Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Mrzí ma, že prevrat neprišiel skôr

.tomáš Gális .časopis .rozhovor

Keď sme si si ním dohadovali rozhovor, povedal, že naším heslom bude „uhorková sezóna“. Nakoniec sme ho spoznali aj bez hesla. Milan Lasica.

.začnime zostra. Minulý týždeň ste vo vašom pravidelnom texte v .týždni napísali, že Zvolen je železničný uzol, bez ktorého sa do Banskej Bystrice žiaden vlak nedostane. Ja (Juraj Kušnierik) ako Bystričan som zvažoval, či nemám použiť právo na odpoveď, ale nakoniec sme sa rozhodli, že radšej s vami urobíme rozhovor...
(Smiech.) To som tušil. Vedel som, že poteším mnohých starých Zvolenčanov, konkrétne môjho strýka, ktorý bude mať na budúci rok deväťdesiat a skoro celý život žil vo Zvolene. Ja ako rodák zo Zvolena sa cítim skôr Bratislavčan, lebo som zo Zvolena odišiel, keď som mal pol roka. Ale mal som tam väzby. Teraz už nemám, lebo všetci zomreli. Vtedy sa rivalita medzi Zvolenom a Bystricou nosila, ale v celkom priateľskom duchu – tak ako napríklad medzi Prešovom a Košicami. V päťdesiatych rokoch som v časopise Roháč čítal pozmenené porekadlo: „Za živa v Bystrici, po smrti vo Zvolene.“ Tak to sa mi veľmi páčilo. No, ale dúfam, že ste mi odpustili...

.je vám odpustené. Vrcholí leto, ľudia chodia k moru a do hôr. Vy ste mestský človek. Čo robíte v lete?
Chodím do kaviarne a posledných desať rokov vo voľnom čase hrávam golf. Aj predvčerom som bol v Piešťanoch a bolo to veľmi príjemné. Takže aj športujem. Nerobil som to, keď som bol mladý, pravidelné športovanie ma postihlo až na staré kolená. Kombinácia kaviarne s golfom je veľmi dobrá.

.čo vás ku golfu pritiahlo?
To, že je tam krásna, kultivovaná zeleň a hoci to tak nevyzerá, tá hra je dosť vzrušujúca.

.hrávate golf aj vášnivo?
Áno. Človek sa pri golfe musí krotiť, ale už som videl aj Tigera Woodsa ako hodil palicu o zem.

.aj vy ste to už niekedy urobili?
Ja som to urobil určite viackrát ako on. (Smiech.)

.ale pri golfe sa nepokrikuje tak ako pri futbale, nie?
Nemalo by sa, ale niekedy človeku vyletia z úst nevhodné slová.

.v divadle sú teraz „divadelné prázdniny“. Ako to vyzerá v Štúdiu L+S? Čo sa tam robí?
Nič.

.nepripravujete nejaké nové hry?
Hry pripravujeme, ale len teoreticky. Skúšať začneme, až keď sa znovu začne sezóna. Divadelné prázdniny boli jedným z rozhodujúcich dôvodov, prečo som po skončení školy išiel k divadlu. Bol som na to zvyknutý zo školy, a potom to pokračovalo. Takže divadelné prázdniny mám veľmi rád. Niektorí ich využívajú na rôzne zámocké a iné vystúpenia pod holým nebom, čo ja zásadne neuznávam.

.prečo?
Viete prečo? Napríklad: pred pár rokmi som sa bol pozrieť na predstavenie Kupec benátsky s Bolkom Polívkom v hlavnej úlohe. Bolo to na Hrade. Začali hrať a po pätnástich minútach sa začala víchrica, rampa, na ktorej boli reflektory, sa začala nebezpečne kymácať, nebolo dobre rozumieť, čo hovoria, lebo im nefungovali mikroporty, potom začalo pršať, predstavenie sa prerušilo, polhodiny sme sa tiesnili niekde v podchode, potom sa pokračovalo. Jednoducho, nie je to celkom ono.

.minulý rok ste počas prázdnin vystupovali na Pohode...

