Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Brusel Martina Leidenfrosta - Ukradnuté zápisky

.martin Leidenfrost .časopis

Veselo som nastúpil do bruselského metra a moja taška cez plece bola zrazu preč. Nebudem vypočítavať, čo všetko v nej bolo, pretože by som namiesto písania plakal.

Prišiel som o poznámky z mojich návštev u lobistických firiem rôznych branží. Organizácia vlastníkov pôdy, Zväz osivárov, Mlynári kukurice, všetko je preč. 
Už dlho som s úžasom hľadel na bohatstvo rôznych druhov bruselskej loby. „European Public Affairs Directory“, vážiace dobre vyše kila, zaznamenáva 3 500 lobistických zariadení dovedna so 7 000 lobistami. Istotne ich je raz toľko. Veľká časť týchto 15-tisíc vysoko komunikatívnych ľudí zastupuje záujmy rôznych odvetví. U niektorých z nich som sa ohlásil.
Začal som s chemickým zväzom CEFIC. Má viackrídlový komplex budov na juhu Bruselu so stopäťdesiatimi zamestnancami. Neskôr som zaklopal u menších branží: cement, pálenka, súkromné vagóny, výrobcovia výťahov, výrobcovia srvátky. Každý jeden zastupuje desiatky tisícov pracovných miest. Okradnutý o moje poznámky, bez čísel, mien a citátov, si teraz na ne musím pospomínať. 
Obávam sa, že na návštevu u vlastníkov pôdy som celkom zabudol. Predstavoval som si „Európskych vlastníkov pôdy“ v celej nádhere, rurálnej či mondénnej, môžno aj v kožených nohaviciach po kolená. No potom ma francúzska právnička v strednom veku zaviedla do vyblýskanej zasadačky. Priateľsky mi poskytla informácie, jej reči o trvalej udržateľnosti mi však rýchlo začali liezť hore krkom. Tomu, čo mi ukradol tašku, neželám muky pekelné. Nech si len od začiatku až do konca prečíta zápis tohto interview, to by bol primeraný trest.
V zasadačke Zväzu osivárov sa ma dotkla jedna z veľkých súčasných debát o hodnotách. Generálny sekretár „Euroseeds“ hovoril s očividnými sympatiami o „GMO“, geneticky manipulovaných rastlinách. Podľa neho je zaujímavé, že poľskí konzervatívci a talianski komunisti sú si zajedno v odmietaní GMO, za tým vraj vidno spoločné katolícke pozadie. On sám bol plavovlasý Nemec, hranatý, šľachovitý, svižný, elegantný. Brusel mu zachutil už pred desaťročiami, no predstavil sa ako roľník z Dolného Saska. Jeho nemčina bola prešpikovaná anglicizmami. Horlivo som si zaznamenával ukážky jeho globalizovaného žargónu. Z toho sa teraz môže vytešovať iba bruselský zlodej.
Strata Mlynárov kukurice ma bolí najviac. Generálna sekretárka „Maize Millers“ reagovala nedôverčivo, keď som sa ohlásil. Pozvala ma až po mnohých uisteniach. Neskôr si však získala – v ďalšej vyblýskanej zasadačke - moje sympatie. 
Vášňou tejto Talianky z juhu, mladej, peknej a temperamentnej, bola strava. Napísala knihu o „food law”. Prišla na to, že to, na čo v Európe dohliada „framework“ smerníc, má v iných kultúrach na starosti náboženstvo. Rozplývala sa nad bielou kukuricou, nad jej vôňou. V kancelárii mala priehľadnú nádobu, v ktorých sa nachádzala kukurica v rôznych fázach mletia. Privoňal som. Vyhlásila, že táto kukurica je pristará na to, aby voňala. Mala pravdu.
 
Talianka bola v Bruseli ešte len pár rokov. Mesto opísala bez príkras: „Brusel nemá žiadnu vôňu.“ Namietol som, že nedostatok vône sa týka len Európskej štvrte. Bola si tým však istá. Žila predtým v Káhire a povedala, že v Bruseli ani arabské časti ničím nevoňajú. Ani len Orientom, jednoducho ničím.
Bola to myšlienka, ktorá mi teraz neprestajne vŕta v hlave. Hlavné mesto 500 miliónov ľudí bez vône? Na to veru, milý môj zlodej, svoj poznámkový blok nepotrebujem. Teraz chodím bruselskými ulicami omnoho bezstarostnejšie. Bezstarostne a po stopách pachov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite