Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dom na skale

.františek Mikloško .časopis .nekrológ

Dňa 3. marca 1954, po viac ako ročnej vyšetrovacej väzbe na Ruzyni, Krajský súd v Prahe vyniesol rozsudky v politickom procese Hošek a spol. V tomto procese bol obžalovaný z velezrady aj 33-ročný Václav Vaško, robotník, pôvodne diplomat.

V záverečnej reči pred vynesením rozsudku povedal : „Človek túži od prirodzenosti po dobre a absolútne. Dobro je Boh, preto systém, ktorý človeku prekáža dosiahnuť tento cieľ, je neľudský. Takýmto systémom je i marxizmus-leninizmus, preto sme proti nemu.“
Slová, ktoré vyslovil možno v najkoncentrovanejšej chvíli svojho života, charakterizujú Václava Vaška po celý jeho život. Vždy priateľský, milý, verný, ale pokojne jasný a pevný.
Do života Václava Vaška osudovo vstúpil legendárny chorvátsky jezuita Tomislav Kolakovič, ktorý pôsobil na Slovensku a nakoniec i v Česku v rokoch 1943 – 1945. Kolakovič založil na celom Slovensku a v Prahe tzv. Rodinu. Bolo to spoločenstvo kňazov i laikov, ktorí sa snažili prehĺbiť svoje kresťanstvo v duchu hesla pápeža Pia X. „Omnia instaurare in Christo“ (Všetko obnoviť v Kristovi ). Kolakovič uvádzal svojich poslucháčov do života v malých spoločenstvách a pripravoval ich na život v prenasledovaní (z bezpečnostných dôvodov mal každý svoje krycie meno).
Do rodiny patril i Václav Vaško. Po vzore Kolakoviča, išiel mladý Vaško do Povstania. Bol zajatý Nemcami a pred istou smrťou ho zachránil iný člen Rodiny, Jozef Vicen.
V rokoch 1945 – 1951 pracoval mladý Vaško ako diplomat v Moskve. Tu si našiel dievča, oženil sa s ňou a narodila sa im dcéra.
Keď bol z diplomacie odvolaný, úrady už nedovolili rodine sa spojiť. Jeho manželka a dcéra s rodinou sa presťahovali do Prahy až po novembri 1989.
V roku 1953 bol Václav Vaško zatknutý a v roku 1954, už v spomínanom procese, za náboženskú činnosť odsúdený na 13 rokov väzenia. Na slobodu išiel na amnestiu v roku 1960, a pracoval potom ako robotník. V roku 1968 stál pri zrode Diela koncilovej obnovy v Československu. Po roku 1968 pracoval v Katolíckej charite a neskôr ako korektor v tlačiarni. Až do roku 1989 stál pri všetkých podujatiach tzv. tajnej Cirkvi.
Po roku 1990 napísal zásadné knihy o prenasledovaní Cirkvi v Československu : Neumlčaná (2 diely), Profesor Kolakovič, Dům na skále (3 diely) a autobiografiu Ne vším jsem byl rád.
Zomrel 20. mája tohto roku vo veku 88 rokov.
Václav Vaško patril do jedinečnej a neopakovateľnej generácie mladých veriacich katolíkov, ktorí tvorili kolakovičovskú Rodinu. Patrili tam kňazi ako Botek, Xaver Čík, Šmálik, Mádr, Zveřina, laici Jukl, Krčméry, Neuwirth, Vacková, Flochová, Mojtová, Mrázová.
Veriaci z Rodiny boli v 50.rokoch odsúdení na viac ako 450 rokov väzenia. Boli tam dievčatá, ktoré iste mali svoje plány, chceli si založiť rodinu, ale neľudský režim ich vrhol na dlhé roky do väzenia. Boli tam nadaní laici, lekári, prírodovedci, ktorí takisto svoj životný rozmach strávili v komunistických väzeniach Československa.
Akí to boli ľudia? Nikdy som ich nepočul sťažovať sa, nikdy som nebadal u nich životnú frustráciu. Neexistovali medzi nimi nacionálne problémy. Univerzálnosť cirkvi bola súčasťou ich duše. Keď sa ešte v 90. rokoch 20. storočia stretli, pokračovali v rozhovore, akoby len deň  predtým prestali.

Keď dnes myslíme na Václava Vaška, myslíme aj na všetkých jeho generačných spolupútnikov. A uvedomujeme si, že pri pohľade na nich a ich životný príbeh, čokoľvek by sme dnes vykonali, môžeme len skromne povedať: „Neužitoční sluhovia sme.“ ( Lk, 17, 10).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite