Nikdy som nevedela pochopiť, načo, alebo skôr prečo niekto preberá pesničky, ako napríklad Knocking on the heaven´s door.
Sú veci, ktoré už nemôžu byť lepšie, a aj keď neobviňujem tie kapely z toho, že by chceli predstihnúť originál, nerozumiem, ako si také niečo môžu „lajznúť“ a načo je to dobré. Samozrejme z toho vynímam zábavové kapely, ktoré hrajú na akciách, kde by sa s vlastnou tvorbou ťažko uživili. Spomínam si na akciu, ktorú raz robil Mišo Kaščák a kde hrala okrem skupiny Vyjebaní Melancholici aj zábavová skupina System (mimochodom, lepší názov pre takúto skupinu ťažko vymyslíte. Raz sme sa s kamarátmi zabávali vymýšľaním názvov pre zábavové skupiny a vznikla z toho A 4 plná výrazov ako Harmony, Melody, Universal, Rytmus, Spektrum, Non stop, Panorama, Tempo, Fantasy, a s postupne pribúdajúcim alkoholom aj názov Septik a iné).
Rómska speváčka vo filtrovanej blúzke a čiernej minisukni a dvaja či traja fúzatí chlapíci v kovbojských klobúkoch hrali „sklíčka“ ale aj „ a sere he“ a „voda, čo ma drží nad vodou“. Cudzojazyčné texty si speváčka stiahla foneticky, takže bolo okrem iného zábavné počúvať, ako sa známe verše v jej podaní menia. Nálada bola skvelá a ja som si vtedy uvedomila, ako sú také skupiny dôležité a prestala nimi definitívne pohŕdať. A potom ešte existujú, a to hlavne v Čechách, rockové zábavové skupiny, ktoré hrajú v obyčajných „hospodách“ rockové hity a bavia sa tým minimálne tak isto ako obecenstvo a po dvoch kolečkách obvykle aj končia s rovnakým promile ako spotené publikum, z ktorého polovica má opretú hlavu stôl a druhá polovica je na pódiu a navzájom sa podopierajúc hučia do mikrofónu „Brown Sugar“ prípadne „Má drahá dej mi víc“ Mikrofóny pískajú čoraz viac a pribúda aj perkusionistov, ktorí búchajú na všetko, čo vidia...včera som zažila koncert podobnej skupiny. Volá sa Elektrický Oslík, má osem členov, ktorí sa striedajú v speve (bubeník sa tak strašne hanbí spievať, že mal po celý čas sklonenú hlavu a keď akurát nehral, tak si tvár zakrýval dlaňou. Z prvého radu sa ozýval nadšený piskot jeho kamarátiek, ktoré ho povzbudzovali a on sa hanbil o to viac.) Keď je takáto kapela dobrá, obecenstvo na jej koncertoch sa mení len zriedka. Väčšinou medzi pesničkami prebieha komunikácia typu „Pepo, ďeléééj, dejte teď ty parpli, nebo stouni....!!!!!“ A Pepo a spol. hrajú, až kým im unavený hospodský nevypne zvuk. A niekedy dokonca pokračujú aj napriek tomu.
.dorota Nvotová
Sú veci, ktoré už nemôžu byť lepšie, a aj keď neobviňujem tie kapely z toho, že by chceli predstihnúť originál, nerozumiem, ako si také niečo môžu „lajznúť“ a načo je to dobré. Samozrejme z toho vynímam zábavové kapely, ktoré hrajú na akciách, kde by sa s vlastnou tvorbou ťažko uživili. Spomínam si na akciu, ktorú raz robil Mišo Kaščák a kde hrala okrem skupiny Vyjebaní Melancholici aj zábavová skupina System (mimochodom, lepší názov pre takúto skupinu ťažko vymyslíte. Raz sme sa s kamarátmi zabávali vymýšľaním názvov pre zábavové skupiny a vznikla z toho A 4 plná výrazov ako Harmony, Melody, Universal, Rytmus, Spektrum, Non stop, Panorama, Tempo, Fantasy, a s postupne pribúdajúcim alkoholom aj názov Septik a iné).
Rómska speváčka vo filtrovanej blúzke a čiernej minisukni a dvaja či traja fúzatí chlapíci v kovbojských klobúkoch hrali „sklíčka“ ale aj „ a sere he“ a „voda, čo ma drží nad vodou“. Cudzojazyčné texty si speváčka stiahla foneticky, takže bolo okrem iného zábavné počúvať, ako sa známe verše v jej podaní menia. Nálada bola skvelá a ja som si vtedy uvedomila, ako sú také skupiny dôležité a prestala nimi definitívne pohŕdať. A potom ešte existujú, a to hlavne v Čechách, rockové zábavové skupiny, ktoré hrajú v obyčajných „hospodách“ rockové hity a bavia sa tým minimálne tak isto ako obecenstvo a po dvoch kolečkách obvykle aj končia s rovnakým promile ako spotené publikum, z ktorého polovica má opretú hlavu stôl a druhá polovica je na pódiu a navzájom sa podopierajúc hučia do mikrofónu „Brown Sugar“ prípadne „Má drahá dej mi víc“ Mikrofóny pískajú čoraz viac a pribúda aj perkusionistov, ktorí búchajú na všetko, čo vidia...včera som zažila koncert podobnej skupiny. Volá sa Elektrický Oslík, má osem členov, ktorí sa striedajú v speve (bubeník sa tak strašne hanbí spievať, že mal po celý čas sklonenú hlavu a keď akurát nehral, tak si tvár zakrýval dlaňou. Z prvého radu sa ozýval nadšený piskot jeho kamarátiek, ktoré ho povzbudzovali a on sa hanbil o to viac.) Keď je takáto kapela dobrá, obecenstvo na jej koncertoch sa mení len zriedka. Väčšinou medzi pesničkami prebieha komunikácia typu „Pepo, ďeléééj, dejte teď ty parpli, nebo stouni....!!!!!“ A Pepo a spol. hrajú, až kým im unavený hospodský nevypne zvuk. A niekedy dokonca pokračujú aj napriek tomu.
.dorota Nvotová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.