Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Píše Peter Zajac

.peter Zajac .časopis .osobnosti

Keď začal Milan Šimečka písať v roku 1988 denník, ktorý nazval Koniec nehybnosti, počítal s mágiou osmičkových rokov ako významných predelov a sťažoval sa, že osmičkový rok 1988 neprichádza. Pomýlil sa len o rok. Osmičkový rok prišiel v roku 1989.

Osmičkové roky 1918, 1938, 1948, 1968, 1988 boli témou súťaže Konzervatívneho inštitútu o najlepšiu študentskú esej. Martin Vlachynský a Tomáš Makatúra pochopili tému nielen ako návrat do minulosti, ale najmä ako generačnú výzvu.
Tomáš Makatúra: „Dejiny nie sú len o historických udalostiach. Vždy je to aj o konkrétnych osudoch obyčajných ľudí a o ich osobnom postoji. Ja len dúfam, že ako dieťa narodené v ôsmom mesiaci roka 1988 budem dosť dobrý, aby som čelil generačnej skúške, ktorá príde.“ Martin Vlachynský: „Ďalšie významné roky prídu, možno budú obsahovať osmičku, možno nie, ale opäť budú od nás žiadať, aby sme sa rozhodli, pretože naše rozhodnutie raz budú hodnotiť ďalšie generácie, ktorých životy tým ovplyvníme. Pretože tie významné roky neprichádzajú samy od seba, ako zemetrasenie alebo zatmenie slnka, ale my sami ich vytvárame.“ Obaja hovoria o skúškach a rozhodovaní, o tom, že nič neprichádza samo, ale vytvárame to my sami. Je to znepokojivá otázka. Po novembri 1989 sa ľudia pýtali, prečo sme sa v dvoch desaťročiach po ruskej okupácii nesprávali slobodnejšie. Pri pohľade do spätného zrkadla vyzeralo všetko jednoducho a samozrejme. Každý bol dodatočným disidentom. Vedel, že by nespolupracoval s ŠtB, nevstúpil do Komunistickej strany a po novembri 1989 by ju zakázal. Vysvetľovanie nepomáhalo a niekedy sa naše omyly, chyby, stroskotania a zlyhania ani vysvetliť nedali.
Nechcem ospravedlňovať minulosť, chcem len povedať, aké ťažké je rozhodovať sa slobodne v neslobodných pomeroch. Mňa skôr šokovalo, keď som videl, ako neslobodne sa ľudia správajú v slobodnom svete. Ako sa mnohí stotožnili s Mečiarovým brutálnym režimom, ako si niektorí zatvárali oči pred korupciou bielych golierov v Dzurindovom režime a koľkí sa správajú oportunisticky voči Ficovmu režimu, ktorý dáva svoju moc a skorumpovanosť najavo ešte okatejšie.
Žijeme v zvláštnom bezčasí. Akoby už veľké rozhodnutia spred dvadsiatich rokov ostali len vyblednutou spomienkou. Akoby sme sa už nemuseli riadiť vnútornými princípmi. Akoby sme si už zase zvykli na to, že za nás rozhodujú iní, tentoraz v Európskej únii, a keď bude najhoršie, zachránia nás pred nami samotnými. Je to optický klam a ilúzia v čase zdanlivej nehybnosti. O výzvach budúcnosti sa rozhoduje tu a teraz a nie inde a inokedy. A o čom sa bude rozhodovať generácia Martina Vlachynského a Tomáša Makatúru? O tom, či uverí, že ekonomickú krízu vyriešia tí, čo poznajú len dvadsať rokov neplatné recepty. O tom, či prijme ako fakt, že deformácia vzdelávania sa nazýva reformou. O tom, či nad mizerným stavom súdnictva mávne rukou, alebo si uvedomí, že ohrozuje aj jej bezpečnosť a právnu istotu. O tom, či bude pokladať nástenkovú korupciu za výraz národného myslenia, stranícke úplatky za prejav sociálneho cítenia a národnostnú nevraživosť za národnú cnosť. O tom, či si uvedomí, že zástrčkový zákon sa nedá vyriešiť zoštátnením verejnoprávnej televízie, ale len jej zrušením. O tom, či si nechá zničiť tvár a prostredie svojich miest a obcí. O tom, či jej nebudú prekážať interrupcie od začiatku do konca tehotenstva, hoci sa aj podľa dnešných zákonov týkajú života nenarodených detí. Toľko otázok, na ktoré bude musieť hľadať odpovede mladá generácia. Lebo ak to neurobí, odpovie za ňu niekto iný.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite