Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Smrť kresťanov (aj) v Pakistane

.františek Šebej .časopis .týždeň vo svete

Incident, pri ktorom v pakistanskom meste Godžra zabil rozhnevaný moslimský dav ôsmich miestnych kresťanov, je len epizódou zo života kresťanov v celom islamskom svete.

V sobotu 1. augusta vtrhli do kresťanskej štvrte pakistanského mesta Godžra v provincii Pandžáb davy moslimských mladíkov vyzbrojených palicami a tyčami a začali podpaľovať domy a rabovať. Výsledkom je 8 mŕtvych a 20 zranených kresťanov. Medzi zabitými sú 4 ženy a jedno dieťa a 40 domov ľahlo popolom. Incident bol reakciou na falošnú správu, že kresťania (konkrétni muži z napadnutej štvrte) znesvätili Korán. Tú správu vraj  rozšírila „miestna extrémistická skupina“ (zrejme filiálka zakázanej islamistickej odnože al-Káidy zvanej Laškar e-Tajíba, ktorá má na svedomí aj nedávne krvavé útoky v indickom Bombaji). Takú fámu môže takáto či podobná skupina kedykoľvek rozšíriť znovu a môže si byť istá, že osprostené a sfanatizované davy ochotne zareagujú a budú zabíjať. Nejde o jednorazový exces, ide o chronický stav časti pakistanskej spoločnosti. Ale nielen pakistanskej.
Pre perspektívu ešte stojí za to pripomenúť, že nábožensky motivované (na islam sa odvolávajúce) vražedné násilie na kresťanoch v Pakistane nie je nečakanou novinkou a má dlhú prehistóriu. Napríklad len za obdobie od októbra 2001 do decembra 2002 sa odohralo šesť podobných incidentov. V októbri 2001 strieľali v provincii Pandžáb strelci na motocykloch na protestantskú kongregáciu a zabili 18 ľudí. V marci 2002 zabili pri útoku na kresťanský kostol v Islamabáde 5 ľudí vrátane americkej školáčky a jej matky. V auguste 2002 vtrhli zamaskovaní muži do kresťanskej misionárskej školy pre cudzincov v Islamabáde a zastrelili 6 ľudí. Približne v rovnakom čase hodili militanti do priestorov kresťanskej nemocnice blízko Islamabádu granáty, ktoré zabili tri zdravotné sestry. V septembri 2002 zabili v Karáčí 7 zamestnancov kresťanskej charity a v decembri 2002 roztrhal granát hodený v deň Vianoc do kresťanského kostola blízko Lahore 3 dievčatá.
.širšia perspektíva
Ešte pre širšiu perspektívu treba pripomenúť, že Pakistan, čo sa týka prenasledovania a vrážd kresťanov, nie je v islamskom svete nijakou výnimkou ani trvalo najhorším prípadom. Tým je, zatiaľ s veľkým náskokom, Sudán. Od druhej svetovej vojny Sudán zažil okrem najnovšej, ešte stále doznievajúcej genocídnej tragédie v provincii Darfúr, dve krvavé občianske vojny, z ktorých tá druhá trvala celých 22 rokov a mala jasne náboženské pozadie. Vojna sa začala, keď vtedajší sudánsky prezident Nimejrí v roku 1983 ohlásil svoj zámer premeniť Sudán na moslimský arabský štát, rozdelil južný Sudán, obývaný kresťanským a animistickým obyvateľstvom, na tri časti a vnútil krajine tvrdú formu islamského práva – šarije. Zaviedol tresty ako amputácie, bičovanie a kameňovanie. V roku 1991 nahradili miestnych sudcov na juhu moslimskí sudcovia zo severu. Na nearabskom a nemoslimskom juhu vznikla „Oslobodzovacia armáda sudánskeho ľudu“ (SPLA), ktorá sa snažila arabskej a islamskej nadvláde brániť. Táto vojna sa skončila vlastne až podpísaním mierovej zmluvy v januári 2005. Počas druhej občianskej vojny boli na juhu Sudánu zabité takmer 2 milióny civilistov a postupne boli v rôznych fázach konfliktu vyhnané z domovov až 4 milióny ľudí. Netreba ani dodávať, že v tejto desivej bilancii obetí snahy násilím zaviesť islamské právo figurujú najmä a predovšetkým kresťania z juhu Sudánu a vôbec nemoslimovia. Počas vojny zaviedli „mudžahedíni“ zo severu do Sudánu opäť otroctvo – unášali mladé ženy a dievčatá z južných kresťanských dedín, v ktorých povraždili mužskú časť obyvateľov. Tie potom slúžili ako otrokyne v moslimských domácnostiach a na farmách, kde boli spravidla vystavené ponižovaniu, bitiu, znetvoreniu genitálií a sexuálnemu násiliu.
Veľmi zlá je aj situácia starých kresťanských komunít v Iraku, kde len v roku 2004, keď vrcholili teroristické útoky, bomby zničili päť kresťanských kostolov, zomreli stovky ľudí a desiatky tisícov kresťanov utieklo z krajiny svojich predkov do emigrácie. V Iraku ešte stále žije asi 700- až 800-tisíc kresťanov a sú vystavovaní násiliu najmä na severe v Mosule a v provincii Nineveh. V tomto prípade sa násilie na kresťanoch koncentrovalo najmä do oblastí, ktoré sú pod plnou kontrolou kurdských milícií. Niektoré zdroje uvádzajú, že pred rokom 2003 žilo v Iraku asi 1,3 milióna kresťanov. Pre spravodlivosť treba povedať, že za násilím v Iraku nie je dnešná vláda. Tá sa snaží, i keď nie vždy úspešne, iracké kresťanské komunity chrániť. Ale to robí, koniec koncov, aj oficiálna vláda v Pakistane, i keď spravidla neskoro a neefektívne.
V bilancii nábožensky motivovaného násilia proti kresťanským komunitám by sa dalo pokračovať naprieč celým islamským svetom, napríklad v Nigérii zabíjajú davy moslimov, huckané islamskými duchovnými a rôznymi fámami, kresťanov takmer pravidelne. V Nigérii už miestni kresťania tiež začali reagovať na násilie násilím, čo len zvyšuje bilanciu strát na oboch stranách tohto absurdného konfliktu.
Ale ani v jedinej skutočne (zatiaľ) demokratickej krajine islamského sveta, v Turecku, sa nemôžu kresťania cítiť celkom bezpečne. Vyskytujú sa vražedné útoky sfanatizovaných mladíkov na kňazov. Vláda vydala učebnicu povinnú pre 13-ročných, v ktorej sa, podľa organizácie Christian Solidarity Worldwide, píše, ako chcú kresťanskí misionári „rozbiť jednotu krajiny tým, že zničia národné a kultúrne hodnoty“. Niektoré útoky na kresťanov v Turecku tak nemajú náboženskú, ale nacionalistickú motiváciu. Pripomínam, že ide o krajinu, ktorá má ambície stať sa členom Európskej únie.
.nielen davy, aj zákony
Vráťme sa na okamih do Pakistanu. Pakistan totiž má popri davoch, kedykoľvek náchylných robiť pogromy na kresťanské menšiny a inštitúcie, aj legislatívu, ktorá napríklad trestá smrťou alebo drakonickými trestami blasfémiu – znesvätenie Koránu, proroka Mohameda či islamu (paragraf 295 (c) pakistanského Trestného zákonníka). Znesvätením môže byť pri tom takmer hocičo, hocijaká neopatrnosť, ako napríklad položenie Koránu na zem. A väčšina zahraničných pozorovateľov sa zhoduje v tom, že sa táto legislatíva pravidelne zneužíva na vybavovanie si osobných záští moslimov s kresťanskými susedmi aj na osobný prospech. Stačí obviniť a nevina sa dokazuje len veľmi ťažko, stačí, aby falošné obvinenie dosvedčili štyria moslimovia, povedzme kamaráti či príbuzní žalujúceho. Svedectvo kresťana má pred pakistanským súdom menšiu váhu ako svedectvo moslima. Samozrejme, aj konverzia moslima na kresťanskú či ktorúkoľvek inú vieru znamená v Pakistane pre moslima smrteľnú hrozbu – vzťahuje sa na ňu aj trest smrti.
Ale Pakistan nie je v tomto smere v islamskom svete naozaj nijakou výnimkou. V Saudskej Arábii sa konverzia na inú vieru trestá smrťou, vlastnenie Biblie je zločin a aj kresťanské kostoly sú zakázané. Smrťou sa trestá, aj keď nemoslim vkročí na pôdu „svätých“ miest Mekka a Medina. Aj v Sudáne, kde Bašírov zločinecký islamistický režim vnútil šariju aj kresťanom, sa trest smrti vzťahuje na konverziu z islamu na inú vieru. 
Zdrojom práva je šaríja aj v ako-tak modernizovanom Egypte, kde síce nehrozia priamo tresty smrti, ale ak moslim konvertuje, čakajú ho vážne právne opletačky. Na stavbu nového kostola (aj veľkosti kaplnky) je v Egypte potrebný zvláštny prezidentský dekrét, hoci tu žije kresťanská menšina Koptov už hlboko od predislamských čias. Sýria má ústavu, ktorá priamo vyžaduje, aby bol prezident moslim a priamo špecifikuje, že zdrojom legislatívy je islamské právo. Deliť sa o svoju kresťanskú vieru s iným podľa zákona „predstavuje hrozbu pre vzťahy medzi náboženskými skupinami“ a hrozí za to až doživotný trest väzenia. Kresťania jednoducho nesmú v Sýrii ľudí presviedčať na svoju vieru. Nikdy, zákon to zakazuje. Kázne v kresťanských kostoloch sú monitorované.
V tomto kontexte je zaujímavé, že dokonca aj v Jordánsku, v ktorom vládne nepochybne osvietený a na najlepších anglických univerzitách vzdelaný panovník, je trest smrti za predaj pôdy Židovi. Ani kresťania to tam nemajú ľahké. Mohli by sme takto pokračovať úplne analogickým opisom situácie kresťanov v Jemene, v Kuvajte, v Katare, ale aj na severe Afriky v Alžírsku, kde zákon priamo zakazuje náboženské verejné zhromaždenie pre vyznávanie akejkoľvek inej viery okrem islamu. Zvláštny prípad je krajina chaosu – Somálsko. Tam nedávno prikázal šejk, ktorý riadil svadobnú ceremóniu, aby „umlčali“ svadobčana, ktorý konvertoval na kresťanstvo. Stráže ho vyviedli von a zastrelili – v súlade so šaríjou. Dokonca aj na opačnom konci sveta, v Malajsku, je konverzia moslima na inú vieru trestaná, pokutami, bičovaním, väznením i smrťou. Úplne absurdná je situácia kresťanov na Maledivách, skupinke ostrovov v Indickom oceáne. Hoci tam chodia ročne desiatky tisícov turistov práve zo západných krajín, miestnych kresťanov, ktorých je údajne asi 300 (tisícina inak moslimskej populácie), jednoducho netolerujú. Ak by sa spoločne modlili, hrozí im väzenie. Aj turisti údajne riskujú problémy, ak by vo svojej batožine so sebou priniesli na Maledivy Bibliu.
V tejto súvislosti treba pripomenúť ešte jedno. Všetky vymenované krajiny aj s ich legislatívou nie sú iba členskými krajinami Organizácie islamskej konferencie, ale aj OSN. Preto sa na ne vzťahuje povinnosť dodržiavať ľudské práva, ktoré sú súčasťou jej Charty. Nerobia to ani v praxi a ich právne systémy založené na islamskom práve sú priamo znásilnením tejto Charty. Chronickou impotenciou ranená OSN to ignoruje a demokratické štáty sa tvária, že nevidia. Napríklad to, že tie štáty sedia a zväčša aj dominujú v tej zdiskreditovanej Rade OSN pre ľudské práva.
.pripomenutie
Pakistanský incident z 1. augusta nemožno celkom pochopiť bez uvedenej bilancie situácie kresťanov a vôbec nemoslimských menšín v celom islamskom svete. To je jeho kontext. Vytrhnutím z tejto perspektívy by sme riskovali, že ho budeme zľahčovať ako nevýznamnú epizódu.
Pre moderný západný svet má jediný ľudský život neporovnateľne väčšiu hodnotu, než ktorákoľvek konkrétna kniha, svätá či nesvätá, nech by mala aj zlatú oriezku. To isté platí aj o základných slobodách a práve vyznávať verejne ktoréhokoľvek boha či nevyznávať nijakého. Pakistanský incident by mal predovšetkým pripomenúť, že sme konfrontovaní s islamským svetom, kde to neplatí. Takmer v žiadnej jeho časti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite