Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kniha Jacek Dehnel: Babuľa

.časopis .literatúra

„Kde sa vzali tie naše praprababky, prababky, pratety, ktoré pod krinolínou pašovali kňazov cez hranice okupovaných území, ukrývali zbehov a chodievali na ples v smútočnom hodvábe?“

To sa pýta Jacek Dehnel svojej priateľky Bašky v jednej z prestávok košatého, ako zložitý ornament popreplietaného spomínania svojej babky Babule. Na otázku neodpovedá, ale svojou knihou týmto statočným poľským ženám s vycibreným vkusom, vyberanými spôsobmi a priam samovražednou odvahou stavia pozoruhodný pomník. Babuľa – podľa všetkého skutočne autorova stará mama – sa narodila v roku 1919 a zomiera na začiatku tretieho tisícročia. Spomína si na detstvo v Lisowe a Kielcach, ktoré sa odohráva v prostredí hrdej poľskej aristokracie a buržoázie, na krásne roky medzi dvoma vojnami, na štúdiá, príchod Nemcov a po nich Rusov, na krátke pôsobenie v Belgicku a na zvláštne roky poľského komunizmu. Jacek Dehnel toto rozprávanie komentuje, zrýchľuje, spomaľuje, posúva dopredu aj dozadu a rámuje vlastnými úvahami. Je to čítanie zaujímavé a dojímavé. Obdivujeme sebavedomých, nezakomplexovaných Poliakov, krútime hlavami nad prízemnými zradcami a podvodníkmi, učíme sa ako nestratiť vystretý chrbát a vlastnú tvár ani v najťažších situáciách. Sledujúc životnú dráhu jednej silnej ženy, ktorá sa končí stratou pamäti a detskou bezmocnosťou, uvažujeme o zmysle života. Babuline spomienky sú ako vír: krútia sa a strhávajú so sebou priateľov, známych, susedov, poľské dejiny a nakoniec aj samotného čitateľa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite