinu či príbuzných. V priestoroch klubu je vyhradená miestnosť na intímny rozhovor. Pracovníčky problémy riešia aj mimo ústrania, a to akosi za pochodu. Nečakajú, kým za nimi niekto príde. Svojich klientov poznajú a možné ťažkosti podľa správania zvyčajne odhalia. Okrem ľahších starostí so školou, vyučujúcimi či s láskou sú aj ťažšie. Pocity ako „nikto ma nemá rád, všetci idú proti mne“, alebo „rodičia sa so mnou nerozprávajú“, trápia najmä deti, ktoré sú v puberte. Karin Andrášiková spomína aj vážnejší problém, spojený s týraním: „Dieťa za nami prišlo, aby sa zdôverilo so svojimi pocitmi, pričom si samotné týranie ani neuvedomovalo. Predtým o tom nehovorilo s nikým, tu hľadalo dôveru a pochopenie.“
.medzi školou a rodinou
Fungovanie nízkoprahového centra a terénnej práce zabezpečuje deväť študentov. Tri služby v klube a štyri na ulici každý týždeň. Je ich málo, nestíhajú. Na pravidelný nábor sa prihlási najviac desať záujemcov, ak ostanú dvaja, už to je úspech. Sú to prek - vapujúce čísla v pomere k počtu ich kolegov – všetkých študentov Fakulty sociálnych vied a zdravotníctva v Nitre. Nedostatok pracovných síl nie je jediné, čo ľudí zo STORM-u trápi. 
Zariadenia ako CIRKUS vypĺňajú prázdne miesta medzi školou a rodinou. Niektoré deti ich nepoznajú. Vyrastajú v bezpečí domova, ktorého sa nemusia strániť. Prípadne ich záujmové krúžky vyťažujú natoľko, že nástrahy ulice ani nepocítia. Iným zas ostáva len ulica. Pre nedostatok finančných prostriedkov či pre nezáujem rodičov. Problém nerieši ani ideálne fungujúca škola. Vzťah medzi prísnym učiteľom a adolescentom je vždy skôr vzburou ako dôverným priateľstvom. Tento rozkol môže preklenúť práve sociálny pracovník, ktorý nie je len kamarátom, ale aj autoritou a vzorom.  Nepochybne lepším ako ulica.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite