Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Teheráno

.daniel Bútora .časopis

Irán je zrelý na zmenu. Dve tretiny ľudí majú menej ako 30, mestská populácia túži po väčších kontaktoch so Západom a menšej izolácii, čoraz viac dominujú ľudia, ktorí nezažili zvrhnutie šacha a islamskú revolúciu v roku 1979, a želajú si zmenu. Táto charakteristika Iránu, ako vystrihnutá z dnešných správ, platila už začiatkom tohto desaťročia. A paradoxne bola jedným z dôvodov, prečo je dnes vláda islamských klerikov pri moci.
Po útokoch al-Káidy na New York a Washington v septembri 2001 americká vláda zvažovala najväčšie riziká. Výsledkom bola „Os zla“, teda skupina krajín, ktoré sa usilovali o zbrane hromadného ničenia a podporovali teroristické organizácie. Irak a Irán, inak celé desaťročia nezmieriteľní susedia, sa ocitli na prvých miestach zoznamu. Hlavným dôvodom, prečo americký útok v roku 2003 smeroval práve na Irak, bolo posúdenie stability režimu. V Iraku pohodlne vládol Saddám Husajn, odhadovaná šanca na vnútornú zmenu bola nulová – a existovala skúsenosť so Saddámovým použitím chemických zbraní. V Iráne, naopak, experti dávali šancu domácej zmene, či už v podobe pádu režimu, alebo aspoň jeho premeny. Nádej, že to bude možné, predstavoval aj vtedajší iránsky prezident Chatámí, ktorý svojimi mäkšími spôsobmi v čomsi vyvolával predstavu „iránskeho Gorbačova“.
Chatámí je už dávno minulosťou, v posledných rokoch prichádzali z Teheránu čoraz radikálnejšie výkriky od prezidenta Ahmadínedžáda, ale šanca na domácu zmenu pretrvala. Niekoľkokrát sa v Iráne objavili demonštrácie a protesty, požadujúce podstatné zmeny. Aj dnešné prebudenie, akési iránske „Teheráno“, sledujú napriek cenzúrnym zásahom samotní Iránčania so zatajených dychom. Režim je konfrontovaný s masovou, jasne formulovanou nespokojnosťou, tentoraz zameranou na volebný podvod doterajšej vlády.
Realitou však je, že všetky pokusy za posledných 30 rokov o domácu zmenu v Iráne stroskotali. Ahmadínedžád istotne nie je obľúbený v Teheráne a u mladšej generácie, no krajina nie je iba hlavné mesto. Proti podstatnej zmene hovorí aj to, že celý aparát tvoria ľudia, spojení s doterajšou mocou a teda bez záujmu na zmene, navyše, na strane prezidenta je vplyvné duchovenstvo.
Nie každý pokus o zmenu režimu sa skončí dobre – od Pekingu 1989 po Barmu 2007. Irán ten pokus ešte iba čaká. Ale nad tým všetkým je iná otázka – dokedy sa Američanom podarí udržať Izrael, aby v záujme svojej existencie nezničil iránske jadrové zariadenia? Až keď sa to Izraelu podarí, spoznáme, akú zmenu Irán naozaj chce.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite