Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hrhovská superstár

.časopis .hudba

„Kedz ši ňebul v Harhove, bul ši v rici,“ stálo napísané na hrdom červenom transparente pri vstupe do obce. Či to platí všeobecne, nevieme posúdiť. V stredu 29. júla to veru ďaleko od pravdy nebolo. V Spišskom Hrhove sa totiž konalo finále Rómskej superstár.

Smejeme sa na vtipných uvítacích transparentoch a historickým mostom vchádzame do dediny. Popri gotickom kostole s renesančnou vežou prichádzame k bývalému JRD. Dnes je to umelecké a spoločenské centrum obce. Na trávniku je fontána, drevené artefakty, po ulici chodia skupinky Rómov. V budove, ktorá bola pôvodne maštaľou, sú dnes podkrovné byty, pošta či kultúrne stredisko. Pre nás je v tejto chvíli najdôležitejšie, že tu nachádzame Nepálsku čajovňu u Dorotky a v nej aj samotnú Dorotku. Tá sa podobá na základnú časticu hmoty: pohybuje sa tak rýchlo a nečakane, že sa vám zdá, akoby bola všade, no zároveň ju nedokážete celkom presne lokalizovať. V rýchlosti sa srdečne zvítame, vraví, že si máme dať čaj a vzápätí mizne. O zlomok sekundy neskôr ju vidíme na pódiu, kde sa – celkom úspešne – snaží zorganizovať zvukové skúšky šestnástich finalistov Rómskej Superstár.

.z Himalájí na Spiš

Začalo sa to v Nepále. Hudobníčka, speváčka a herečka Dorotka Nvotová tu organizovala trekkingové výlety pre slovenských turistov a vo voľnom čase, ktorého mala dosť veľa, sa venovala deťom v miestnom sirotinci. Okrem toho písala svoje texty do .týždňa a keď mala možnosť, tak si .týždeň na internetovej stránke aj čítala. A rozmýšľala, čo bude robiť, keď sa vráti na Slovensko. V jednom zo zimných .týždňov si prečítala článok Martina Droppu Levoča neďaleko Hrhova a to, čo sa o dianí v Spišskom Hrhove dočítala, sa jej zapáčilo. S pomocou Angličana z bangladéšskymi koreňmi a toho času poslanca mestského zastupiteľstva v Spišskej Novej Vsi Addyho Akrama  sa – stále z Nepálu – skontaktovala s riaditeľom miestnej školy a so starostom obce. Navrhla im, že by si tam mohla otvoriť čajovňu a venovať sa rómskym deťom z blízkej osady Roškovce. Dorotkin anglický priateľ Jonny by zase mohol na miestnej škole učiť angličtinu. Presne to sa aj stalo. Dorotka a Jonny sa prisťahovali do Hrhova. Čajovňa mala úspech, sympatický párik si obľúbili rómske aj nerómske deti, učiteľ, starosta aj susedia.
Potom sa skončil školský rok a pre deti z Roškoviec nastali dva mesiace ničnerobenia. Aby im aspoň trochu spestrila leto, vymyslela pre ne Dorotka spevácku súťaž. Deti to zaujalo a správa o „Superstár“ sa rozšírila aj do okolitých osád. „Povedala som si: Dobre, tak nech je to pre všetky deti, ktoré sa prihlásia,“ hovorí Dorotka, „a keď sa začali hlásiť aj dospelí, tak som súťaž otvorila úplne pre všetkých.“ Ako človek so skúsenosťami zo šoubiznisu vedela, aká dôležitá je reklama. Grafik a gitarista Zóny A Martin „Revo“ Revický jej preto vyrobil pekný plagát, ktorý chodila sama vylepovať do rómskych osád v okolí. Záujem prekonal očakávania. Do súťaže sa prihlásilo asi 300 ľudí všetkých vekových kategórií, účinkujúcich v 120-ich hudobných zoskupeniach. Finalistov a víťazov mala vyberať porota, v ktorej bol okrem Dorotky režisér a poštár Jakub z Ružových snov Juraj Nvota, miestny hudobník Michal Smetanka a vo finále aj hiphoper Rytmus (je celkom možné, že mnohí súťažiaci sa prihlásili hlavne vďaka možnosti uvidieť ho zblízka).

.superstárosta
Úvahy o Rómskej Superstár by sa skončili iba romantickými snami, keby Hrhov nemal „Superstárostu“ Vladimíra Ledeckého. Tento otvorený a podnikavý mladý človek je starostom obce už desať rokov. Najlepším vysvedčením jeho úradovania je fakt, že sa v Spišskom Hrhove za ten čas zdvojnásobil počet obyvateľov (dnes ich je okolo 1 400). Predovšetkým vďaka nemu je Hrhov čistou, upravenou a nielen pre svojich obyvateľov atraktívnou obcou. Keď mu Dorotka predostrela svoje plány, hneď súhlasil. Nielen to. Celú súťaž všemožne podporil – od obecného auta, ktoré Dorotke a Jonnymu požičal na ich cesty po osadách cez vybavenie zvukovej aparatúry až po zabezpečenie veľkého stanu pre tých, ktorí sa po finálovom koncerte rozhodnú prespať v Hrhove.
„V Hrhove žije asi 200 Rómov a sú to slušní, často vzdelaní ľudia,“ hovorí mi pán Ledecký pred finálovým večerom. „Ani s obyvateľmi rómskej osady Roškovce, ktorí sem chodia na poštu a do obchodu nemáme problémy.“ Keď sa ho pýtam, prečo s takou akciou súhlasil, hovorí, že „ak to aspoň o jedno percento zlepší vzťahy medzi Rómami a Nerómami, má to zmysel.“ Ani nerómski Hrhovčania v tom nevideli žiadny problém: „Akurát dnes o štvrtej zavolal niekto na obecný úrad a varoval nás pred útokom skinhedov,“ hovorí starosta a so smiechom dodáva, že „mal západný prízvuk, tak som vedel, že je ďaleko.“
Vážený starosta nosil pred koncertom stoličky, doťahoval veci, ktoré iniciátorka, organizátorka, porotkyňa a moderátorka Dorotka nestíhala a pritom debatoval s miestnymi obyvateľmi. „Nezabudnite spomenúť aj nášho starostu,“ hovorí mi už počas koncertu (nerómska) obyvateľka Hrhova, ktorá vo mne rozpoznala novinára. „Bez neho by tu mnoho dobrých vecí jednoducho nebolo,“ dodáva. Z toho, čo o Spišskom Hrhove viem, mi je jasné, že má pravdu.

.saxofóny a klavíresy

Hoci sa finálový večer začína až o siedmej, už o piatej sú miesta na sedenie v amfiteátri plné. Prišlo niekoľko stoviek Rómov z okolitých osád. Deti sa hojdajú na hojdačkách, liepajú sa po drevených preliezkach alebo behajú po tráve. Dospelí sledujú zvukové skúšky jednotlivých vystupujúcich a fragmenty piesní odmeňujú potleskom. „Je tu už Rytmus?“ pýtajú sa tínedžeri.  Niektorí tvrdia, že ho už videli, ďalší, že sa s ním dokonca rozprávali. V skutočnosti však najpopulárnejší slovenský hiphoper prichádza až krátko pred siedmou, čo znamená, že sa finálový večer Rómskej Superstár môže začať.
V amfiteátri je v tej chvíli už okolo 2 000 ľudí. Okrem Rómov z osád prišli aj miestni obyvatelia, stretávame aj priateľov zo Spišskej Novej Vsi a z Levoče. Stojac pri pódiu medzi nervóznymi finalistami, pochopil som význam konštatovania „Vyzeráš ako gádžo,“ ktoré sa používa, keď je niekto nedbalo oblečený. Okolo mňa stáli ženy a dievčatá v slávnostných šatách a so slávnostným mejkapom na tvárach, muži a chlapci v bielych košeliach a bielych, čiernych či ligotavých sakách, vo vzduchu bolo cítiť dámske aj pánske parfumy. Len ja som bol vo vyťahanom tričku a obdratých kraťasoch.
Hudobníci a ich fanúšikovia brali súťaž veľmi vážne. Speváci a speváčky mali pripravené kvalitné cover verzie slávnych hitov, kapely predstavili rôzne podoby rom-popu. Partička chlapcov zabávala divákov divokým break dancom. Bolo čo počúvať, bolo sa na čo pozerať. Tínedžerka vo večerných šatách so samozrejmou ľahkosťou zaspievala hrozne ťažkú pieseň od Alicie Keyes (v hlase mala soulové vibráto, aj pre Aliciu typické a mimoriadne pôsobivé občasné zachrapčanie). Starší pán v kovbojskom klobúku prišiel na pódium so slovami: „Vážení přátelé, jsou to už doluhá léta, co jsem v Lucerně zpíval Lady Carneval.“ Potom úplne normálne po slovensky povedal, že zaspieva Včielku Maju vo vlastnom rómskom preklade a skončil znovu v gottovskej češtine. Alebo pravdepodobne najmladší súťažiaci, ktorý chcel zaujať Juraja Nvotu v porote, a tak sa pokúsil zaspievať známu pieseň z Ružových snov. Jeho spoluhráč však zo syntetizátora vykúzlil taký rýchly bít, že sa chlapček doňho nevedel chytiť. Vynašiel sa tým, že namiesto spevu začal do polkového rytmu šikovne tancovať (a nakoniec dostal špeciálnu cenu za najlepší tanec). Víťazom speváckej súťaže, a teda prvou rómskou Superstár sa stal Martin Mišalko z osady Rakúsy. Ešte nezmutovaným hláskom zaspieval Gombitovej Vyznanie. V náročnej piesni neurobil ani jednu intonačnú chybu a celé to zvládol s odzbrojujúcou presvedčivosťou. „Vybral si si krásnu, ale veľmi ťažkú pieseň a zaspieval si ju bezchybne,“ povedal mladému spevákovi Rytmus pri odovzdávaní cien. Tou najvzácnejšou bude cesta do Afriky, ktorú mu darovala cestovka Victory Travel.
Medzi rom-popovými kapelami vysoko vynikli dvaja malí saxofónisti. Jeden hral ako Félix Slováček (romantické vibráto, čisté dlhé tóny), druhý ako John Coltrane (okrem bravúrnych „hadov“ z najnižších po najvyššie polohy zvládol aj rýchle brejky a piskľavé prefuky). John Coltrane sa v skutočnosti volá Patrik Žiga a je zo Žehry. Spolu s kolegom, ktorý ho sprevádzal na klávesoch vyhrali medzi kapelami.
Z hudobného hľadiska bolo zaujímavé, že rómski muzikanti z okolia Levoče úplne zanevreli na husle a cimbal. Kľúčovým nástrojom je „klavíres“, ako hovoria, čiže elektrické klávesy, najlepšie také, kde možno jednoducho naprogramovať elektronické bíty. Druhým najpopulárnejším nástrojom je saxofón, ďaleko za ním je elektrická gitara. Zatiaľ, čo obľúbenosť nástrojov sa mení, rytmy zostávajú rovnaké: väčšina pesničiek, ktoré sme počuli, bola na dve doby s prízvukom na tú druhú – polka alebo punk, vyberte si.
Ocenení muzikanti ešte raz vystupujú, všetci diváci stoja, mnohí tancujú. Nespia ani deti v kočíkoch či v náručiach matiek. „Výborná akcia,“ hovorí Addy Akram a odchádza aj so synom medzi jasajúcich divákov „to feel the energy“. „Ta to parádna vec,“ vraví mi jeden z rómskych fanúšikov. „To tu pre Rómov ešte nikto neurobil,“ dodáva s nadšením. „V každom vystúpení som cítil veľké cigánske srdce,“ hovorí Rytmus. „Aj malé deti do toho dávali dušu. Bol to soul,“ dodáva a tvrdí, že sa výborne bavil.
Na druhý deň ráno volám Dorotke a starostovi Vladimírovi Ledeckému. Zaujíma ma, či sa všetko dobre skončilo. „Nikto sa nepobil, všetci boli spokojní,“ hovorí unavená Dorotka. Súhlasí s ňou aj pán starosta. „Treba robiť veci, ktoré považujeme za správne,“ hovorí skromne.
„Kedz ši ňebul v Harhove,...“ hovorím si v duchu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite