Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Píše Peter Zajac: Obama, Putin a Jožin z bažín

.peter Zajac .časopis .osobnosti

Nemám svetodejinné ambície písať listy Barackovi Obamovi. A už vonkoncom nemám v úmysle robiť slovenského trójskeho koňa Vladimírovi Putinovi. Ale základná geopolitická neukotvenosť je reálnou a traumatizujúcou otázkou našich moderných dejín.

Dňa 26. mája 1867, niekoľko mesiacov po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, ktoré zmarilo nádeje slovanských národov na federáciu v Habsburskej monarchii, prijal Alexander II. v Cárskom Sele českú politickú elitu na čele s Palackým, Riegrom, Braunerom, Erbenom a Hamerníkom. Privítal ich ako „rodných slovanských bratov v rodnej slovanskej krajine“.  O rok na to vyhlásil rakúskemu vyslancovi, že „sú tu sympatie, ale rakúsky cisár sa naozaj nemusí obávať, že by som mu chcel jeho poddaných odvábiť. Tá púť a všetky tie demonštrácie sú mi odporné, ničím som k nim neprispel a ľutujem ich.“
Stáročná ruská politika má bez ohľadu na spoločenský systém jasné a nemenné zásady. Rozdeľuje svet na vlastné vnútrozemie, blízke a vzdialené zahraničie a slovanstvo používa ako účelový nástroj zahraničnej politiky.  V tejto geopolitickej stratégii hrá stredná Európa rolu blízkeho zahraničia a Rusko sa v každom okamihu svojich dejín usiluje zvyšovať všetkými dostupnými spôsobmi svoj mocenský, politický, bezpečnostný a ekonomický vplyv na tento geopolitický priestor. Pochybovať o tejto axióme ruskej zahraničnej politiky by bolo čírou ilúziou.
Vo vete, že Ján Čarnogurský presadzuje na Slovensku ruské záujmy, nie je nič nového. Nijako sa tým netají, opakuje svoj dobre známy postoj, bol spoluiniciátorom petičnej akcie proti vstupu Slovenska do NATO a Spojené štáty sú preňho aj dnes „vzdialeným spojencom“, pričom kladie dôraz na slovo vzdialený, hoci podstata spočíva v tom, že Spojené štáty sú na rozdiel od Ruska naším spojencom.
Pravdu povediac, za zaujímavejší pokladám list slovenských a českých intelektuálov a politikov, vyjadrujúcich obavy z možnosti, že by americký prezident Obama mohol obetovať strednú Európu v prospech rusko-amerických vzťahov. Niežeby v americkej politike takí prezidenti neboli, stačí si spomenúť na Jaltu, Roosvelta a Stalina.  Zaujímavejší preto, že v podstate oživuje iný pocit, na ktorý sme už tak trochu zabudli –  že živnú pôdu pre takúto obavu vytvárajú vnútorné pomery v Českej a Slovenskej republike.  Napokon, aj po Jalte bol rozdiel medzi tým, ako sa vyvíjala situácia v Československu, Poľsku a Maďarsku na jednej a v Rakúsku, Fínsku či Juhoslávii na druhej strane. Práve posledné tri krajiny sú dôkazom toho, že nexistuje fatálna historická predurčenosť, podľa ktorej by sa mali malí prikrčiť pod stolom, keď sedia veľkí pri stole. Aj malí majú svoju vôľu, ak im nie je všetko jedno.  
Myslím, že o to šlo v pozadí toho zvláštneho listu Obamovi a že skutočným, aj keď nevypovedaným dôvodom jeho napísania bola obava, že naše krajiny znova zlyhajú, tak ako už v dejinách zlyhali viackrát. Že naša ukotvenosť v slobode je nezvnútornená, len povrchná, neschopná odolať prvému náporu.  Že ak nám je jedno, či štát bráni svojich občanov, bude nám rovnako jedno, či máme ako občania v prípade potreby brániť svoj štát. Že ak by sme sa mladých ľudí opýtali, či za chrbtami uväznených a popravených v päťdesiatych rokoch minulého storočia nestáli sovietski poradcovia a za znormalizovanými sedemdesiatymi a osemdesiatymi rokmi sovietske tanky, rozpačito by mlčali, lebo veď je to už dávno, kto by si to pamätal a historickou pamäťou naše dva národy aj tak nikdy nevynikali.
Myslím si, že v podstate nejde o list Obamovi, ale o nás samotných. Akí sme naozaj. A čo s tým má Jožin z bažín?  S Jožinom na večné časy a nikdy ináč!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite