Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Mesto bohov

.pavol Štrba .časopis .týždeň vo svete

Neviem, čím to je. Možno mám „provokačný ksicht“ alebo na mojom biometrickom pase ešte nestihla zaschnúť tlačiarenská čerň. Ak sa tieto faktory skombinujú na najstráženejšom letisku sveta, máte problém. A ak nemáte pri sebe hrubý román alebo plný i-Pod, máte smolu.

Ak by som zovšeobecnil svoje prvé dojmy, bezpečnostná prehliadka na izraelskom letisku Ben Gurion by určite pokazila môj celkový pocit z tejto zvláštnej a nádhernej krajiny. Tentoraz však zovšeobecňovať nebudem a päťhodinové vypočúvanie v miestnosti plnej vrieskajúcich deťúreniec a rumádzgajúcich žien v moslimských šatkách vypustím z cestovateľského zápisníka.
.nohy Ježiša, Mohameda a tie vaše
Izrael je zvláštna krajina. Prirovnania v jeho prípade krívajú na všetky kopytá a pokiaľ ide o jeho hlavnú atrakciu – nepopísateľný Jeruzalem –, tam už akákoľvek snaha o paralelu stráca dych. Neviem, či na tejto planéte existuje fascinujúcejšie mesto, viem však, že o žiadne iné sa v minulosti neviedlo toľko vojen a sporov. Ani súčasnosť nie je odlišná. Počas celého pobytu som uvažoval, prečo je to tak, no v skutočnosti je každému návštevníkovi už po pár minútach jasný dôvod: Jeruzalem je prosto Jeruzalem.
Po hodinovej ceste autostrádou z hypermoderného Tel Avivu pred brány Svätého mesta sa predo mnou začína zjavovať 800 metrov vysoký kopec posiaty domami z bieleho kameňa. Skutočná fascinácia sa však začína v momente, keď sa prejdem po uličkách Starého mesta obkoleseného niekoľkotisícročnými hradbami. Len si predstavte, že po rovnakej kamennej dlažbe, ktorej sa dotýka vaša turistická obuv, kedysi kráčali ľudia ako Ježiš alebo Mohamed! To človeka dostane, aj keď sa trmáca s dvadsaťkilovým batohom na pleciach po uliciach širokých tri a dlhých stovky kilometrov v 40-stupňových horúčavách.
Moja konferencia  financovaná európskymi daňovníkmi sa končí po piatich dňoch strávených v Jeruzaleme. A začína sa skutočná prehliadka mesta. Airbus naložený účastníkmi novinárskeho seminára odlieta späť do Bruselu a ja mám konečne čas aj na iné veci, ako vysedávať v klimatizovaných miestnostiach Svätého mesta a počúvať diskusie o susedskej politike EÚ vo vzťahu k Izraelu a jej nezastupiteľných funkciách z hľadiska perspektívy budovania jednotnej zahraničnej európskej politiky...
.málo miesta, veľa Arabov
Staré mesto v Jeruzaleme je v skutočnosti neveľmi vábne miesto na život. Na rozlohe niekoľkých štvorcových  kilometrov sa tu tiesni nespočetné množstvo Židov, kresťanov aj Arabov. Tých posledných je tu najviac – a najväčšmi ich vidieť aj počuť. Môžete vyzerať „chudobný ako Luxemburčan“, „prívetivý ako Nemec“ alebo „neskromný ako Slovák“, nič z toho vám nepomôže. Terčom arabského obchodného ducha sa stáva každý bez výnimky aspoň trochu západne vyzerajúci turista. Ak si myslíte, že ste majstri sveta a zjednáte si tie najvýhodnejšie ceny, doma sa pri pohľade do batožiny nebudete stačiť čudovať, prečo ste vlastne nakúpili toľko zbytočného haraburdia.
Jeruzalem je jedno z najstarších miest sveta. Pre židov aj najposvätnejšie, pre kresťanov pravdepodobne tiež a pre moslimov figuruje na prestížnej tretej priečke – hneď po Mekke a Medine. No nebite sa oň, keď vám všetci svätí hovoria, že je Jeruzalem patrí práve vám.
Najstaršou a najpôvodnejšou časťou Jeruzalema je Staré mesto. Z hľadiska cien ubytovacích kapacít je, paradoxne, aj jednou z najlacnejších. Dôvod tohto faktu začne byť jasný vo chvíli, keď mi arabský majiteľ hostelu Hebron ukáže moju jednoposteľovú izbu, približne veľkosti klasickej slovenskej panelákovej špajze. Výhľad je podobný (teda žiadny) a smrad pripomínajúci pokazené zaváračkové zásoby z tohtoročného zberu marhúľ priam domovsky identický. Pomer lokalita/cena však napokon zvíťazí. Len niekoľko desiatok metrov od hostela sa totiž nachádza pravdepodobne najsvätejšie kresťanské miesto – Chrám svätej hrobky.
.militantní mnísi
Tento architektonicky ničím výnimočný kostol naposledy preslávila hromadná fyzická potýčka medzi pravoslávnymi a rímskokatolíckymi kňazmi, ktorí budovu spoločne spravujú. Obe skupiny majú historické právo na rozhodovanie o všetkom, čo sa v chráme deje – od výmeny žiarovky až po určovanie návštevných hodín pre turistov. A ak napríklad rímski katolíci trvajú na používaní ekologických žiariviek a pravoslávni na klasickom neekologickom Edisonovom vynáleze, oheň je na streche, lepšie povedané na kostolnej veži, a vôbec nejde o zázračný oheň z neba. Citlivosť situácie zvyšuje aj nie bezvýznamný fakt, že Chrám svätej hrobky je s vysokou pravdepodobnosťou postavený presne na mieste bájnej Golgoty, po slovensky Kalvárie. Teda presne na tom mieste, kde Ježiš ukončil svoju pozemskú púť a následne bol ukrižovaný.
„Vypadni! Hovorím ti naposledy ty hajzeľ. Choď sa ožierať inam!“ To nie je úryvok z policajnej zápisnice o potýčke medzi dvoma podguráženými výrastkami. Tak zneli prvé slová, ktoré som začul presne v momente, keď som sa postavil do dlhočizného radu s nádejou, že raz sa prepracujem na jeho začiatok, teda do tej časti kostola, kde údajne pochovali Ježiša. Pri troche sarkazmu sa dá povedať, že ak by Boží Syn nakoniec nevstal z mŕtvych, zo súčasnej situácie v chráme by sa obracal v hrobe... 
No čo, takto dnes vyzerá najposvätnejšie biblické miesto na planéte. Úlohou korpulentného duchovného je tu po celý deň kontrolovať prílev turistov modliacich sa pri Ježišovej hrobke a dohliadať na dodržiavanie časového limitu, ktorý by nemal presiahnuť 30 pozemských sekúnd. Terčom jeho útoku sa tentoraz stal pravdepodobne alkoholom povzbudený veriaci, ktorý v chráme zaspal. Absenciu svätého Božieho prikázania určeného presne na túto konkrétnu situáciu si pravdepodobne pravoslávny duchovný vysvetlil po svojom a konal rázne – previnilca priamo pred zrakmi desiatok turistov schytil do svojich mohutných rúk a surovo ho zhodil zo schodov.
.množstvo miest a málo času
Moja cesta Jeruzalemom pokračuje návštevou časti Meah Sharim – najstaršej židovskej osady, ktorá je domovom tzv. ultraortodoxných židov. Nejako podobne si predstavujem staré židovské štvrte v Nitre alebo v Bratislave ešte predtým, než sme všetkých ich obyvateľov po priateľskom odporúčaní zo strany nemeckých národotvorcov posadili do vlakov a odsúdili na smrť. Je to tu zvláštne a fascinujúce: chlapci s pajesami a vrkočmi, muži s dlhými bradami zviazanými do gumičky, ženy odeté do dlhých sukní a ešte dlhších šatiek. Bežný nežidovský turista sa tu cíti trochu ako votrelec; narušiteľ božského pokoja, ktoré cítiť všade naokolo.
Svoje spomienky na najfascinujúcejšie mesto na planéte ukončím klasickým klišé – dalo by sa o ňom napísať ešte množstvo románov, ktoré by zaplnili nespočetné množstvo knižných políc. Kto chce však pochopiť, čím je Jeruzalem taký zvláštny a prečo sa ho nemienia vzdať ani Židia, ani Palestínčania, nemám inú odpoveď ako nech sa tam jednoducho vyberie. A ako hovorí Biblia,  ak by bol slepý aj hluchý, odpoveď určite nájde.
Autor je cestovateľ
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite