Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bodka Milana Lasicu

.milan Lasica .časopis .osobnosti

Minister poľnohospodárstva sa prihovoril roľníkom básničkou. Nie, netreba sa mu posmievať. Nie je to nijaká novinka. Voľakedy bolo v móde oslovovať ľud veršami. A keďže išlo vždy o tzv. úžitkovú poéziu, niesla stopy akéhosi amatérizmu alebo nedostatočnosti, ako to už pri propagandistických výkonoch býva. Spomeňme na verše básnika Lajčiaka z hĺbky päťdesiatych rokov.

Tiež sa prihováral roľníkom. Išlo mu o to, aby nežialili za pôdou, o ktorú prišli pri združstevňovaní, ale aby sa tešili, že všetko je spoločné. „Milujem lány, úrodou ševeliace/družstevné polia bez medzí/ spoločné plody rastú zo spoločnej práce/ kto neuveril – uverí!“ Ak si nevšimneme výhražný tón posledného verša „kto neuveril – uverí!“ tak je to celkom idylická básnička, takmer pastorálna poézia. Dnes má básnik prihovárajúci sa roľníctvu tiež podobne ťažkú pozíciu. Vtedy bolo treba presviedčať poľnohospodára, že ak ho združstevnili, tak má byť rád. A dnes? Poľnohospodárovi by aj vrátili to, čo mu pred desaťročiami zhabali, ale on, vlastne jeho potomkovia, to nechcú. Nemajú záujem hrdlačiť na svojom. Tak sa svet mení. A ťažko sa to komentuje vo veršoch. Darmo, niekdajšia propaganda to mala o čosi ľahšie. Zapojila sa do nej aj tanečná hudba. „Ej chlapci premilí/ my by sme vás ľúbili/ keby ste nám traktorom/ rozorali lány/ ej, chlapci s dievčaťom/ nepôjde to po starom/ kto chce naše srdce mať/ musí plniť plány/ len ten to vyhrá,/ kto viac práce vykoná/ tá ho pobozká/ čo sa mu tak veľmi páči“. Nuž v takomto texte sa mládencom nasľubovalo neúrekom. Ešteže poetickou formou. Dalo sa to povedať aj rovno – nepoorieš – nedám ti! Nevedno aký praktický význam mala takáto poézia. Či sa na jej základe súkromne hospodáriaci roľníci zo dňa na deň rozhodli vstúpiť do družstva. Alebo či ta vstupovali pod iným, menej kultivovaným nátlakom. Každopádne vidno, že chuť privrávať sa ľudu veršom nevymizla. A to je dobre. Aj iní ministri, nielen minister poľnohospodárstva, by si mali zaveršovať. A nemusia hneď agitovať. Stačí, keď nám v básničke prezradia, čím sa na tom-ktorom ministerstve zaoberajú. Napríklad. „Na ministerstve vnútra/ vidíme všetko znútra“.  Alebo „na ministerstve priemyslu/ zabránili sme nezmyslu/ nebolo to ľahké/ ver, bolo to ťažké“. Priznávam, že rým  „ľahké-ťažké“ trochu pokrivkáva, ale len zvukovo, pokiaľ ide o obsah, je to priamy protiklad, a o to išlo. Poetickou formou sa môžu podávať aj správy pre médiá. „Idem na dva deci/ s ministrom zahraničných vecí“. A dajú sa aj klásť otázky na tlačovkách. „Jak sme na tom v priemere,/ milý pane premiére?“ Vráťme poéziu do nášho života. Chýbala.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite