Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Keď zavolá premiér

.časopis .fenomén

Sedím si pekne doma a napchávam sa, keď vtom mi zazvoní mobil. Odsotím od seba segedínsky guláš a s miernym podráždením v hlase sa pýtam: No prosím, kto je?

Z druhej strany sa ozve: Ahoj Jaro, tu je Miki...
Chvíľu márne lovím v pamäti, ale aby som neurazil, poviem:
„Ahoj... prepáč... ale ktorý Miki?“
„No Miki... Dzurinda.“
V tej chvíli mi to dôjde – jasné, je to on. Dlho sme spolu nehovorili a v televízií má voľajaký iný hlas, nevie dať bodku za vetou, a stále len: „Pevne verím a dúfam, že naša koalícia...“ Prosto, odvykol som si.
„Ahoj,“ – vravím mu a vstávam od stola, reku, nepatrí sa hovoriť s premiérom, sediac pri segedíne.
„Ako sa máš... darí sa ti?“ opáči premiér.
„Ďakujem, už je to lepšie, mal som búračku,“ replikujem.
„Viem, čítal som, dobre, že to takto dopadlo.  A inak ako?“

Nevie, ako to má povedať. Pomôžem mu.
„Pozri, asi ide o ten rozhovor, čo som mal v Domine...“
„Aha, áno, čítal som, vieš, mal si tam jednu vetu – že si už síce s dôverou ku mne skončil, ale že sa rád necháš presvedčiť. Môžem ťa pozvať na jednu kávu?“
„Ale ja pri káve fajčím,“ hovorím vyhýbavo. Predstava komnaty ÚV, kde mi nechtiac odpadne popol na koberec z 18.storočia a premiér hovorí tým hlasom, ktorý nevie dávať bodky, mi spôsobuje mrazenie na chrbte.
„Poďme do nejakej krčmy,“ skúšam premiérsku trpezlivosť.
„Leberfinger. Môže byť?“

Časový strih. O niekoľko dní sa tam stretávame.
„Dáš si niečo jesť? Majú tu dobré klobásky,“ pýta sa.
„Nie, dám si len kávu. Ale ty sa pokojne najedz,“ vravím.
„Tak nebudem ani ja,“ povie a tiež si dá kávu.
„Dáme si pivko?“ skúša.
„Nie, ja radšej džús. Ale ty si daj.“
„Tak nebudem ani ja,“ povie očividne skrúšene a dá si tiež džús.

Chvíľu mlčky sedíme. V rozpakoch zafajčievam veľkú miestnosť.
„Ak dovolíš, aj keď si šéf krajiny, začnem ja,“ hovorím.
Sypem na jeho hlavu všetko, čo sa vo mne za čas ich vládnutia nahromadilo. Nešetrím expresívnymi výrazmi – tendre, nafty, ministri, podozrenia, váhavosť.
Dohovorím a vytočený si zapálim ďalšiu. A spustí premiér. V niečom sa ma snaží presvedčiť o opaku, v niečom súhlasí a pomerne normálnym jazykom mi oznamuje, prečo to nejde, a či si uvedomujem, čo všetko má na krku...
V pauzičke sa opäť pýta, či si nezajem a nedám pivo.
„Nie,“ vravím, „ale ty si pokojne daj.“
„Tak teda ani ja nie,“ vraví a nalieva sa minerálkou a džúsom.
Pozerá sa, či mu aspoň trocha verím. Výraz mojej tváre tomu asi nie celkom nasvedčuje, takže debatujeme ďalej. Celé štyri hodiny.
„Nepresvedčil som ťa, čo?“ pýta sa na záver vyčerpane.
„Nie celkom. Ale očakávam, že sa nevzdáš.“

Mierne sa usmeje a ja pokračujem.
„Ale v jednom si ma presvedčil. Dám si klobásku a pivo.“
Rozosmeje sa a viditeľne sa mu uľaví.

V tichu dojeme.
„Zveziem ťa domov?“ pýta sa.

Ocitám sa v dokonale izolovanom aute. Svet okolo neexistuje, akoby zmizol. Motor ide nečujne, rádio ticho hrá. Dokonalé vákuum. Z vládneho bavoráka nie je jasne vidieť nič, mám pocit, že keby som v ňom sedel dlhšie, neviem, kde som. Ani v akej krajine. Vystupujem.
„Ďakujem, že si do mňa takto drgol,“ lúči sa.
Prídem domov, sadnem si a zrazu mi to trkne. To najdôležitejšie som zabudol!
„Daj si vždy len to, čo ti chutí, nekonzumuj vždy to, čo chcú tí okolo teba. Ale hlavne – preboha – otvor si, krucinál, niekedy okná na tom bavoráku! Zaber, Miki! Je málo času!“

Jaroslav Filip
Článok vyšiel v týždenníku Domino fórum (č. 36/1999)
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite