Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Woodstock, 1969

.časopis .fenomén

Piatok, 15. august 1969. Farma Maxa Yasgura pri mestečku Bethel v Sullivan County v štáte New York. Na malom pahorku stojí veľké pódium. Pár minút po piatej popoludní naň vybehne bradatý černoch s ošúchanou gitarou. Pol milióna ľudí pred pódiom zakričí „Yeah!“ Začína sa Woodstock Music and Art Fair.

Ten muž sa volá Richie Havens a pôvodne mal na festivale vystupovať ako piaty v poradí. „Hrať sa už malo dve a pol hodiny a v bekstejdži začala prepukať panika,“ spomína v knihe Roberta Santelliho Aquarius Rising o mnoho rokov neskôr Richie. Hoci na veľkom festivale nehral prvý raz, nekonečné davy pred pódiom ho napĺňali bázňou. „Mike Lang prišiel ku mne a hovorí: „Richie, prosím. Musíš tam ísť, človeče. Musíš to otvoriť. Nikto iný tu nie je. Richie, na kolenách ťa prosím.“ A tak som vyšiel na pódium a začal hrať.“
Mike Lang, jeden zo štyroch organizátorov festivalu, mal na paniku všetky dôvody: prišlo desaťnásobne viac ľudí ako plánoval a minimálne dvakrát viac ako ešte deň pred festivalom – keď už bolo jasné, že sa na Yasgurovú farmu blížia davy –  očakával; prišlo niekoľko kapiel, no ich nástroje boli v nekonečnej zápche, ktorá sa ťahala až do 100 kilometrov vzdialeného centra New York City; na druhej strane dorazilo niekoľko nákladných áut s nástrojmi, no tí, ktorí na nich mali hrať, boli stratení niekde v štáte New York; hoci sa festival ešte nezačal, minuli sa už všetky potraviny a väčšina pitnej vody, pričom cesty boli totálne upchaté; no a nakoniec: meteorológovia predpovedali na celý víkend prudké búrky. Pôvodný zámer – zorganizovať stredne veľký festival s hviezdnym line-upom a s mimoriadne veľkým ziskom –  bol v tej chvíli zjavne neuskutočniteľný.

.podnikateľský nápad
Zdá sa to neuveriteľné, ale na začiatku Troch dní mieru a hudby (ako stálo na plagáte festivalu) nestáli ani ideály hippies ani láska k hudbe, ale peniaze. Niekedy v roku 1968 sa v novinách New York Times objavil zaujímavý inzerát: „Mladí muži s neobmedzeným kapitálom hľadajú zaujímavé a legitímne podnikateľské nápady.“ Uverejnili ho John Roberts a Joel Rosenman, ktorí skutočne nemali problém s peniazmi. Roberts zdedil po zosnulej matke štyri milióny dolárov, pričom jeho otec bol prezidentom veľkej kozmetickej firmy. Rosenman bol zase syn úspešného newyorského zubára a čerstvý absolvent Yale Law School. Obidvaja mladíci mali chuť na niečo veľké a (z obchodného hľadiska) zaujímavé. Preto ten inzerát. Dostali údajne viac než 500 obchodných návrhov, no ani jeden ich nezaujal.
A vtedy sa objavili dvaja dlhovlasí a trávu fajčiaci mladí muži. Volali sa Michael Lang a Artie Kornfeld. Napriek účesom a obľúbeným drogám to neboli žiadni idealisti: Roberts chcel preraziť ako manažér popových kapiel, Kornfeld bol ostrieľaný a pomerne úspešný producent, textár a manažér, pracujúci pre Capitol Records. Nápad, ktorým zaujali Robersta a Rosenmana, spočíval v zriadení špičkového štúdia v pokojnom mestečku Woodstock, asi dve hodiny autom od New York City. Býval tam v tom čase Bob Dylan aj členovia The Band a nahrávanie uprostred pokojnej prírody bolo módnym trendom. Tento plán sa naplnil – štúdio bolo postavené a vybavené potrebnou technikou. Kornfeld vtedy dostal nápad: usporiadame koncert s Dylanom a The Band ako headlinermi, zavoláme novinárov a projekt tak predstavíme verejnosti. Roberts, ktorému práve v tom čase prišla na účet prvá tretina matkinho dedičstva, Kornfeldov nápad rozvinul: zorganizujme veľký trojdňový festival s pomerne vysokým vstupným (7 dolárov na deň, 18 dolárov na celý víkend), s populárnymi kapelami a zarobíme tak veľa peňazí na prevádzku štúdia. John Roberts, ktorému banka otvorila výhodnú úrokovú linku, založenú tučným dedičstvom, poskytne nevyhnutné peniaze na rozbehnutie festivalu. Štyria podnikaví mládenci založili firmu Woodstock Ventures Inc., pripravili detailný biznis plán a pustili sa do práce.

.woodstock v Betheli
Prvou úlohou bolo nájsť vhodné miesto. Odhadovali, že ak všetko dobre dopadne, na festival príde možno až 50-tisíc ľudí. Ideálnym sa javil Mills Industrial Park pri Woodstocku. Jeho majiteľ Howard Mills súhlasil s prenájmom parku za 10-tisíc dolárov pod podmienkou, že  to schváli miestne zastupiteľstvo. Právnici Woodstock Ventures vysvetlili poslancom, že pôjde v prvom rade o umelecký trh a že džezová a folková hudba bude len doplnkovou záležitosťou. Zastupiteľstvo súhlasilo, a tak organizátori najali niekoľko firiem, ktoré sa pustili do dláždenia ciest, stavania plotov a celkovej prípravy festivalového areálu. 
Asi v polovici júla, čiže mesiac pred plánovaným festivalom (lístky už boli v predaji a celkom dobre sa predávali) spísali obyvatelia blízkej obce Wallkill protestnú petíciu. „Umelecký trh“ bol podľa nich iba zásterkou, za ktorou sa pri ich obci pripravuje veľký hipisácky festival, s čím zásadne nesúhlasili. Ich obec si podľa nich s 50-tisíc hipisákmi nebude vedieť poradiť. Organizátorská štvorka chvíľu uvažovala nad zrušením festivalu, ale keďže už doňho bolo investované veľa peňazí, rozhodli sa nájsť vhodnejšie miesto. Hľadali všade v štáte New York. V priebehu pár dní navštívili lúky, brehy riek, horské úbočia aj malé letiská. „Jeden chlapík nám dokonca ponúkol na predaj jazero. Vraj by sa dalo vysušiť a vznikol by tak krásny amfiteáter,“ spomína Roberts a Rosenman v knihe Roberta Santelliho. Riešenie nakoniec ponúkol Max Yasgur, farmár z blízkej obce Bethel Woods. „V roku 1969 bolo daždivé leto a vedeli sme, že nestihneme uskladniť seno v stodole a nemohli sme ho ani nechať na lúkach,“ spomína v knihe Woodstock: Three Days That Rocked the World Maxov syn Sam. Tisíce nôh farmárov problém vyriešilo.
Woodstock sa teda nekonal vo Woodstocku, ale v Betheli. A hoci organizátori boli s miestom konania festivalu spokojní, šípili, že sa blíži katastrofa.

.katastrofa ako happening
Podľa očitých svedkov boli už vo štvrtok popoludní všetky cesty smerujúce do Bethelu totálne zapchaté. Niektoré odhady hovoria, že v autách smerujúcich na festival bolo okolo milióna ľudí, z ktorých sa takmer polovica dostala do areálu. Zo začiatku išli autá krokom, neskôr úplne zastali. Mnohí ich odparkovali na kraji cesty a vybrali sa do Bethelu pešo, iní sa pokúsili o návrat, čo sa vzhľadom na totálnu zápchu ukázalo ako dosť komplikované. 
Zvláštne je, že ľudia nenadávali. Brali to všetko ako súčasť zvláštneho zážitku, tešili sa, že sú spolu a trpezlivo kráčali smerom k areálu. Tí, čo doňho došli, zistili, že zďaleka neboli „za vodou“. Na záchod, pohár piva, či na tanier ryže s fazuľou bolo treba čakať celé hodiny. Program bol v obrovskom časovom sklze a od piatka večera až do pondelka rána takmer v kuse pršalo. No znovu: napriek všetkému vládla v polmiliónovom dave veselá atmosféra. O bezpečnosť sa pritom staralo len 50 dobrovoľníkov a 100 členov hippie komúny Hog Farm, ktorých organizátori pár dní pred začiatkom festivalu priviezli prenajatým Boeingom z Nového Mexika. Títo zvláštni „týpkovia“, ktorí sa snažili žiť v zhode s prírodou, odviedli na festivale obrovskú prácu. Za posledné roky získali veľkú prax v riešení nepredvídateľných situácií na viacerých veľkých festivaloch v Kalifornii. Na Woodstocku sa starali o základnú bezpečnosť, ich náčelník Hugh Romney (prezývaný Wavy Gravy) moderoval hudobný program, pričom pomáhal davu prekonať nepríjemnosti spôsobené chladom a dažďom, jeho kolegovia promptne (s pomocou bethelského ženského klubu) zabezpečili distribúciu vody a základného jedla. Legendárny je Romneyho rozhovor s akýmsi novinárom na newyorskom letisku, ktorý vyjadroval pochybnosti, čo stovka hipíkov dokáže udržať bezpečnosť na festivale. „Cítiš sa bezpečne?“ spýtal sa vraj prekvapeného novinára Romney s úsmevom od ucha k uchu. „Áno,“ povedal novinár. „No vidíš, zdá sa, že to funguje,“ uzavrel debatu Romney.

.music, sweet music
Napriek totálnej nepripravenosti organizátorov, vďaka iniciatíve viacerých jednotlivcov (okrem členov Hog Farm sa v análoch Woodstocku s veľkým uznaním spomína Dr. William Abruzzi, ktorý s pomocou dobrovoľníkov zorganizoval v rámci možností kvalitnú lekársku starostlivosť) a mimoriadne dobrej vôli účastníkov festival prebehol bez väčších problémov: akurát jedného účastníka prešiel traktor a jeden zomrel na následky predávkovania, dve deti sa, naopak, na Woodstocku narodili. 
Kľúčová však bola hudba. Vďaka kvalitnému záznamu a výbornému dokumentárnemu filmu ju môžeme oceniť aj my, ktorí sme sa festivalu nezúčastnili. Hralo sa takmer nonstop. V piatok folk, v sobotu a v nedeľu tvrdší rock. Hoci neprišiel do poslednej chvíle očakávaný Bob Dylan a medzi účinkujúcimi chýbali Beatles a Rolling Stones (neboli pozvaní), ba ani Doors (zrejme v dôsledku indispozície Jima Morrisona účasť na poslednú chvíľu odriekli), svoje koncerty tu odohrali najlepší z najlepších. 
Pamätné boli vystúpenia Joan Baez v piatok v noci (nádherne a capella zaspievaný spirituál Swing Low Sweet Chariot bol zrejme vrcholom piatkového programu), Santanu o deň neskôr (lavína latinských rytmov bola silnejšia ako dážď), Joa Cockera (končil so začínajúcou búrkou) či hviezdnych The Band, Jefferson Airplane alebo Creedence Clearwater Revival. 
Zvláštne bolo vystúpenie The Who. Podľa svedectiev zo zákulisia robili organizátorom všemožné problémy, nechcelo sa im hrať a celý festival považovali za totálny debakel. Napriek tomu išlo o pamätný koncert, možno jeden z najlepších v dlhej histórii kapely. Jeho zvláštnosťou bolo krátke účinkovanie Abbieho Hoffmana, lídra ultraľavicových Yippies (Youth International Party). Ten najprv organizátorov vydieral (ak jeho organizácii nezaplatia 10-tisíc dolárov, otrávi vodu LSD), tí mu napokon dovolili na festivale zriadiť informačný stánok. To mu však nestačilo, a tak počas koncertu The Who vybehol na pódium a do mikrofónu zakričal, že je nemorálne užívať si hudbu, keď je jeho kolega vo väzení. Všetko vyriešil Pete Townshend, ktorý revolucionára pretiahol po chrbte gitarou a komentujúc to dobre mienenými, ale nepublikovateľnými slovami ho zhodil z pódia. Abbie sa až do konca festivalu už v blízkosti pódia radšej neukázal.
Extatický bol koncert Janis Joplin a The Kozmic Blues Band, ako aj veselé varieté skupiny Sly and the Family Stone. Dve pravdepodobne najsilnejšie vystúpenia sa konali v nedeľu nad ránom a v pondelok doobeda. Mnoho premočených, podchladených a hladných ľudí vtedy už festivalový areál opustilo. Koncert tria Crosby, Stills & Nash, obohateného v druhej polovici o Neila Younga, videlo len asi 100-tisíc ľudí. S Youngom hrali na verejnosti len druhýkrát, no ich jemné piesne a dokonalé štvorhlasné harmónie boli pre vytrvalcov hodnotnou odmenou. 
V pondelok o pol deviatej ráno už zostalo pod pódiom len asi 25-tisíc najvernejších a mali tak unikátnu možnosť vidieť najslávnejší koncert Jimiho Hendrixa. Ten mal hrať o 9 hodín skôr, čo mu aj organizátori ponúkli, no on to odmietol –  chcel hrať úplne na konci. Podľa Hendrixovho životopiscu Charlesa Crossa strávil Jimi celých deväť hodín v drevenej búdke za pódiom, kde fajčil trávu a hral sám pre seba na starej španielke. Pred jeho vystúpením bola v zákulisí obrovská nervozita, organizátori sa hádali s manažérom, všetci boli unavení (Hendrix údajne tri dni nespal), ľudia odchádzali a moderátor ešte aj nesprávne uviedol Hendrixovu kapelu: „Dámy a páni, privítajte Jimi Hendrix Experience!“. Znechutený Jimi prišiel s gitarou v ruke k mikrofónu a povedal, že „Experience nás už omrzela, rozhodli sme sa celú vec úplne prekopať a dať tomu názov ,Gypsy, Sun and Rainbows‘. Aby to nebolo také dlhé, hovoríme si jednoducho ,Band of Gypsies‘.“ Jimi si so spoluhráčmi cestou na pódium dohodol osem pesničiek, ktoré zahrajú. Viac nemali naskúšané. Nakoniec zahrali 16 skladieb, často rozvinutých do extatických improvizácií a z pódia zišli až okolo desiatej. Keď Jimi videl, že ľudia na začiatku koncertu odchádzajú, nervózne povedal: „Ak chcete, môžete odísť. My tu iba jamujeme, to je všetko, oukej?“ Keď sa mu zdalo, že sa gitary ustavične rozlaďujú, povedal spoluhráčom „Budeme hrať ticho a falošne.“
Vrcholom Hendrixovho vystúpenia bola The Star Sprangeld Banner čiže americká hymna. V istom zmysle zhrnula a zdôraznila celý festival. Bravúrne spracovaná pieseň, v ktorej počuť vzdychy, sirény, hluk aj čisté harmónie, vyjadrovala pocit rozorvanosti, krásy a beznádeje, ktorú musel mať Jimi Hendrix v tej chvíli pred očami: poloprázdne lúky zahádzané odpadkami a pohnojené výkalmi akoby naznačovali koniec niečoho silného a obavu pred tým, čo príde.

.koniec a kameň
Woodstock Ventures nakoniec skončili v strate 1,3 milióna dolárov, z ktorej mu nakoniec pomohla časť zo zisku z výborného a úspešného filmu a z viacerých vydaných albumov woodstockovských koncertov. Organizátori si mohli vydýchnuť. Napriek všetkému to nielen dobre dopadlo, ale z ich obchodného plánu sa dokonca stal míľnik hudobnej a kultúrnej histórie. 
Hoci sa o to po Woodstocku mnohí snažili, už sa to nikdy nepodarilo zopakovať. Obdobie nevinnosti a naivity sa skončilo, drogy sa stali prekliatím a slobodná láska nezvládnuteľným problémom. Aj ten pocit spolupatričnosti sa darí obnoviť len zriedka a väčšinou len na krátky čas. 
Na mieste festivalu pri Bethel Woods v štáte New York je dnes múzeum. Ak si kúpite vstupné, jeho pracovníci vám radi ukážu, kde stálo pódium. Kúsok od pamätného miesta veje americká zástava a stojí indiánsky totem. Sú doň vyryté tváre Jimiho Hendrixa, Janis Joplin a Jerryho Garcíu, po ktorých tu zostala už iba krásna hudba.  Mnohí to miesto označujú za náhrobný kameň hipisáckych snov...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite