Decká sa lepia na okná a zdravia ma. Musím ísť pomaly, aby som nejaké neprešla. Staršia generácia sedí na stoličkách pred domami a pozoruje svet. Tak ako akákoľvek iná staršia generácia na svete. Desaťročné dievčatká na vysokých podpätkoch o 5 čísel väčších topánok nosia na rukách svoje malé sestričky či netere. Každý má na tvári nejakú emóciu. Radoť, bolesť, hnev, sklamanie, prekvapenie. Najviac prevláda radosť, a to asi preto, že prevládajú deti. Asi preto sem chodím relaxovať. Je tu človečina. Všetko je nejaké. Nič nie je šedé. Samé srdce, samý cit. Väčšinou ma kamoš Ivan s jeho ženou Zuzkou pozvú dnu na kávu. Sedíme, ponúknu ma oškvarkami, a púšťajú mi rómske pesničky. Je tu pokoj. Momentálne som na turné po osadách. Každý deň ráno sadám do auta a vyrážam do tých oáz pokoja. Bystrany, Rudňany, Markušovce, Bijacovce...Všade vylepím plagát na nejaké viditeľné miesto – väčšinou na stĺp alebo latrínu. Deckám rozdám letáčiky a uisťujem ich, že skutočne každý sa môže prihlásiť na Rómsku superstar. Niekedy mi len oznámia, že už vedia a že ich príde plný autobus. Nasadám do auta a idem ďalej. Prečo ma to tak neukojiteľne baví? Baví ma pohladkať po hlave dievčatko, na ktoré ak aj predtým beloch siahol, tak len s odporom, baví ma sedieť tam na káve a počúvať ich bizarné a jednoduché príbehy, kúpať sa s nimi na priehrade a učiť decká plávať. Vôňa ohňa a teplo ľudských emócií. Popíjať silného turka s ľuďmi, čo nosia vaše staré veci, čo ste im kedysi priniesli, a sťažovať sa na miestneho farára, čo nechce krstiť rómske deti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.