Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Často šlo o vyhodené peniaze

.tomáš Gális .časopis .kritická príloha

Rozhovor s Eduardom Kukanom, bývalým veľvyslancom v Etiópii, bývalým ministrom zahraničia a poslancom NRSR o jeho spomienkach na Afriku

Ako diplomat ste dlho pôsobili v Afrike, dorozumiete sa po swahilsky. Viedol vás k tomu nejaký záujem?
Študoval som právo a v treťom semestri prišli s ponukou na štúdiá v Moskve. Vybrali piatich z celého Československa. Išli sme na ministerstvo školstva, kde nám pridelili, čo budeme študovať. Dvaja dostali japončinu, dvaja arabčinu a ja swahilčinu. Ja som sa síce múdro tváril, ale vonku som sa pýtal, čo je to tá swahilčina. 
Vám pridelili, čo budete študovať?
Áno, ale vyhral som na tom. Swahilčina je krásny, ľubozvučný jazyk a píše sa latinkou. No a študoval som to, samozrejme, so subsaharskou Afrikou. Vtedy to bola v Moskve novinka. Cieľom štúdia bolo vychovať špecialistu na túto oblasť po všetkých stránkach, študovali sme geografiu, históriu, kultúru...
O Afriku začal byť veľký záujem na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov. Prečo? 
Bolo to v čase kolapsu koloniálneho systému. To boli desiatky nových štátov, o ktoré sa, samozrejme, keďže sme žili v bipolárnom svete, začali zaujímať aj veľmoci. Z kolónií sa začali stávať účastníci medzinárodného života, členovia OSN. Snaha dostať ich na svoju stranu existovala aj preto, že v OSN mali čoraz viac hlasov. 
Často sa v súvislosti so vzťahom k subsaharskej Afrike hovorí o „vývoze revolúcie“. Je to adekvátny pojem?
Vývoz revolúcie je romantický a zveličený názov pre tie procesy, ktoré vtedy chceli uskutočňovať tieto krajiny v Afrike. Poviem príklad. Moje prvé pôsobisko – od roku 1968 – bolo v Zambii. V hlavnom meste Lusaka bolo takzvané Liberation center. To bola časť mesta, v ktorej mali svoje kancelárie národnooslobodzovacie hnutia, napríklad MPLA z Angoly, ANC z Južnej Afriky, FRELIMO z Mozambiku... Československo podporovalo tieto hnutia, lebo dúfalo, že ak vyhrajú, budú mať k nám priaznivý vzťah a my ich získame pre podporu boja proti imperializmu. Tak toto bol vývoz revolúcie (Smiech.)
Ale tu sa predsa boli školiť revolucionári a naši vojenskí poradcovia chodili do Afriky. 
Asi hej, ale to bolo neskôr. Ja som hovoril o svojom pôsobení v Zambii. Tie školenia, samozrejme, boli. Tí, čo sem prišli, boli školení, indoktrinovaní marxizmom. 
Bola tá naša pomoc na niečo dobrá?
Pozrite sa na Zimbabwe. Tam boli  v rámci národnooslobodzovacieho hnurtia dve súperiace skupiny ZAPU a ZAMU, kde bol aj Mugabe. Československo podporovalo ZAPU, ale nakoniec sa presadilo ZAMU. Ja som bol vtedy šéfom afrického odboru na ministerstve, a tak ma vyslali ho Harare, aby som to išiel vyžehliť. Nakoniec sa nám podarilo napísať dohodu, že sa navzájom uznávame a doteraz si z nej pamätám vetu, že zimbabwianska vláda vyjadruje poďakovanie ľudu Československa za pomoc, ktorú poskytol národnooslobodzovaciemu boju v Zimbabwe bez ohľadu na to, na akú adresu bola táto pomoc smerovaná. 
S ktorými krajinami v subsaharskej Afrike sme mali najlepšie vzťahy? 
Zo začiatku s Guineou, kde sme pomaly riadili celé hospodárstvo. Podobne v Ghane, Angole, Mozambiku. Všade, kde boli z nášho pohľadu revolucionári. S Etiópiou to bolo iné – tam boli vzťahy ešte počas prvej republiky. 
Ako vyzerali tie štáty potom, čo sa zbavili koloniálnej nadvlády? 
Aby som nechválil kolonializmus. (Úsmev.) Veľmi rýchlo prešustrovali všetko to, čo počas kolonilánej vlády dokázali vybudovať. Ukázalo sa, že neboli pripravení na to, aby mohli robiť pánov vo svojom vlastnom dome a ich hospodárstvo išlo veľmi rýchlo dolu vodou. 
Z hospodárskeho hľadiska, oplatila sa spolupráca s týmito krajinami? 
Nedá sa povedať všeobecne. Etiópia, kde som bol veľvyslancom, platila, hoci niekedy meškala. Ale v mnohých iných krajinách to boli zle investované, či priam vyhodené peniaze. 
Môžete stručne opísať prípad unesených československých občanov v Angole? 
Teda stručne. V mestečku Alto Catumbela uniesla UNITA 66 našich občanov. Ja, ako vedúci afrického odboru ministerstva, a námestník Stanislav Svoboda sme boli u Husáka, ktorý povedal, že sa máme spojiť aj s čertom, len aby sme ich priviedli domov. Začali sme vyhodnocovať krajiny, ktoré mali dobré vzťahy s UNITA. V Kongu nás prijal Mobutu Sese Seko, ktorému sme ako dar priniesli samopal (Smiech.) No, ale kontakty sa podarilo nadviazať v Európe. Predstaviteľ UNITA, ktorý žil v Belgicku, prišiel do Prahy. Chcel, aby naše médiá prestali s nenávistnou kampaňou proti nim a podobne. Tu sa o nich písalo ako o vrahoch. Pokračovalo to tým, že sme do Československa pozvali vedenie UNITA. Im vlastne išlo o politické uznanie ich hnutia. Nechceli peniaze, lieky ani zbrane. Splnili sme ich požiadavku, aby bolo v Rudom práve zverejnená správa, že tu boli, že s nimi československí predstavitelia rokovali. Námestník Svoboda potom ešte išiel rokovať s Jonasom Savimbim, ktorý ho milo prijal. My sme potom išli do Kinshasy, do vtedajšieho Zaire, kde nám odovzdali 65 živých, jeden to neprežil. Len pre zaujímavosť, československá propaganda nemohla týchto ľudí príliš používať na propagandu, pretože Savimbi mal charizmu a dokonca usporiadal s rukojemníkmi rozlúčkovú párty. 
Ako sme na tom boli, čo sa týka záujmu o Afriku, v porovnaní s inými krajinami bloku? 
Československo bolo nad priemerom.
Bola naša zahraničná politika aspoň trochu autonómna?
Trochu. Rumuni boli autonómnejší aj aktívnejší ako my. No a samozrejme, Juhoslávia ťažila z toho, že bola členom hnutia nezúčastnených. 
Prečo po roku 1989, respektíve 1993 už nie je o Afriku taký záujem? 
Ako hovoria Česi, „vyklidili“ sme pole. Jednak prestalo existovať Československo, a tiež sme sa museli zamerať na EÚ a NATO. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite