Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pod tieňom mŕtveho Boha

.časopis .fenomén

Keď som mal zhruba sedemnásť, komunistický režim som vnímal ako nepriateľa, no Miroslava Válka som považoval za

Keď som mal zhruba sedemnásť, komunistický režim som vnímal ako nepriateľa, no Miroslava Válka som považoval za  spojenca. Naivita!? Ako som mohol normalizačného ministra kultúry považovať za spojenca proti režimu?


Boli sme v tej dobe Válkom posadnutí viacerí. Keď v sedemdesiatych rokoch v Košiciach kandidoval za poslanca, vybrali sme sa do divadla na predvolebné zhromaždenie (čo v tom čase odporovalo zdravému rozumu). Chceli sme vidieť Válka. Nesklamal. Do poloprázdnej sály ponurým hlasom alkoholika predniesol prejav, ktorý od prvej po poslednú vetu protirečil historickému optimizmu komunistickej strany. Civilizáciu opísal ako monštrum spejúce k sebazničeniu. Neradostnú víziu nerozjasnil ani jedinou  vetičkou povinnej nádeje. Preto som ho mal tak rád. Pre ten jeho bezútešný agnosticizmus a  beznádejný nihilizmus.
Jeho poézia nás strhávala silou svojho smútku. V krajine, kde vládol historický optimizmus, i obyčajný ľudský smútok pôsobil ako politická diverzia. Smutná ranná električka zhudobnená Mariánom Vargom nám vtedy znela ako hymna vzbúrencov.
Čo však s tou druhou, temnejšou stránkou rozporuplného básnika? Bolo by treba povedať o Válkových imperialistoch, ktorí si pília konár, na ktorom sedia, citovať verše: „Sú nás milióny a s nami strana Lenina.“ 

Kým teda bol? Komunistom? Karieristom? Vychádza mi približne toto:
Válek ideológii svetlej budúcnosti možno na chvíľu podľahol, nestala sa však jeho presvedčením. Svoje komunistické veršíky do básní vpisoval z celkom pragmatických dôvodov. Aby si nihilistické verše našli cestu k vydavateľovi, musel ich tu a tam osoliť invektívami na prehnitú Ameriku či osladiť štipkou pokrokových epitet. Vyslovoval ich však s dávkou sotva počuteľnej irónie. A práve v tej irónii je problém. Nedá sa jednoznačne určiť, kde sa začína a kde končí. Vo svojej ideologicky najviac zaťaženej skladbe Slovo sa pýta sám seba: „A komu vďačiť za to,/aký som?/ Komunistickej strane, ktorá ma učí/ stať sa človekom?“ Za čo má súdruh Válek svojej strane vďačiť? Akým človekom bol?  Šťastným, nešťastným? Neskrýva sa za poklonou vlastne obvinenie: Ďakujem vám pekne, súdruhovia!?
Válek bol človekom, ktorý neveril v nič. Prečo by mal byť pravdivý ten, kto neverí, že pravda existuje. Válek nenašiel „pevný bod“, z ktorého by sa mohol vzoprieť dobe. Bol komunistom práve preto, že bol nihilistom.
Nadčasovosť Válkovej poézie spočíva v jej duchovnom aspekte.
„Pľujem ťa večnosť! /Dusíš ma jak krv!“
Tak čítam Válka. Ako básnika duseného večnosťou. Vo veršoch  Z Absolútneho denníku I  sa nám priznáva, že hoci postupne vypovedal celý svoj život, zámerne zabudol na istú „maličkosť, ktorá sa stávala kľúčovým bodom básne“. A čo ak je tá maličkosť práve tu, v básnikovom spore s večnosťou? V hlbine Válkových textov postupne od Dotykov až po Nepokoj  narastá tieň mŕtveho Boha. Tvorí akúsi pomyselnú os, okolo ktorej básnik  roztáča koleso pestrofarebnej beznádeje. V zbierke Milovanie v husej koži básnik prenesie pohľad od tieňa k mŕtvole. A práve tu je duchovný aspekt najhmatateľnejší. Tu, kde mŕtveho Boha krstí rôznymi menami, kde sa mu vysmieva, a kde nad ním očami ženy, ktorú okradli, plače:  
„Bože, nevstal si z mŕtvych./Bože, teba niet./Bože, ty si nebol?!“
Za koho tu básnik plače alebo lepšie, kto to plače v ňom? Válek nám vo svojich najlepších veršoch opisuje stav človeka, ktorý sa ocitol vo vesmíre mŕtveho Boha. Vo vesmíre, kde sú všetky veci postavené na hlavu. Vo vesmíre, kde slepá hmota vládne nad vedomím, kde determinizmus vládne nad slobodnou vôľou, kde jediným absolútnom je smrť a kde život je iba prechodnou deviáciou. V tomto vesmíre básnik ohmatáva svoje beznádeje. Občas sa odhodlá na zúfalý skok k transcendencii. Skáče na rôznych miestach, rôznym spôsobom, zmätene tára o večnom kolektívnom človeku. No pokus je presvedčivý iba tam, kde sa  k nej blíži cez tranz erotickej fascinácie. Kým jeho „večný človek“ je mŕtvou fikciou, jeho sexuálna extáza je plná života: „Zdôrazňujem/nekonečnosť pohlavia/rovnako ako bezpohlavnosť smrti“. Válek je však dostatočne inteligentný, aby v hre pohlaví poznal krátku ilúziu. „Ó, láska:/ náhoda tela, ktorého sme sa dotýkali“. Týchto zbytočných skokov sa vzdá až v zbierke Milovanie v husej koži a otvorene sa prizná k svojmu nihilizmu. Paradoxne práve tu rozoznel  najduchovnejšie registre svojej poézie:
„Ponáhľame sa domov, odkladáme
život ako nohavice,
v ktorých tak jasne vidieť kolená,
ako keby sme tisícročia prekľačali
na schodíkoch nejakých tajných kalvárií“
Tu Válek stojí na hranici, za ktorou sa rozprestiera svet ducha, no prekročiť     tú desivú hranicu sa nikdy neodhodlal. Spiritualita jeho poézie je preto len akousi spiritualitou naruby. Prináša nám takmer nechcený dôkaz. Válek totiž prázdnotu desakralizovaného sveta nevíta s cynickou hravosťou postmoderny. Odkrýva svoj smútok a svoju beznádej. V tom spočíva duchovná dimenzia jeho poézie. Jeho smútok totiž mimovoľne svedčí o nádeji, tak ako tieň svedčí o prítomnosti nezbadaného slnka.

.daniel Pastirčák
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite