Irán je zrelý na zmenu. Dve tretiny ľudí majú menej ako 30, mestská populácia túži po väčších kontaktoch so Západom a menšej izolácii, čoraz viac dominujú ľudia, ktorí nezažili zvrhnutie šacha a islamskú revolúciu v roku 1979, a želajú si zmenu. Táto charakteristika Iránu, ako vystrihnutá z dnešných správ, platila už začiatkom tohto desaťročia. A paradoxne bola jedným z dôvodov, prečo je dnes vláda islamských klerikov pri moci.
Po útokoch al-Káidy na New York a Washington v septembri 2001 americká vláda zvažovala najväčšie riziká. Výsledkom bola „Os zla“, teda skupina krajín, ktoré sa usilovali o zbrane hromadného ničenia a podporovali teroristické organizácie. Irak a Irán, inak celé desaťročia nezmieriteľní susedia, sa ocitli na prvých miestach zoznamu. Hlavným dôvodom, prečo americký útok v roku 2003 smeroval práve na Irak, bolo posúdenie stability režimu. V Iraku pohodlne vládol Saddám Husajn, odhadovaná šanca na vnútornú zmenu bola nulová – a existovala skúsenosť so Saddámovým použitím chemických zbraní. V Iráne, naopak, experti dávali šancu domácej zmene, či už v podobe pádu režimu, alebo aspoň jeho premeny. Nádej, že to bude možné, predstavoval aj vtedajší iránsky prezident Chatámí, ktorý svojimi mäkšími spôsobmi v čomsi vyvolával predstavu „iránskeho Gorbačova“.
Chatámí je už dávno minulosťou, v posledných rokoch prichádzali z Teheránu čoraz radikálnejšie výkriky od prezidenta Ahmadínedžáda, ale šanca na domácu zmenu pretrvala. Niekoľkokrát sa v Iráne objavili demonštrácie a protesty, požadujúce podstatné zmeny. Aj dnešné prebudenie, akési iránske „Teheráno“, sledujú napriek cenzúrnym zásahom samotní Iránčania so zatajených dychom. Režim je konfrontovaný s masovou, jasne formulovanou nespokojnosťou, tentoraz zameranou na volebný podvod doterajšej vlády.
Realitou však je, že všetky pokusy za posledných 30 rokov o domácu zmenu v Iráne stroskotali. Ahmadínedžád istotne nie je obľúbený v Teheráne a u mladšej generácie, no krajina nie je iba hlavné mesto. Proti podstatnej zmene hovorí aj to, že celý aparát tvoria ľudia, spojení s doterajšou mocou a teda bez záujmu na zmene, navyše, na strane prezidenta je vplyvné duchovenstvo.
Nie každý pokus o zmenu režimu sa skončí dobre – od Pekingu 1989 po Barmu 2007. Irán ten pokus ešte iba čaká. Ale nad tým všetkým je iná otázka – dokedy sa Američanom podarí udržať Izrael, aby v záujme svojej existencie nezničil iránske jadrové zariadenia? Až keď sa to Izraelu podarí, spoznáme, akú zmenu Irán naozaj chce.
Po útokoch al-Káidy na New York a Washington v septembri 2001 americká vláda zvažovala najväčšie riziká. Výsledkom bola „Os zla“, teda skupina krajín, ktoré sa usilovali o zbrane hromadného ničenia a podporovali teroristické organizácie. Irak a Irán, inak celé desaťročia nezmieriteľní susedia, sa ocitli na prvých miestach zoznamu. Hlavným dôvodom, prečo americký útok v roku 2003 smeroval práve na Irak, bolo posúdenie stability režimu. V Iraku pohodlne vládol Saddám Husajn, odhadovaná šanca na vnútornú zmenu bola nulová – a existovala skúsenosť so Saddámovým použitím chemických zbraní. V Iráne, naopak, experti dávali šancu domácej zmene, či už v podobe pádu režimu, alebo aspoň jeho premeny. Nádej, že to bude možné, predstavoval aj vtedajší iránsky prezident Chatámí, ktorý svojimi mäkšími spôsobmi v čomsi vyvolával predstavu „iránskeho Gorbačova“.
Chatámí je už dávno minulosťou, v posledných rokoch prichádzali z Teheránu čoraz radikálnejšie výkriky od prezidenta Ahmadínedžáda, ale šanca na domácu zmenu pretrvala. Niekoľkokrát sa v Iráne objavili demonštrácie a protesty, požadujúce podstatné zmeny. Aj dnešné prebudenie, akési iránske „Teheráno“, sledujú napriek cenzúrnym zásahom samotní Iránčania so zatajených dychom. Režim je konfrontovaný s masovou, jasne formulovanou nespokojnosťou, tentoraz zameranou na volebný podvod doterajšej vlády.
Realitou však je, že všetky pokusy za posledných 30 rokov o domácu zmenu v Iráne stroskotali. Ahmadínedžád istotne nie je obľúbený v Teheráne a u mladšej generácie, no krajina nie je iba hlavné mesto. Proti podstatnej zmene hovorí aj to, že celý aparát tvoria ľudia, spojení s doterajšou mocou a teda bez záujmu na zmene, navyše, na strane prezidenta je vplyvné duchovenstvo.
Nie každý pokus o zmenu režimu sa skončí dobre – od Pekingu 1989 po Barmu 2007. Irán ten pokus ešte iba čaká. Ale nad tým všetkým je iná otázka – dokedy sa Američanom podarí udržať Izrael, aby v záujme svojej existencie nezničil iránske jadrové zariadenia? Až keď sa to Izraelu podarí, spoznáme, akú zmenu Irán naozaj chce.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.