Na Pohode som vystupoval niekoľkokrát z donútenia, pretože ma Mišo Kaščák zavolal. Raz to bolo s orchestrom Bratislava Hot Serenaders, druhýkrát to bola beseda , ktorú ste zorganizovali vy a tretíkrát to bolo vlani s Müllerom na koncerte, ktorý sa označuje za neveľmi vydarený, ale našťastie mňa v tej súvislosti nespomínajú...

.podľa vás bol ten koncert aký?
Ja som, úprimne povedané, zaspieval svoju pieseň a išiel som preč. Predo mnou spieval Richard Müller jednu alebo dve moje pesničky, ale veľmi som ich nepočúval. Takže neviem povedať, aké to bolo.

.pri nahrávaní platne ste sa s Müllerom nestretli?
Nie. Ja som sa stretával iba s Oskarom Rózsom.

.aký máte z tej platne pocit?

Neviem. Ešte som ju nepočul. Mám takú trému predtým, lebo ja som tam spieval Filipove piesne, ktoré som predtým nikdy nepoznal a boli to také, textovo aj hudobne, akoby závažné výpovede, čo nie je moja parketa. Ja som také texty nikdy neskladal a také pesničky nespieval. Ale Oskar Rózsa ma k tomu primal, ale neviem, aký je ten výsledok. Raz mi telefonovala speváčka Misha, že si to vypočula a že mám úžasný hlboký hlas a že či by som nemohol niečo naspievať s ňou. To ma potešilo.

.a naspievali ste?
Nie.

.hovoríte, že ste nepísali závažné texty – a čo napríklad Bolo nás jedenásť?

To som nepovažoval za hlboký text. Ja som to považoval za takú srandu.

.a Vyletel vták?
Poviem vám to takto: tieto piesne Jaro Filip svojou hudbou povýšil o dve až tri poschodia. Keď som ja tie texty napísal, nemal som ani zďaleka predstavu, že to bude také závažné...

.vaše texty pritom poznajú aj starší ľudia, aj naše deti...
To je šokujúce. Ja som bol pred dvadsiatimi piatimi rokmi v PKO na takom večierku, ktorý organizovala skupina Lojzo. Spoločenská sála bola plná a Jaro Filip nás so Satinským prinútil, aby sme tam išli vystupovať. Nechceli sme tam ísť, lebo sme si nemysleli, že tam je na nás a naše pesničky  toľko ľudí zvedavých. My sme produkt malých divadiel a vždy sme vystupovali pre 50 – 150 divákov. No a prišli sme tam a začali sme spievať a predstavte si, že tí ľudia to spievali s nami. Bol som šokovaný. A keď hovoríte, že tie piesne sa páčia aj vašim deťom, som šokovaný ešte viac. Veď to sú deti tých, ktorí v tom PKO vtedy boli.

.michal Kaščák hovorieva, že dvojica Filip/Lasica je slovenskou verziou dvojice Lennon/McCartney.

To som nevedel, ale veľmi sa mu páčila naša prvá platňa a raz prišiel za mnou a požiadal ma, či by mohol úryvky z našich dialógov s Julom použiť v nejakom svojom hudobnom projekte. S radosťou som to povolil, lebo ja si Kaščáka pamätám ešte z čias, keď spieval Udavača. Odvtedy mi je sympatický a tie sympatie pretrvávajú, hoci teraz sa s ním stretávam len na Pohode alebo keď mi zatelefonuje, že či tam prídem. Tento rok mi netelefonoval. Ale telefonoval mi Müller, lebo tam prezentovali Zlatú platňu a že či prídem. Ale nemohol som.

.to by ste si tú platňu asi museli najprv vypočuť...
Ale prečo? Slávu človek zlizne aj bez toho. (Smiech.)

.ako sa vlastne začala vaša spolupráca s Jarom Filipom?

S Filipom sa to začalo niekedy v roku 1978. Ja som o ňom vedel, ale nepoznali sme sa. On bol vtedy dramaturg v tom divadielku na Sedlárskej, odkiaľ nás so Satinským vyhodili. Vtedy sa to volalo tuším Poetická scéna. Režisér Pietor na Novej scéne, kde sme boli aj so Satinským zamestnaní, nás obsadil do Shakespearovej hry Márna lásky snaha. Odo mňa chcel nejaké piesne do tej inscenácie a ponúkol mi Filipa ako skladateľa. No tak ja som napísal pár textov a Filip ich zhudobnil. Tam sme sa prvýkrát stretli, a potom sa to už nejako rozbehlo. Už si presne nepamätám ako, ale potom sme spolupracovali ďalej.

.ako vaše pesničky vznikali?
Zásadne tak, že ja som napísal text a on ho zhudobnil. To mi nesmierne vyhovovalo, lebo pre textára je veľmi ťažké písať text na hotovú melódiu. To je také vyplňovanie krížovky, no a tam sa ukáže dômyselnosť – či tá krížovka má nejakú zmysluplnú tajničku, alebo je tajničkou len nejaká hlúposť. Keď som napísal ja text a on ho zhudobnil, to bolo pre mňa prijateľnejšie.

.aj ste tie texty museli nejako dodatočne upravovať?
Viete čo? Skoro nikdy. On bol skrátka človek, ktorý vedel čítať text. Nie každý skladateľ to vie. Napríklad Jano Melkovič, vynikajúci hudobník, tiež zhudobňoval texty, ale často sa stalo, že kašľal na to, čo tam je napísané a išiel po svojom. Tam sa bolo treba prispôsobovať. U Filipa nie.
Čiže, napísali ste text, Jaro ho zhudobnil, a potom mi  ho zaspieval. Nemal nikdy noty. Mal len ten text a v ňom vpísané akordy.

.potom to zaranžoval...

Zaranžoval to tak, že si do štúdia zavolal hudobníkov a každému povedal, čo by tam mal hrať. Nikdy nemal notový zápis. V tomto zmysle po ňom nič nezostalo.

.keď ste napríklad nahrávali Bolo nás jedenásť, aké to bolo pre vás ako hercov, vstúpiť medzi najlepších československých hudobníkov a naspievať tam svoje party?
To je dobrá otázka. Mne sa zdalo, že sa tam nehodíme. A vidíte, ako veľmi ste sa mýlili (Smiech.).

.mali ste predsa skúsenosti z Novej scény, kde ste pôsobili v operete...
S tým orchestrom? To máte pravdu, to bola naozaj veľká skúsenosť (Smiech.).

.vy ste spolu vydali štyri platne a bola tam jedna dlhšia prestávka. To bol dôsledok nejakého zákazu?
Našu druhú platňu S vetrom o preteky sme nahrali niekedy v roku 1982 ─1983, a potom nesmela vyjsť v rámci takého širšieho zákazu. Mne vtedy zakázali vydať knihu, ktorá už bola skoro v tlači. A tak tá platňa vyšla asi o dva roky neskôr.

.tých zákazov ste mali viac. Keď rozohnali Divadlo na Korze, odišli ste do Brna. To sa ako stalo?
To bolo veľmi zvláštne. Sám to považujem za niečo skoro nadprirodzené, lebo vtedajší riaditeľ Divadla na Korze si nás zavolal ráno do kancelárie – bolo to na konci sezóny 1969/1970 – a oznámil nám, že končíme, a že aby sme za vtedajším ministrom kultúry ani nechodili, lebo že nás aj tak neprijme. Bolo to dosť tvrdé, hoci sa nedá povedať, že nečakané. Ale predsa len. Neviem to dodnes vysvetliť: len čo sme vyšli z tej kancelárie, prišiel som domov alebo k Julovi, mohlo to trvať nejakých desať minút a zvonil telefón. Volali z Divadla Večerní Brno, že či by sme tam nechceli ísť, lebo počuli, že nás vyhodili. Oni to museli počuť ešte predtým, než nás vyhodili, ináč si to neviem vysvetliť. Dosť na tom, tú ponuku sme radi prijali.

.tie zákazy a obmedzenia vám dávali písomne alebo ústne?
Písomne nikdy. To bol taký systém „jedna pani povedala“. Len čo nám niekto niečo zakázal alebo nás vyhodili z divadla, tak vo všetkých inštitúciách, ako je rozhlas a televízia, s nami prestali spolupracovať. Ja si to predstavujem tak, že oni sa dopočuli, že nás vyhodili z divadla a povedali si, že to je asi veľmi vážne – keď ich vyhodili, nemôžeme s nimi spolupracovať ani my, lebo by nám to mohol niekto zazlievať. A takto sa to dostávalo ďalej. Ale ja si myslím, že aj dnes to tak je.

.aj dnes? Čo konkrétne máte na mysli?
Teraz nemám nič konkrétne na mysli. Ale ľudia, keď sa dopočujú, že s niekým niečo nie je v poriadku, začnú od neho bočiť.

.keď v Markíze zrušili reláciu Sedem s.r.o., naznačili ste niečo o politických tlakoch. Bolo to tak?
Ja som to naznačil preto, lebo som si hneď spomenul na svoje skúsenosti spred niekoľkých desiatok rokov. Čo iné mi mohlo napadnúť? Aj som sa pýtal riaditeľa Markízy, či je to tak a on mi úprimne odpovedal, že nie. Tak som sa upokojil. Tentoraz nás nezobralo Brno, ale Televízia JOJ, čo je bližšie. V tom je ten rozdiel.

.niekedy sa hovorí, že za komunizmu vznikali závažné literárne, divadelné a filmové diela, zatiaľ čo za posledných dvadsať rokov ani veľmi nie...
V prípade literatúry to podľa mňa nie je pravda. Vychádza veľa kníh a aj veľa kvalitných. V divadle to celkom chápem. Vtedy, keď sa niečo podarilo a bolo to profesionálne dobré, nadobúdalo to oveľa širšie dimenzie, než bol pôvodný úmysel. Ten tlak režimu bol taký veľký, že ľudia radi pripisovali istým veciam nové a nové významy. Potrebovali to. A preto vznikol optický klam, že vtedy vznikali veľké veci a dnes nie. Keď to dnes niekto hovorí, buď chce tento argument použiť v boji proti komercii, čo je veľmi módne, alebo je to taká starecká nostalgia za minulosťou.

.treba proti komercii bojovať?
Nie.

.uvádzali ste odovzdávanie cien OTO alebo súťaž Miss Slovenska. Neprekáža vám, že vás obviňujú, že robíte komerciu?

Neprekáža mi to, ale nejako zvlášť to ani nevnímam. Ja som robil súťaže Miss, vôbec mi nedošlo, že sa nejako ponižujem. Ja som od začiatku človek zo šoubiznisu. Nám so Satinským od začiatku nešlo o nič iné, len aby sme rozosmiali ľudí. Nie za každú cenu, ale aby sme ich rozosmiali tým, čo aj nám pripadá smiešne. Považovali sme sa vždy za to, čo sa dnes tak hlúpo nazýva  zabávači, a nie za umelcov, ktorí, keď urobia niečo komerčné, musia sa potom za to kajať.

.to je zvláštne. Hovoríte, že ste predovšetkým „zabávač“, ale napriek tomu všetko, čo robíte, má v sebe silu a hĺbku.
Ďakujem veľmi pekne. Potešili ste ma, ale je to vedľajší produkt. My sme sa o to neusilovali. My sme chceli baviť ľudí. Sila je možno prisilné slovo, ale povedzme „nadčasovosť“. Vidím to teraz, lebo STV, ktorá nemá čo robiť, každý deň vysiela Ktosi je za dverami a je to také smiešne, aké to bolo predtým.

.to je to!

Je to úžasné a je to pre mňa veľká satisfakcia.

.keď v súčasnosti idete na javisko ako herec, v čom sa to líši od toho, keď ste na javisko vyšli, povedzme, pred tridsiatimi rokmi?

V tom, že vtedy som bol šokovaný z toho, že ľudia sa smejú na tom, čo hovorím a nevedel som sa od prekvapenia a od samej radosti spamätať. Zhodou okolností to bolo presne tam, kde vystupujem teraz, lenže vtedy sa to volalo Tatra Revue. Rozdiel je v tom, že to potešenie z toho, že dokážem ľudí rozosmiať, už nie je také intenzívne ako kedysi. Ale ešte stále je to veľké potešenie.

.viete odhadnúť, kedy sa ľudia budú smiať?
Zhruba to viem odhadnúť, ale niekedy nastane aj prekvapenie, že sa smiať nezačnú. Alebo, že sa zasmejú tam, kde by ste to nečakali... Aj to bývalo. Hlavne za komunizmu. Človek niečo povedal a ľudia sa začali smiať, dokonca tlieskať a až dodatočne som si uvedomil, že to mohli brať ako nejakú narážku, hoci mne to na um nezišlo.

.viackrát ste v rozhovoroch spomínali, že nemáte radi satiru. Ako by ste charakterizovali svoj humor?

Ja som si vždy myslel, že to by mal charakterizovať niekto iný a nie ja. Povedzme, neskromne by som to nazval inteligentný humor. To by mi stačilo. Ale nepáčilo sa mi, keď na nás nalepili nálepku, že ten humor je „intelektuálny“. To sa väčšinou na Slovensku stáva každému, kto vie povedať súvislú vetu.

.ktorý zo súčasných slovenských humoristov sa vám páči?

Nemám veľký prehľad, ale páčila sa mi tá skupina, ktorá robila v STV program SOS. Páči sa mi dvojica Malachovský a Štúr. Tí sa mi páčia veľmi. Dokonca som ich nahovoril, aby urobili program u mňa v divadle. Oni to urobili a je to veľmi dobré.

.u vás v divadle sa nakrúcal aj Uragán. Ten sa vám páčil?

Uragán som veľmi nesledoval. Isté veci sú založené na starých princípoch. Povedzme, že muž je preoblečený za ženu. To je stará vec – spomeňte si na Niekto to rád horúce. Alebo u nás je vždy populárne, keď niekto hovorí s maďarským prízvukom. To asi bude stále tak.

.to je dobre alebo zle?
Nie je to ani dobré, ani zlé. Skrátka, je to tak. Žijeme s Maďarmi a kedysi nám zrejme vnucovali maďarčinu a keď nám ju prestali vnucovať, tak my sme si začali z toho robiť srandu.

.v kampani pred prezidentskými voľbami ste moderovali mítingy Ivety Radičovej. Prečo?
Pretože ma o to požiadal šéf kampane pán Kováčik a tiež aj preto, lebo som si myslel, že by bolo dobré, keby sa ukázalo, že súčasný prezident má nejakú solídnu protikandidatúru. A ukázalo sa, že pani Radičová bola solídna protikandidatúra. Aj keď nevyhrala, ten signál považujem za veľmi závažný.

.čo to bol za signál?

Tých skoro milión hlasov.

.bol to signál pre súčasnú vládnu koalíciu alebo pre koho?
To bolo signál preto, aby si tí, ktorí nie sú prívržencami súčasnej koalície, uvedomili, že je tu nejaká sila, s ktorou sa oplatí niekam ísť. Bol to signál o tom, že Slovensko nie je až také jednofarebné, ako by si niekto želal.

.zdá sa, že do tejto kampane ste sa zapojili oveľa viac ako do kampane vašej manželky pred desiatimi rokmi...
Nezdalo sa mi vhodné zapájať sa do kampane mojej manželky. Ja som akurát s našimi deťmi a s ňou išiel popri Dunaji a pritom nás filmovali. To je všetko. V každom prípade mi bolo jasné, že kampaň mojej manželky je taká symbolická. Bol to prvý krok – žena, kandidujúca na túto funkciu. A to samo už ako úspech stačilo.

.majú ženy v slovenskej politike nejakú nádej na úspech?
Majú, prečo by nemali? Veď je dosť žien v politike. Len si nemyslím, že ženy nejako automaticky tú politiku poľudšťujú a robia ju jemnejšou, ako sa hovorí. To nie je pravda. Také jemné ženy, aké sú v našej politike, nenájdete ani medzi mužmi. (Smiech.)

.keď sa končil záverečný predvolebný míting v Bratislave, povedali ste prítomným: „Dobre si ma obzrite, tak ľahko ma už na mítingu neuvidíte.“ ...
Ja som to myslel tak, že už nebudem vystupovať na námestí. Tým som nemyslel len politické mítingy, ale aj také podujatia, ako je Pohoda, kde je veľa ľudí. Možno sa budete čudovať, ale ja sa pri takýchto masových akciách bojím. Bojím sa davu. Som potom šťastný, keď ten dav prejaví sympatie, ale v zásade sa tam necítim ako doma.

.ako si spomínate na mítingy z roku 1989, keď ste tam s Filipom spievali?
Áno. Raz som tam bol s Filipom. Zaspievali sme pieseň Bolo nás jedenásť, ktorá sa končí slovami „pôjdeme sa pozrieť, keď ho budú vešať.“ Hneď na druhý deň sa z nejakého okresného výboru KSS ozvali, že som vyzýval, že treba vešať komunistov, čo nebola pravda, ale možno to bola chyba.

.bolo by tu potom lepšie?
Ťažko povedať. Myslím si, že by sa našli iní, voči ktorým by sa človek musel vyhraniť. Ja viem, že s tými komunistami je to teraz komplikované, že sa očakávalo, že nejakým spôsobom budú reflektovať minulosť. Ale reflexia je v tomto malom prostredí ťažká vec, lebo len čo začnete úprimne reflektovať minulosť, tak sa toľko ľudí urazí, že to hádam ani nestojí za to.

.ako hodnotíte posledných dvadsať rokov?

Rozhodne nespomínam na socializmus s nostalgiou. Jediné, čo ma mrzí, je, že ten prevrat neprišiel skôr – mal som už päťdesiat rokov, ale som rád, že som sa toho dožil. To bude pre mňa najväčší životný zážitok: že som sa dožil pádu komunistického systému, aj keď teraz, keď sa na to spätne dívam, až sa červenám, že popri tom, čo sa všetko dialo v posledných rokoch a mesiacoch v roku 1989 – v Maďarsku verejne pochovávali Imre Nagya, padol Berlínsky múr – my sme, úprimne povedané, ešte 17. novembra neverili, že komunizmus padne. To je pre mňa dnes zo spätného pohľadu nepochopiteľné. Asi sme sa príliš vžili do toho, že tu už bude na veky a nikdy inak...

.mnohí hovoria, že tušili, že to padne. Tušil to podľa vás niekto?

No, tušili... Julo Satinský raz v šatni pred predstavením povedal pri nejakej debate: „O takých 200 rokov tu po komunistoch zostanú len prdy.“

.aké je vaše politické presvedčenie?
Nechcem sa škatuľkovať, a preto poviem niečo, čo nie je celkom bežné. Ja by som sa považoval za liberálneho pravičiara. Pravičiar by mal byť konzervatívny a liberálni sú skôr tí ľavicovo orientovaní. Ale ja si myslím, že aj ten, kto nie je socialista, môže byť liberál.

.čo myslíte pod slovom „liberál“?
Slobodomyseľný človek. To je to, čo je tu historicky najmenej frekventované. A nielen tu, ale v celom stredoeurópskom teritóriu. Liberalizmus bol považovaný prinajmenšom za niečo neslušné.

.keď je nám na Slovensku cudzí liberalizmus, tak čo sme – socialisti či konzervatívci?
Krajina je hybrid. Nie je jednoliata, čo je dobre. Jednoliatosť a jednota je vždy vynútená vec. Politicky je tu ešte stále veľká túžba po tvrdých rukách. Po tom, aby niekto povedal „Takto to bude!“ a „Tadiaľto sa pôjde!“ Je to pochopiteľné, ľudia to majú radi, veria tomu, ale bohužiaľ pre tvrdé ruky, ľudia tomu veria čoraz menej. Čoraz viac sa stáva, že tvrdú ruku zavrhnú a hľadajú novú.

.v posledných rokoch žijeme v celebritnej kultúre. Vy patríte nepochybne medzi československé celebrity...
Mám sa uraziť? (Smiech.)

.ako sa žije človeku, ktorého každý pozná?

Príjemne, lebo väčšinou mi ľudia dávajú najavo svoje sympatie. Niekedy sa stane, že povedzme dajú najavo aj antipatiu, ale to je naozaj málokedy. Väčšinou sa na mňa usmievajú a najmä mladé dievčatá, čo sa mi strašne páči. Skoro ráno vyrážam z domu, aby som toho stihol čo najviac. (Smiech.) Žije sa mi v tomto meste dobre. Ľudia ma poznajú, chodím každý deň po tých istých cestičkách, zdravia ma čašníci, ktorí stoja vo dverách reštaurácií, oslovujú ma bezdomovci, ktorí odo mňa žiadajú podporu a niekedy mi vyjadrujú aj veľké sympatie. Napríklad jeden mi nedávno povedal, že sa na mňa díval v televízii, a potom sa zamyslel a spýtal sa: „Vy ste Satinský alebo ten čo zemrel?“ Pre istotu som povedal, že som Satinský.

.v knihe rozhovorov s Jánom Štrasserom, ktorá vyšla pred pár rokmi, ste sa trochu nelichotivo vyjadrili o novej budove SND. Novostavba má za sebou rok činnosti. Boli ste v nej niekedy?
Bol som tam na dvoch predstaveniach. Je to taká neosobná stavba. Ja nie som prívrženec monumentálnych divadiel. Som z malého divadla. Za tie peniaze by sa boli dali postaviť aj tri-štyri malé divadlá. Všimol som si, že tam nie je dobrá akustika, čo považujem za dosť závažný nedostatok.

.sND je štátne divadlo, Štúdio L+S súkromné. V čom vidíte hlavný rozdiel?
V tom, že štátne divadlo dostáva peniaze od štátu a súkromné sa musí starať o to, aby si ich zarobilo a keď sa mu to nepodarí, tak zaniká. Štátne divadlo nezaniká nikdy. Ja nie som nepriateľ štátnych divadiel. Sú štátne divadlá a súkromné divadlá. Môžete si vybrať. Ja som si vybral súkromné. Ja som tiež bol príspevková organizácia ministerstva kultúry, ale keď mi zobral vtedajší minister Slobodník z jedného dňa na druhý 70 percent štátnej dotácie, zjavne preto, lebo som nevyhovoval jeho predstavám o tom, ako má vyzerať divadlo národné, povedal som si, že to nemá cenu aby ja som strávil polovicu svojho času tým, že budem postávať po chodbách ministerstva kultúry a vystriehol toho, kto rozdeľuje peniaze a nejako sa mu zalíškal. Radšej sa budem líškať súkromným subjektom. Je to dôstojnejšie.

.niektorí hovoria, že keď ste súkromné divadlo, musíte robiť komerciu, zatiaľ čo keď ste štátne, môžete robiť umenie...
Ja toto rozdelenie neuznávam. Tak v komercii môžu byť výnimočné výsledky, ako aj v skutočnom umení môžu byť absolútne „prúsery“ za štátne peniaze. Niekoľko som ich videl na vlastné oči.

.od začiatku existencie .týždňa ste náš pravidelný autor. My, ktorí od pravidelných stĺpčekárov texty dostávame a redigujeme, vieme dosť o tom, ako a kedy ich píšu. Vieme to o Dorotke Nvotovej, vieme to o Michalovi Kaščákovi, ale nevieme, ako svoje texty píšete vy. Ako vaše texty vznikajú?
Nemohlo by to zostať tajomstvom? (Smiech.)

.samozrejme, že mohlo...

Tak je dobre. Keby som vám to povedal, možno by ste boli sklamaní... (Smiech.) Herec, režisér, autor a spevák Milan Lasica sa narodil 3. februára 1940 vo Zvolene. Vyštudoval dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. Ešte predtým začal vystupovať so svojim dlhoročným hereckým partnerom Júliusom Satinským. Pôsobil v Divadle na Korze, v divadle Večerní Brno, na Novej scéne a v Štúdiu S (dnešné Štúdio L+S), kde pôsobí ako riaditeľ. Je tiež pravidelným prispievateľom .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite