Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zlo páchame aj z konformity

.časopis .kritická príloha

Rozhovor s filozofom Egonom Gálom o morálnych inštinktoch a lojalite k skupine, ktorá ide za hranice páchania zla.

.podľa Hannah Arendtovej zlo nemá hĺbku, je plytké – na rozdiel od dobra.
Arendtová to povedala pod dojmom procesu s Adolfom Eichmannom. Tento človek, ktorý páchal to najobludnejšie zlo, aké si možno predstaviť, bol bol v skutočnosti veľmi plytký, obyčajný človek. Dobro si zvykneme spájať s ľuďmi, ako sú Dalajláma, Ježiš, Buddha a podobní. Existuje, prirodzene, aj banálne dobro, ale to je akosi prirodzenou súčasťou našich životov.
.ako sa z „dobrých ľudí“ stávajú páchatelia zla? 
Toto je otázka, ktorú si položil sociálny psychológ Philip Zimbardo, keď ho v roku 1971 prekvapil výsledok stanfordského väzenského experimentu. Po skončení druhej svetovej vojny, keď svedkovia začali rozprávať o svojich skúsenostiach z koncentračných táborov, si ľudia kládli inú otázku. Ako sa z nemeckého národa, tvorcu skvelej kultúry, mohla stať banda vrahov?  Zimbardo bol jedným z tých, ktorí ukázali, že niečo podobné by sa mohlo stať hocikde, hocikedy a hocikomu. Evolúcia nás vybavila viacerými vlastnosťami. Konformitou – ľudia robia väčšinou to, čo vidia robiť iných okolo seba – a rešpektom k autorite. Tieto vlastnosti, ktoré nám umožňujú žiť a spolupracovať, pritom môžu za istých podmienok spustiť genocídne správanie.
.obvykle sa utiekame k démonizovaniu páchateľov. Experimenty však ukázali, že za výnimočným zlom teda nemusia byť výnimočne zlí ľudia. 
Nočnou morou týchto experimentov je, že ukázali, čoho všetkého je človek schopný.  Zygmunt Bauman pod dojmom týchto experimentov napísal, že najdeprimujúcejším poučením z holokaustu nie je to, že to môžu robiť nám, ale že by sme to mohli robiť aj my iným. To podľa mňa to prehnal, nie každý by to dokázal. V spomínaných experimentoch sa vždy našlo okolo dvadsaťpäť percent ľudí, ktorí sa odmietli podriadiť tlaku väčšiny, prípadne odmietli rešpektovať autoritu, ak mali pocit, že sa koná niečo zlé.  Myslím, že prvý krok na ceste do pekla je, keď začnete násilie zdôvodňovať nejakými „vyššími“ hodnotami, alebo záujmami. Napríklad národom, náboženstvom alebo geopolitickou situáciou.
.v realite vojny či násilia je však tlak situácie na jednotlivca silnejší než pri pokuse Zimbarda.
Platí to o to viac, ak človeka autority, ktoré rešpektuje, presviedčajú, že to, čo robí, ak ubližuje, povedzme, Židom, Albáncom či Srbom, nie je až také zlé, lebo „oni“ nám škodia. Zároveň každý človek, ak nie je práve sociopat, má vrodenú schopnosť empatie. Dokáže si sám seba prestaviť v koži iného. To dokážu aj opice. Primatológ Frans de Waal napríklad píše o opici druhu resus, ktorá mala v klietke povraz. Keď zaň zatiahla, dostala potravu a súčasne videla, ako iná opica vo vedľajšej klietke dostala elektrický šok. Väčšina zo zvierat dokázala hladovať päť aj viac dní, kým zatiahla za povraz. Čím bližšia im bola opica v druhej klietke, tým viac boli ochotné hladovať. 
.človek sa podľa psychológa Marca Hausera rodí s istou morálnou výbavou, filozof John Rawls hovorí o morálnych inštinktoch. Čo sa v človeku odohráva, ak sú v kolízii s morálkou zločinného spoločenstva?
Každý normálny človek by mal problém zatiahnuť za povraz, aj keď by vedel, že by z toho mohol mať prospech, ale pritom by ublížil inému človeku. Náš morálny inštinkt znamená schopnosť empatie voči druhému človeku. Bez nej by žiadna spoločnosť nebola možná, bola by to len skupina jednotlivcov, život by sa zvrhol na boj všetkých proti všetkým. Každý z nás má okolo seba väčší alebo menší kruh empatie. Patrí do neho rodina, priatelia a všetci tí, na ktorých nám záleží, pre ktorých sme ochotní niečo obetovať aj riskovať. Za jeho hranicami sú tí, ktorí sú vám ľahostajní, nepoznáme ich,  idú nám na nervy – alebo nás niekto, koho rešpektujeme, presvedčí, že nám škodia. Musíme mať v sebe niečo viac ako vrodený morálny inštinkt, aby sme ich dokázali zahrnúť do svojho kruhu empatie.
.ako to súvisí s konformitou jednotlivca?
Tá na jednej strane drží spoločnosť pohromade; ľudia dodržujú mnohé sociálne normy nie preto, lebo ich považujú za správne, ale z dôvodu, že ich dodržuje väčšina okolo nich. Na druhej strane z nás konformita robí komplicov moci. Najlepšie to vystihol Václav Havel v Moci bezmocných. Pýta sa, aký je rozdiel medzi obchodníkom, ktorý si v socialistickom Československu dá do výkladu heslo „Proletári všetkých krajín spojte sa“ a obchodníkom, ktorý sa v nacistickom Nemecku mlčky pozerá, ako jeho suseda odvádza gestapo. Odtiaľ je už iba krok k tomu, aby taký človek považoval tých, ktorí sa správajú inak, v lepšom prípade za čudákov, v horšom za škodcov.
.aké sú u páchateľov zla mechanizmy vyrovnania sa s vlastnou zločinnou minulosťou po páde režimov ako je nacizmus alebo komunizmus?
Konformný človek je mimoriadne adaptabilný tvor. Dokáže sa úspešne prispôsobiť každému režimu, aj demokracii. V každej populácii existuje okolo pätnásť až dvadsať percent ľudí ochotných páchať etnické, rasové alebo nejaké iné kolektívne násilie a rovnaké percento ľudí ochotných brániť obete násilia. Zvyšní sú takzvaní „bystanders“, teda ľudia, ktorí priamo násilie nepáchajú, ani mu však nekladú aktívny odpor. Do ktorej z týchto skupín človek patrí, nezávisí ani natoľko od toho, či je veriaci, alebo ateista, nezávisí to ani od jeho vzdelania alebo IQ. Podľa Stevena Bauma, ktorý tieto pozorovania publikoval, to závisí v prvom rade od morálnej zrelosti človeka. Potenciálni páchatelia sú väčšinou morálne nezrelí ľudia, u ktorých kolektívna identita (etnická, národná, náboženská) prevláda nad tou osobnou. U potenciálnych záchrancov je to naopak. Väčšinu v každej spoločnosti tvoria takí tí konformisti, ktorí priamo nepáchajú násilie, no ani sa mu priamo nepostavia na odpor, ak sa náhodou stanú jeho svedkami. Práve oni tvoria prostredie, ktoré rozhoduje o tom, či potenciálni páchatelia dostanú svoju šancu, alebo nie.
.aké úsilie musí vyvinúť človek, aby bol nekonformný so zlom? Čím za to platí?
V roku 2005, päťdesiat rokov po tom, ako Solomon Asch publikoval svoje výsledky o tom, ako sa z „normálneho človeka“ stane nacista, uskutočnila skupina psychológov a neurovedcov na Emory University podobný experiment s použitím techniky monitorovania mozgu, ktorá predtým nebola k dispozícii. Výsledok bol nesmierne zaujímavý. U tých, ktorí boli konformní a povedali, že vidia to, čo im ostatní členovia skupiny tvrdili, že by mali vidieť, hoci to nebola pravda, boli aktívne iba tie skupiny neurónov, ktoré sú zodpovedné za spracovanie vizuálnych vnemov. U nekonformných subjektov, ktoré nepodľahli tlaku skupiny, boli okrem týchto aktívne aj neuróny v časti mozgu, ktorá spracúva emócie. Tento experiment ukázal, že za osobnú autonómiu sa platí emocionálna daň – výčitky svedomia. Tie cítime aj vtedy, ak porušíme nepísané pravidlá skupiny.
.to je kľúčová vec. Určiť pri experimente morálne správanie je iné ako určiť bielu alebo čiernu. Nemáme vtedy zmyslovú oporu, iba morálne inštinkty.
Tými  nás vybavil prírodný výber, vďaka čomu sme sociálne živočíchy. Kruh empatie, ktorým nás príroda vybavila, je malý nielen u normálnych ľudí, ktorí do neho zahrnuli svojich najbližších, ale aj v prípade extrémistických skupín – nacistov, teroristov, páchateľov genocíd. Christopher Browning v knihe Obyčajní muži píše o príslušníkoch nacistického policajného práporu, ktorí v priebehu niekoľkých týždňov vyvraždili na Ukrajine stovky nevinných ľudí len preto, že boli Židia. Keď títo muži po vojne pred súdom vypovedali, väčšinou hovorili, že si uvedomovali, že by to nemali robiť, nechceli však „opustiť“ kamarátov z jednotky. Sociálny antropológ Scott Atran, ktorý uskutočnil desiatky rozhovorov s mladými členmi islamských teroristických skupín, zistil niečo podobné. Jedným z hlavných motívov páchania zla, okrem náboženského fundamentalizmu, je lojalita k skupine. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite