Niekoľko poviedok jej vyšlo v literárnych časopisoch, vyhrala najprv Jašíkove Kysuce 2007, a potom aj Poviedku 2008. Okrem toho ešte stihla z francúzštiny preložiť Carrérov Ruský román. A preto nemožno na jej knižný debut hľadieť ako na nejaký prvý opus začínajúcej autorky, ale čítať (a následne hodnotiť) ho s plnou vážnosťou. Poviedky Ivany Dobrakovovej sa väčšinou týkajú hraničných situácií: smrti, úzkosti, skokov z balkónov, nefungujúcich vzťahov a podobných životných nepríjemností. Autorka ich neopisuje sentimentálne, skôr z istého odstupu (hoci v prvej osobe) a miestami aj s čiernym humorom. Nemožno tu už hovoriť iba o talente, ale aj o spisovateľskom majstrovstve. Sú to sugestívne, prirodzeným, ľahko čitateľným jazykom napísané texty. Chýbajú im však dve veci: schopnosť vytvoriť pútavý príbeh (ako to dokáže Mitana, Grendel, Pišťanek či Vilikovský) a úsporná poetickosť (vlastná napríklad Dušekovi alebo Vášovej). Dobrakovovej príbehy sú síce „zo života“, ale chýba v nich prirodzená dráma či nečakaná zápletka. Sú ťaživé, deprimujúce, smutné, bezvýchodiskové. Ale z nejakého dôvodu nie sú silné. A je v nich príliš veľa slov. Vo svojej generácii Ivana Dobrakovová nesporne vyniká, so „starými majstrami“ ju však zatiaľ porovnávať nemožno.
Ivana Dobrakovová, Prvá smrť v rodine, Marenčin PT, 2009
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.