Výstava Osemdesiate mala šancu byť záznamom jedného obdobia, ktorý zachytáva vtedajší stav výtvarného sveta na Slovensku. Naplneniu takejto ambície prekáža disproporcia v zastúpení autorov a hlavne absencia viacerých dôležitých mien. V čase písania tohto textu ešte nebol vydaný katalóg, a tak je ťažké pochopiť rozpor, definovaný už v časovej disproporcii názvu a podtitulu výstavy. Rozsahom i kvalitou vybraných diel výnimočná výstava nie je uceleným a vyváženým obrazom osemdesiatych rokov a podľa podtitulu sa zdá, akoby ním ani nechcela byť. Jej hlavným motívom je nástup nového expresionizmu na Slovensku, zobrazujúc pri tom zároveň prostredie a kontext, do ktorého vstúpil. Vpadol. Vtrhol. Ale o tom neskôr.
.krása to hlása
Problémom samým osebe je termín postmoderna. Postmoderný svet sa nezačal – a to ani na Slovensku – až v osemdesiatych rokoch. Jeho začiatky sa datujú takmer sto rokov dozadu. V slovenskom výtvarnom umení sa prejavy zahŕňané pod termín postmoderna začali v šiestej a siedmej dekáde minulého storočia.
Jazykovo je termín postmoderna ľahšie dešifrovateľný ako, povedzme, termín fauvizmus. Ide o niečo, čo nasleduje po moderne, teda po období, v ktorom impresionisti a po nich nasledujúci majstri oslobodili maliarstvo od potreby slúžiť – náboženstvu, ideológii či platiacemu zákazníkovi. Toto oslobodenie prinieslo revolúciu, ktorá rozšírila našu schopnosť prijímať krásu a porozumieť tomu, ako vnímame a kto sme v dovtedy nebývalom rozsahu a tempe. Moderna bola revolúciou, nebola to však revolúcia krvavá. Maliari nerezignovali na to hlavné, čo robí maliarstvo maliarstvom – teda na maľovanie pekných obrazov. Naopak, sústredili sa na to, aby hľadali a pochopili podstatu toho, čo je pre nás krásne, dobré a pravdivé. Rozširovanie hraníc pekného zašlo občas do slepých uličiek, no napriek excesom a škandálom urobilo moderné maliarstvo súčasný svet znesiteľnejším. Krajším.
Postmoderna je pekne znejúce slovo. Ak som postmoderný, tak som akosi modernejší, ako keď som moderný – podobnosť s ešte belším ako bielym z reklamy na prací prášok nie je úplne náhodná. Jedným z prvých diel predznamenavávajúcich postmodernu bola Duchampova Fontána. Verím tomu, že tento pisoár prežil nielen preto, že bol prvý, ale aj preto, že je pekný. Odkedy sa potreba krásy stala druhotnou a novosť a originalita tým, čo je najdôležitejšie? Veci nepomohli peniaze a nepomohli jej ani kunsthistorici, sami často stratení v meandroch a bažinách moderného umenia.
Jedným z problémov kunsthistórie je, že sa snaží pristupovať k umeniu akoby neosobne a objektívne. Výtvarné diela delí do čried a poddruhov. Je to pochopiteľné. Členenie a triedenie je prirodzenou potrebou človeka. Bez kategorizácie by sme zostali voči nekonečnu vesmíru a prírody nahí a bezbranní. Zle je, ak zabudneme na to, že triedenie je iba barličkou a samotná kategória sa stáva hodnotou. Postmoderna sa snaží – na prvý, druhý a veru aj tretí pohľad nezmyselne a, chvalabohu, neúspešne – zbaviť maliarov aj ich posledného záväzku. Slovo pekné sa stalo tabu a je priam neslušné alebo prinajmenej naivné hovoriť o kráse obrazu ako o jeho hodnote. Našťastie, dobrí výtvarníci robia naďalej pekné veci, či sa k tomu nahlas hlásia, alebo nie. „Krása to hlása,“ spieva jeden z nich.
.odpor a výsmech
To jediné, čo z takzvanej postmodernej tvorby pretrváva, nie je nič iné ako priame a logické pokračovanie moderny. Postmoderna ako termín je tak trochu bezobsažná bublina, ktorú nafúkli biznis a povrchné médiá. Galimatiáš v hodnotách má však, našťastie, krátkodobý charakter. Ak sa pozrieme napríklad dvadsať rokov dozadu, nie je už úplne nemožné rozlíšiť zrno od pliev. V SNG sa podarilo zhromaždiť väčšinu zrna z prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Je veľká škoda, že do výberu nebola zahrnutá tá časť autorov, ktorých bolo príliš ťažké zaradiť či vztiahnuť k takému pružnému a vágnemu termínu, akým je slovo postmodernizmus. Je to škoda hlavne preto, že pri doplnení chýbajúcich umelcov a miernej úprave proporcií by výstava fungovala ako dokonalý časostroj, prinášajúci plastický obraz sledovaného obdobia. A nudná doba to veru nebola.
Príchod nového maliarstva bol pritom príchodom vykopnutými dvermi. Nemyslím tým opozíciu voči socialistickému realizmu, ktorý nie je až taký zaujímavý.
Mám na mysli opozíciu voči vtedajšej špičke alternatívneho umenia, ktorej jadrom bolo tak či onak slovo koncept – mimochodom, tiež pomerne pružné slovo. Na rozdiel od pojmu postmoderna má však v sebe aj niečo hmatateľné. Vo vrcholných dielach konceptualistov môžeme nájsť až nečakanú mieru radosti a krásy rozumu. Život a práca týchto ľudí bol spojený s étosom a postojom, ktoré sú v rozpore s odstupom a programovým neangažovaním sa novej generácie. Znovu, nie je to o tom, že nová generácia nebola proti komunistom. Je to o tom, že na nich kašľala. Oni už s komunistami nebojujú, už sa z nich iba smejú. Ide o veľmi povrchný opis generačného posunu v hodnotách a cieľoch, ktorý sa zdá prirodzený, ba až zákonitý a ku ktorému s takým či onakým časovým posunom došlo v celom vyspelom svete bez ohľadu na to, či režim bol totalitný, alebo demokratický. Toto medzigeneračné napätie je tým najzaujímavejším, čo som na výstave našiel.
.výstava zhora dole
Ak začneme zhora, druhému poschodiu dominujú práce rytierov v tom čase zrejme alterantívnej tvorby. Kráčajúci pomník Jozefa Jankoviča z roku 1987, ako jedno z jeho až kruto presných diel na tému systém verzus jednotlivec. Kúsok odtiaľ zavesená Maľba v krajine číslo 34 z roku 1990 od Daniela Fischera. Dva obrazy fragmentu krajiny doplnené o fotografiu, v ktorej sú tieto obrazy dosadené do reálneho sveta tak, že chvíľu tápeme, kde sa končí obraz a kde sa začína takzvaná realita, predstavovaná fotkou. Potvrdením toho, že nový expresionizmus okrem absencie konceptu
a vážnosti neprináša veľa nového, sú Časovo limitované kresby Juraja Bartusza z roku 1984. Neúspešný let z roku 1988 je esencia diela Vladimíra Havrillu, najväčšieho básnika medzi maliarmi. V tejto časti výstavy, a nie medzi pražskou školou, mal byť zaradený i Ľubo Stacho, najväčší básnik medzi fotografmi.
Ak už just chcete niečo postmoderné, pozrite si Kabuki z roku 1986 od Rudolfa Filu, domaľba hrubou pastou do fragmentu klasického diela. Je skvelé vidieť v Národnej galérii práce Otisa Lauberta. Jeho Lieky z roku 1983, spinkami zošité obaly liekov, sú okrem iného i dokumentom – názvami, farebnosťou, dizajnom zachytávajúcim ducha doby práve tak dobre, ako až trestuhodne skromne nainštalované dokumentárne fotky Juraja Bartoša. Schopnosť umenia predpovedať budúce potvrdzuje Večerný program a Homage a Bernini od Veroniky Rónaiovej. Instant Malevič od Petra Rónaia z rokov 1981 – 1991, zmäť na prvý pohľad nezmyselných tvarov, zvukov a textu. Vystavený artefakt akoby tvoril iba rám malej obrazovky s videozáznamom z Prahy, neprehliadnite ho.
Tak trochu paradoxne pôsobia na druhom poschodí diela Laca Terena a Stana Bubána. Terenov šialený hypnotický farebný terč postupne žltoranžový, strieborný, biely, bledohnedý, biely, fialový, modrý a neskutočne modrý pod názvom Naše raje, naše peklá z roku 1992. Môžete rozmýšľať nad tým, čo má tento Teren spoločné s o poschodie nižšie vystaveným Terenom a jediné, čo vám napadne, je farba. Analýza číslo 24 od Stana Bubána z roku 1991 už svojím názvom evokuje konceptualizmus.
Expozíciu na prvom poschodí venovanú novému maliarstvu otvára Laco Teren a jeho Nič nás nezastaví z roku 1988. Trojprstá ruka držiaca maticový kľúč – priam danglárovská paródia na motívy socialistického realizmu – by bola bez bravúrnych farieb iba karikatúrou. Jedným z najsilnejších diel tejto časti výstavy je Csudaiov Blaue Reiter datovaný 1985 – 1988, ktorého farby by mohli byť manifestom nového expresionizmu na Slovensku. Na jeho úplnú definíciu by stačilo dodať napríklad Terenov obraz Vo vlaku nikdy nie si sám z roku 1987, či ešte lepšie jeho o rok skôr datovaný Rituál. Nekonečná sloboda bez cieľov a záväzkov, číra radosť z maľby, farby, tvarov, gesta.
Fotka bola vo výtvarnom svete vždy zvláštna šelma. Na výstave ju prezentuje hlavne Nová slovenská vlna. Esencia toho najlepšieho z nej je v práci Jana Pavlíka. Do tejto časti bol zaradený aj Ľubo Sacho a jeho v drevených kazetách nainštalovaný Manifest času z rokov 1976 – 1991. Jožka Sedláka zastupuje iba Kurz sebapoznávania z roku 1983, trochu väčší priestor dostal Kamil Varga. Z dokumentu je tu veľmi skromne prezentovaný Juraj Bartoš a jeho mrazivé upomienky na šedivý orwelovský svet, v ktorom sme žili. Obohacujúcou súčasťou celej výstavy sú dokumentárne fotografie roztrúsené v rámci celej expozície.
.a v suteréne
Tretiu časť výstavy tvorí časť Suterén, ktorá sa nachádza v podzemí galérie. Tmavý priestor presvietený neónovým svetlom diel Viktora Oravca a Milana Pagáča. Nemôže sa vám nezapáčiť Moje meno je vpísané len vo mne z roku 1985 od Jany Želibskej. Profil hlavy s menom Jana zo skrútenej neónovej trubice v ružovej farbe dievčat. Ak pôjdete dole, teplejšie sa oblečte a nájdite si čas, aby ste si mohli pozrieť video Nová vážnosť, v ktorom vystupujú Július Koller a Peter Rónai. Záznam z akcie, v ktorej sa do extrému dotiahnutá absurdnosť stáva vážnou vecou. Pri návšteve Suterénu napadne človeku otázka, prečo dnes už neexistujú garážové výstavy. Na rozdiel od hudby nie je vo výtvarnom umení badateľný silný prúd undergroundu, oddeľujúci sa od hlavného prúdu. Vysvetlením môže byť i to, že nič také ako hlavný či stredný prúd dnes vo výtvarnom svete neexistuje. Priznám sa, že nateraz neviem, ako to je. Mám iba podozrenie.
Choďte si pozrieť tú výstavu. Nie je to výstava o tom, ako sa menili rámce, v ktorých sa deje to podstatné v našich životoch. Je to výstava o tom, ako sa menilo to podstatné.
Osemdesiate – Postmoderna v slovenskom výtvarnom umení 1985 – 1992, SNG, Bratislava. Výstava trvá do 30. augusta 2009.
.krása to hlása
Problémom samým osebe je termín postmoderna. Postmoderný svet sa nezačal – a to ani na Slovensku – až v osemdesiatych rokoch. Jeho začiatky sa datujú takmer sto rokov dozadu. V slovenskom výtvarnom umení sa prejavy zahŕňané pod termín postmoderna začali v šiestej a siedmej dekáde minulého storočia.
Jazykovo je termín postmoderna ľahšie dešifrovateľný ako, povedzme, termín fauvizmus. Ide o niečo, čo nasleduje po moderne, teda po období, v ktorom impresionisti a po nich nasledujúci majstri oslobodili maliarstvo od potreby slúžiť – náboženstvu, ideológii či platiacemu zákazníkovi. Toto oslobodenie prinieslo revolúciu, ktorá rozšírila našu schopnosť prijímať krásu a porozumieť tomu, ako vnímame a kto sme v dovtedy nebývalom rozsahu a tempe. Moderna bola revolúciou, nebola to však revolúcia krvavá. Maliari nerezignovali na to hlavné, čo robí maliarstvo maliarstvom – teda na maľovanie pekných obrazov. Naopak, sústredili sa na to, aby hľadali a pochopili podstatu toho, čo je pre nás krásne, dobré a pravdivé. Rozširovanie hraníc pekného zašlo občas do slepých uličiek, no napriek excesom a škandálom urobilo moderné maliarstvo súčasný svet znesiteľnejším. Krajším.
Postmoderna je pekne znejúce slovo. Ak som postmoderný, tak som akosi modernejší, ako keď som moderný – podobnosť s ešte belším ako bielym z reklamy na prací prášok nie je úplne náhodná. Jedným z prvých diel predznamenavávajúcich postmodernu bola Duchampova Fontána. Verím tomu, že tento pisoár prežil nielen preto, že bol prvý, ale aj preto, že je pekný. Odkedy sa potreba krásy stala druhotnou a novosť a originalita tým, čo je najdôležitejšie? Veci nepomohli peniaze a nepomohli jej ani kunsthistorici, sami často stratení v meandroch a bažinách moderného umenia.
Jedným z problémov kunsthistórie je, že sa snaží pristupovať k umeniu akoby neosobne a objektívne. Výtvarné diela delí do čried a poddruhov. Je to pochopiteľné. Členenie a triedenie je prirodzenou potrebou človeka. Bez kategorizácie by sme zostali voči nekonečnu vesmíru a prírody nahí a bezbranní. Zle je, ak zabudneme na to, že triedenie je iba barličkou a samotná kategória sa stáva hodnotou. Postmoderna sa snaží – na prvý, druhý a veru aj tretí pohľad nezmyselne a, chvalabohu, neúspešne – zbaviť maliarov aj ich posledného záväzku. Slovo pekné sa stalo tabu a je priam neslušné alebo prinajmenej naivné hovoriť o kráse obrazu ako o jeho hodnote. Našťastie, dobrí výtvarníci robia naďalej pekné veci, či sa k tomu nahlas hlásia, alebo nie. „Krása to hlása,“ spieva jeden z nich.
.odpor a výsmech
To jediné, čo z takzvanej postmodernej tvorby pretrváva, nie je nič iné ako priame a logické pokračovanie moderny. Postmoderna ako termín je tak trochu bezobsažná bublina, ktorú nafúkli biznis a povrchné médiá. Galimatiáš v hodnotách má však, našťastie, krátkodobý charakter. Ak sa pozrieme napríklad dvadsať rokov dozadu, nie je už úplne nemožné rozlíšiť zrno od pliev. V SNG sa podarilo zhromaždiť väčšinu zrna z prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Je veľká škoda, že do výberu nebola zahrnutá tá časť autorov, ktorých bolo príliš ťažké zaradiť či vztiahnuť k takému pružnému a vágnemu termínu, akým je slovo postmodernizmus. Je to škoda hlavne preto, že pri doplnení chýbajúcich umelcov a miernej úprave proporcií by výstava fungovala ako dokonalý časostroj, prinášajúci plastický obraz sledovaného obdobia. A nudná doba to veru nebola.
Príchod nového maliarstva bol pritom príchodom vykopnutými dvermi. Nemyslím tým opozíciu voči socialistickému realizmu, ktorý nie je až taký zaujímavý.
Mám na mysli opozíciu voči vtedajšej špičke alternatívneho umenia, ktorej jadrom bolo tak či onak slovo koncept – mimochodom, tiež pomerne pružné slovo. Na rozdiel od pojmu postmoderna má však v sebe aj niečo hmatateľné. Vo vrcholných dielach konceptualistov môžeme nájsť až nečakanú mieru radosti a krásy rozumu. Život a práca týchto ľudí bol spojený s étosom a postojom, ktoré sú v rozpore s odstupom a programovým neangažovaním sa novej generácie. Znovu, nie je to o tom, že nová generácia nebola proti komunistom. Je to o tom, že na nich kašľala. Oni už s komunistami nebojujú, už sa z nich iba smejú. Ide o veľmi povrchný opis generačného posunu v hodnotách a cieľoch, ktorý sa zdá prirodzený, ba až zákonitý a ku ktorému s takým či onakým časovým posunom došlo v celom vyspelom svete bez ohľadu na to, či režim bol totalitný, alebo demokratický. Toto medzigeneračné napätie je tým najzaujímavejším, čo som na výstave našiel.
.výstava zhora dole
Ak začneme zhora, druhému poschodiu dominujú práce rytierov v tom čase zrejme alterantívnej tvorby. Kráčajúci pomník Jozefa Jankoviča z roku 1987, ako jedno z jeho až kruto presných diel na tému systém verzus jednotlivec. Kúsok odtiaľ zavesená Maľba v krajine číslo 34 z roku 1990 od Daniela Fischera. Dva obrazy fragmentu krajiny doplnené o fotografiu, v ktorej sú tieto obrazy dosadené do reálneho sveta tak, že chvíľu tápeme, kde sa končí obraz a kde sa začína takzvaná realita, predstavovaná fotkou. Potvrdením toho, že nový expresionizmus okrem absencie konceptu
a vážnosti neprináša veľa nového, sú Časovo limitované kresby Juraja Bartusza z roku 1984. Neúspešný let z roku 1988 je esencia diela Vladimíra Havrillu, najväčšieho básnika medzi maliarmi. V tejto časti výstavy, a nie medzi pražskou školou, mal byť zaradený i Ľubo Stacho, najväčší básnik medzi fotografmi.
Ak už just chcete niečo postmoderné, pozrite si Kabuki z roku 1986 od Rudolfa Filu, domaľba hrubou pastou do fragmentu klasického diela. Je skvelé vidieť v Národnej galérii práce Otisa Lauberta. Jeho Lieky z roku 1983, spinkami zošité obaly liekov, sú okrem iného i dokumentom – názvami, farebnosťou, dizajnom zachytávajúcim ducha doby práve tak dobre, ako až trestuhodne skromne nainštalované dokumentárne fotky Juraja Bartoša. Schopnosť umenia predpovedať budúce potvrdzuje Večerný program a Homage a Bernini od Veroniky Rónaiovej. Instant Malevič od Petra Rónaia z rokov 1981 – 1991, zmäť na prvý pohľad nezmyselných tvarov, zvukov a textu. Vystavený artefakt akoby tvoril iba rám malej obrazovky s videozáznamom z Prahy, neprehliadnite ho.
Tak trochu paradoxne pôsobia na druhom poschodí diela Laca Terena a Stana Bubána. Terenov šialený hypnotický farebný terč postupne žltoranžový, strieborný, biely, bledohnedý, biely, fialový, modrý a neskutočne modrý pod názvom Naše raje, naše peklá z roku 1992. Môžete rozmýšľať nad tým, čo má tento Teren spoločné s o poschodie nižšie vystaveným Terenom a jediné, čo vám napadne, je farba. Analýza číslo 24 od Stana Bubána z roku 1991 už svojím názvom evokuje konceptualizmus.
Expozíciu na prvom poschodí venovanú novému maliarstvu otvára Laco Teren a jeho Nič nás nezastaví z roku 1988. Trojprstá ruka držiaca maticový kľúč – priam danglárovská paródia na motívy socialistického realizmu – by bola bez bravúrnych farieb iba karikatúrou. Jedným z najsilnejších diel tejto časti výstavy je Csudaiov Blaue Reiter datovaný 1985 – 1988, ktorého farby by mohli byť manifestom nového expresionizmu na Slovensku. Na jeho úplnú definíciu by stačilo dodať napríklad Terenov obraz Vo vlaku nikdy nie si sám z roku 1987, či ešte lepšie jeho o rok skôr datovaný Rituál. Nekonečná sloboda bez cieľov a záväzkov, číra radosť z maľby, farby, tvarov, gesta.
Fotka bola vo výtvarnom svete vždy zvláštna šelma. Na výstave ju prezentuje hlavne Nová slovenská vlna. Esencia toho najlepšieho z nej je v práci Jana Pavlíka. Do tejto časti bol zaradený aj Ľubo Sacho a jeho v drevených kazetách nainštalovaný Manifest času z rokov 1976 – 1991. Jožka Sedláka zastupuje iba Kurz sebapoznávania z roku 1983, trochu väčší priestor dostal Kamil Varga. Z dokumentu je tu veľmi skromne prezentovaný Juraj Bartoš a jeho mrazivé upomienky na šedivý orwelovský svet, v ktorom sme žili. Obohacujúcou súčasťou celej výstavy sú dokumentárne fotografie roztrúsené v rámci celej expozície.
.a v suteréne
Tretiu časť výstavy tvorí časť Suterén, ktorá sa nachádza v podzemí galérie. Tmavý priestor presvietený neónovým svetlom diel Viktora Oravca a Milana Pagáča. Nemôže sa vám nezapáčiť Moje meno je vpísané len vo mne z roku 1985 od Jany Želibskej. Profil hlavy s menom Jana zo skrútenej neónovej trubice v ružovej farbe dievčat. Ak pôjdete dole, teplejšie sa oblečte a nájdite si čas, aby ste si mohli pozrieť video Nová vážnosť, v ktorom vystupujú Július Koller a Peter Rónai. Záznam z akcie, v ktorej sa do extrému dotiahnutá absurdnosť stáva vážnou vecou. Pri návšteve Suterénu napadne človeku otázka, prečo dnes už neexistujú garážové výstavy. Na rozdiel od hudby nie je vo výtvarnom umení badateľný silný prúd undergroundu, oddeľujúci sa od hlavného prúdu. Vysvetlením môže byť i to, že nič také ako hlavný či stredný prúd dnes vo výtvarnom svete neexistuje. Priznám sa, že nateraz neviem, ako to je. Mám iba podozrenie.
Choďte si pozrieť tú výstavu. Nie je to výstava o tom, ako sa menili rámce, v ktorých sa deje to podstatné v našich životoch. Je to výstava o tom, ako sa menilo to podstatné.
Osemdesiate – Postmoderna v slovenskom výtvarnom umení 1985 – 1992, SNG, Bratislava. Výstava trvá do 30. augusta 2009.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.