Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Keď som tam bola prvýkrát, kývla na mňa jedna z nich. Rozpačito som sa otočila. Mala tvrdý výraz a ja som sa jej bála.

 Zvlášť tie mreže, spoza ktorých sa dívala, jej dávali zločinecký výraz. Gestom naznačila, že chce cigaretu. Pokrútila som hlavou. Ukázala mi fuckera a odišla od okna.  V Spišskom Hrhove je prekrásny kaštieľ. Je v ňom polepšovňa pre dievčatá. Pred kaštieľom postávajú vyfešákovaní hrhovskí Rómovia. Nagélované vlasy, biele nohavice, na krkoch zavesené mobily. Púšťajú si v nich pesničky, šport či perverzné videá. Občas, akoby mimochodom, pozrú do okien kaštieľa. Žmurká tam na nich nejedna nezbednica. Potom sa väčšinou za nich vydajú, otehotnejú a skončia v rómskej uličke. Tak sa tu riedi rómska krv. Niekedy dievčence chodia na prechádzky do dediny, inokedy idú na miestnu zábavu či so mnou prehodia pár slov pri obchode. Pri niektorých sa mi ani nechce veriť, že niečo vyviedli. Utvrdzuje ma v tom nejeden obyvateľ Hrhova. „Veru, často by mali ísť do polepšovne ich rodičia, nie tie úbohé deti!“ Vyrastať bez lásky musí byť ťažké. A potom bez nej žiť ešte ťažšie. Dá sa vôbec človek prevychovať? Má zmysel zatvárať dievčatá do kaštieľov? Niektoré tam ani nemali byť, iné by si zaslúžili rovno basu. Niektoré sa nemajú ani kam vrátiť. Do rozbitej alkoholickej rodiny či znova „šľapať“na ulicu. Niektoré ani nemajú vieru v nejakú nádej. Už dopredu myslia, ako sa tým životom presekať čo najpohodlnejšie. Svet a rodina sú tí, čo to posrali, oni sú len smutným následkom istej príčiny. Vraj väčšina detí tu na Spiši si myslí, že akékoľvek sú sny o ich kariére, aj tak skončia na úrade práce. Túto absolútnu apatiu voči svojej vlastnej budúcnosti už v takom útlom veku sa rozhodol náš starosta riešiť tak, že ide deťom vysvetľovať a učiť ich princípy podnikania. Zasadiť do človeka semeno nádeje musí byť hrozne ťažké. Presviedčať alkoholika, že by pokojne mohol aj nepiť. Alebo spraviť zo 16-ročnej kriminálničky slušnú mamu. Nebyť manipulatívny a pritom priviesť človeka k životnej zmene – klobúk dole pred takými ľudmi. Moja mama sa celý život snaží, aby som prestala nadávať a začala spať a jesť. Ešte stále sa mi to nepodarilo. Šoférujem a hreším ako pohan. Ženy chcú meniť svojich mužov a muži svoje ženy. Sama sa odjakživa prichytávam pri tom, ako by som chcela ľudí meniť. A na akúkoľvek kritiku reagujem justom. Koľko skutočnej beznádeje a koľko justu je v tých deťoch, ktorým neprekáža, že budú na úrade práce, v deťoch, ktoré stoja na parkoviskách a „čórujú“ autorádiá, v deckách, čo to dopracovali až do polepšovne, a teraz sa rozhodujú medzi ponevieraním sa po svete, vydajom za miestneho Róma či snažením o zapadnutie do tej divnej spoločnosti. Neviem, či som jej mala dať cigaretu a snažiť sa pochopiť ju, alebo spraviť to, čo som spravila. Pokrútiť hlavou ako súčasť toho nenávideného systému, a potom to okomentovať článkom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite