Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Rok pred

.časopis .šport

Niekedy človek zažije za dva dni viac než normálne za celé týždne. Mne sa napríklad minulý týždeň podarilo v priebehu dvoch dní uvidieť dom Nelsona Mandelu, navštíviť továreň na výrobu ističov v Midrande, zistiť, čo znamenajú slová bafana a vuvuzela a dozvedieť sa, že Siemens už má za sebou očistec.

Začalo sa to asi pred dvoma týždňami, keď mi zavolali zo slovenskej pobočky firmy Siemens a pozvali ma na dvojdňový „press trip“ do Johannesburgu. Jeho cieľom malo byť informovanie európskych médií o tom, ako táto veľká nemecká firma aktívne vstupuje do príprav majstrovstiev sveta vo futbale, ktoré sa tu budú konať presne o rok (a my stále dúfame, že tam zo Slovenska nepoletia len funkcionári, ale aj futbalisti). Hoci ma technologické inovácie veľmi nezaujímajú a ani príprava futbalového šampionátu nie je celkom mojou témou, pozvanie som – keďže nebolo spojené s povinnosťou napísať oslavný článok o mníchovskej firme – prijal. Zdalo sa mi to totiž dostatočne bláznivé: v stredu večer odísť z Bratislavy, v sobotu ráno sa do nej vrátiť a čas medzitým stráviť na opačnej časti zemegule.

.hore na juhu
Najprv pár dojmov z Južnej Afriky. Hoci by to človeku so základnou znalosťou geografie malo byť jasné, fakt, že na južnej pologuli je v lete zima (a naopak), predsa len prekvapí. Na prelome júna a júla vrcholí v Južnej Afrike zimné obdobie, čo v Johannesburgu, meste vo vnútrozemí a ešte k tomu vo výške 1 750 metrov nad morom, znamená v noci teploty okolo nuly a cez deň okolo pätnástich stupňov. K tomu v podstate bezoblačné nebo a ostré slnko. To svieti zásadne zo severu, ktorý je v krajinách južne od rovníka spájaný s teplom. Juhoafričan preto hovorí „hore na juhu“ a „dole na severe“. Zem je asi skutočne guľatá.
Ďalší zásadný objav: v Južnej Afrike žijú černosi a belosi. Belosi dlho vládli a černochov považovali za ľudí s menšou hodnotou. Prijali pritom zásadu, že najlepšie bude, keď si černosi podržia svoju kultúru a belosi (ktorí prišli hore na juh hlavne z Anglicka a Holandska) zase tú svoju. Po druhej svetovej vojne, keď Juhoafrická republika zhodila nie úplne nepríjemné okovy Britského impéria, sa farebné rozdelenie obyvateľstva stalo zákonnou normou a dostalo názov apartheid. Černosi sa proti nemu najprv menej a neskôr viac úspešne búrili a postupne sa k nim pridávali aj bieli Afrikánci. Apartheid sa skončil v roku 1994, keď sa prezidentom krajiny stal Nelson Mandela. Vďaka prezieravosti ľudí ako bol on, biskup Desmond Tutu, zuluský princ Buthelezi alebo posledný biely prezident F. W. de Klerk, nenasledovala občianska vojna, ale náročná cesta k tomu, aby Južná Afrika bola „dúhovou krajinou“ (ako hovorí biskup Tutu) a zároveň slobodným a bohatým štátom, v ktorom je rešpektované právo a spravodlivosť. Dva dni mi stačili akurát na to, aby som si uvedomil, aké je to komplikované (nezamestnanosť, migrácia, zločinnosť či AIDS sú stále obrovskými problémami) no určite nie beznádejné (ľudia všetkých farieb tu skutočne žijú spolu, farbu pokožky si príliš nevšímajú a na svoju krajinu sú všetci rovnako hrdí).

.vuvuzela a bafana

Toto sú jediné dve slová v jazyku zulu (v Južnej Afrike je 11 oficiálnych jazykov, jazyk kmeňa zulu je jedným z nich), ktoré som sa za pár hodín strávených v Johannesburgu naučil.  Vuvuzela znamená „trúbiť“ a bafana znamená „chlapci“. Vuvuzela okrem toho označuje aj jednoduchú, dlhú trúbu z umelej hmoty, ktorá patrí do povinnej výbavy juhoafrického futbalového fanúšika. Ten si ju na štadión nielen prinesie, ale 90 minút na nej trúbi. Keď je vuvuzelista jeden, znie to ako uši drásajúca detská trúbka. Keď ich je, povedzme, 50-tisíc, znie to ako mimoriadne nahnevané stádo slonov. A presne o to ide. Afričania to majú radi, hostí z Európy, Ameriky či Ázie z toho ide vychytiť. Mimochodom, FIFA sa pokúšala vuvuzely na štadiónoch zakázať, no neuspela (nakoniec –  sú oveľa príjemnejšie než delobuchy, päste a rasistické pokriky fanúšikov z kultivovanej Európy).
Slovo bafana nadobúda nový význam vtedy, keď ho dvakrát po sebe zopakujete. Bafana, Bafana je celkom zaužívaný a dnes už takmer oficiálny názov reprezentačného futbalového tímu Južnej Afriky. To je taký juhoafrický zvyk: rugbyová reprezentácia sa volá Springboks a kriketová The Proteas.  V Južnej Afrike vládne futbalový ošiaľ. Vychádzam z hotela v bohatej štvrti Sandton vyvetrať sa na Námestie Nelsona Mandelu, ktorému dominuje jeho socha v prudko nadživotnej veľkosti. Kamenný Nelson sa díva rovno na veľký elektronický bilbord, ktorý odpočítava dni do začiatku šampionátu. V prepychových obchodoch aj na zaprášených križovatkách v chudobnejších štvrtiach mesta si človek môže kúpiť dresy, lopty a všetky možné suveníry s logom majstrovstiev sveta. A, samozrejme, vuvuzely v rôznych farbách a veľkostiach.
Súčasťou hustého programu, ktorý nám firma Siemens v Johannesburgu pripravila bola aj návšteva obrovského, architektonicky celkom zaujímavého, no zatiaľ ešte nedostavaného „Soccer City Stadium“ v juhozápadnej časti mesta, blízko známej štvrte Soweto. Štadión pre 95-tisíc divákov („Tretí najväčší na svete,“ hovorí mi hrdo africký futbalový funkcionár) sme si pozreli zo všetkých strán, ale dnu sme sa nedostali: stavební robotníci stávkujú za 13-percentné zvýšenie platov. Zato nás srdečne privítali v modernej budove Juhoafrickej futbalovej asociácie, ktorá je zároveň aj sídlom organizačného výboru majstrovstiev. Pri prehliadke Siene slávy sa pýtam zhovorčivého funkcionára, či v Johannesburgu bude aj po majstrovstvách chodiť toľko ľudí na futbal (v meste je niekoľko ďalších veľkých štadiónov). „O tom pochybujem,“ hovorí a vo mne zostáva pocit, že som sa dotkol citlivého miesta.
Prichádzame do veľkej konferenčnej miestnosti, čašníčka nám naleje šálku čaju roibos a slova sa ujíma šéf organizačného výboru majstrovstiev sveta Danny Jordaan. Počúvať tohto zavalitého černocha je zážitkom. Hoci hovorí pridlho a príliš zoširoka, je to zjavne vzdelaný a inteligentný muž. Rozpráva o symbolike majstrovstiev, o architektúre, afrických a svetových dejinách, prirodzenom napätí medzi slobodou a bezpečnosťou. Niekoľko rokov bol členom parlamentu, no potom zistil, že nemôže s plným nasadením vykonávať prácu poslanca a futbalového funkcionára, a tak z parlamentu odišiel. „Včera som prišiel domov po polnoci. Rokovali sme so štrajkujúcimi odborármi a myslím, že sme nakoniec našli riešenie,“ hovorí Dr. Jordaan a vzápätí vystrúha celkom slušnú politologickú úvahu o slobode, ľudských právach a zodpovednosti.
Skúšam sa v myšlienkach preniesť na Slovenský futbalový zväz a predstaviť si, o čom a ako by rozprávali jeho vedúci činitelia. Hltom silného čaju túto desivú predstavu zaháňam. Keď už Danny Jordaan rozpráva asi 15 minút, príde za ním sekretárka a pripomenie mu, že ho čaká ďalšie stretnutie. Škoda. Toto bol človek, s ktorým by som sa veľmi rád porozprával. A nielen o futbale.
V Južnej Afrike sa stavia 10 nových veľkých štadiónov. Stavebné práce by sa mali dokončiť do novembra, potom sa budú reálnymi zápasmi testovať. Robotníci sa zrejme čoskoro vrátia k miešačkám a lopatám a termíny budú dodržané. Otázkou je, čo sa v týchto „futbalových chrámoch“ (ako by povedal Marcel Merčiak) bude diať po majstrovstvách. Podľa Dr. Jordaana by ich mali spolu využívať futbalisti a rugbisti. Ale ešte nie je isté, či sa Springboks a Bafana, Bafana dohodnú.

.nemci v Afrike
„Ako sa dá spojiť nemecká ‚pünklichkeit‘ s africkou živelnosťou?“, pýtam sa jedného z nemeckých manažérov továrne Siemensu v Midrande (riaditeľ továrne je, mimochodom, juhoafrický černoch), severne od Johannesburgu. V továrni je čisto ako v laboratóriu, vo výrobnej hale pracujú veselí černosi aj o niečo vážnejší belosi, všade vidieť poriadok a systém. „Chápem, čo myslíte, ale nemáme s tým žiadne problémy,“ hovorí mi mladý Nemec. Keď sa ho pýtam, ako sa mu v Južnej Afrike žije, nevie si to vynachváliť. „Ja mám svoju rodnú krajinu rád,“ hovorí mi s úsmevom, „ale uznajte: Nemecko sa s Južnou Afrikou jednoducho nedá porovnať – tu je krásne, skoro stále tu svieti slnko a sú tu príjemní a priateľskí ľudia.“
Siemens má v Južnej Afrike veľké projekty (v celkovej hodnote 1 miliardy eur) v oblasti energetiky, dopravnej infraštruktúry a zdravotníctva. Teraz je navyše aj dôležitým dodávateľom technológií pre futbalové štadióny. Na tlačovej konferencii v johannesburskom hoteli hovorí člen správnej rady Siemensu Siegfried Russwurm o tom, že tieto projekty zlepšia životné podmienky ľudí a že budú, samozrejme, využívané aj po majstrovstvách sveta. Dozvedáme sa, že Afrika je pre Siemens jednou z kľúčových oblastí, zaujímavé sú informácie o projekte Desertec (sieť slnečných kolektorov na Sahare, ktorá by mala zabezpečiť dostatok „čistej“ energie pre Európu a Afriku) a o projekte cez deň nabíjaných a v noci svietiacich lámp určených pre rovníkovú Afriku.
Keď príde čas na otázky novinárov, kolegovia z Nemecka, Anglicka a Brazílie sa pýtajú na množstvo technických a ekonomických detailov. Ja zápasím s únavou. Idem si zobrať ďalšiu šálku čaju, dvíham ruku a kladiem svoju otázku, ktorá vlastne ani nie je otázkou: „Som zo Slovenska a u nás si štátom financované projekty bez korupčných tlakov ani nevieme predstaviť. Nechce sa mi veriť, že v Južnej Afrike to je ináč.“ Pán Russwurm chvíľu vyzerá, akoby sa cítil nesvoj, ale potom mi jasne a zrozumiteľne vysvetlí, že v Siemense bez akejkoľvek výnimky dodržiavajú zásadu „čistého biznisu“ a že „o korupcii nemôže byť ani reči“. Vediac, že Siemens prešiel v minulých rokoch „najväčším korupčným škandálom v nemeckej histórii“ (Reuters), ktorého dôsledkom bolo niekoľko uväznených manažérov a pokuty vo výške 1,6 miliardy eur, sarkasticky poznamenávam: „Ale nebolo tak vždy, však?“ Siegfried Russwurm na chvíľu stíchne, a potom povie: „Máte pravdu. Vždy to tak nebolo. Prešli sme očistcom, poctivo sme si urobili domácu úlohu, ale teraz sme stopercentne čistí.“
Tak to je fajn, pomyslel som si. Pár minút na to sa tlačovka skončila a pri káve za mnou prišli dvaja kolegovia z rešpektovaných nemeckých denníkov. „To bola odvážna otázka!“ hovorí jeden. „Bolo výborné vidieť, ako sa potia,“ dodáva druhý. Tak prečo ste ju nepoložili vy, pomyslel som si, ale nepovedal som nič. O pár hodín neskôr pri skvelom africkom jedle a nádhernom červenom víne sa zoznamujem s jedným z afrických top manažérov Siemensu (meno neuvádzam, keďže išlo o priateľskú a neformálnu debatu). „Á, vy ste ten, čo položil tú nepríjemnú otázku,“ hovorí mi s úsmevom ešte predtým, než sa stihnem predstaviť. Pripijeme si na Afriku, informujeme sa navzájom o veku našich detí, pár slov prehodíme o futbale. Keď sa už oslovujeme krstnými menami, pýtam sa, či tá moja otázka na tlačovke bola skutočne „mimo misu“. „Toto je krajina, kde človek, ktorý, keby sa nestal prezidentom, bol by za korupciu a defraudáciu v base. A všetko to bolo jednoducho zamietnuté pod koberec. Takže tak,“ hovorí s extrémnou vážnosťou v hlase africký manažér. „Rozumiem,“ hovorím a ďalej sa venujeme debatám o futbale.
Firma Siemens dodáva Južnej Afrike technológie, ktoré táto krajina urgentne potrebuje. Aj vďaka nim budú majstrovstvá sveta krásne a úspešné. Nemecká precíznosť dá srdečným Afričanom to, čo im možno trochu chýba. O tom ani na chvíľu nepochybujem. Len s tým očistcom a s tou domácou úlohou som si ani po dvoch dňoch v Afrike nie celkom istý.
„Did you like South Africa?“ pýta sa ma veselý čierny colník pri pasovej kontrole. „Yes, I loved it!“ uisťujem ho a myslím to vážne. „Then come back!“ hovorí a so smiechom mi podáva pas. Keď najbližšie prídem hore na juh, určite pôjdem na futbal. Budem fúkať do vuvuzely a povzbudzovať Bafana, Bafana.
Autorovu cestu do Južnej Afriky zaplatila firma Siemens.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite