Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Za ten náš syrček

.martin Droppa .časopis .týždeň doma

V dlhom rannom tieni stojí krojované dievča. Plieska bičom. Nestojí na pažiti, ale na zámkovej dlažbe, nezháňa do košiara ovce, ale ľudí do amfiteátra vo Východnej. O hodinku sa začnú Ovenálie 2009.

.celoslovenské ovčiarske slávnosti v amfiteátri, známom to mieste povestného folklórneho festivalu, síce nepritiahli toľko ľudí, ako výskajúce tanečnice z Lúčnice a guráž rockera – exhibicionistu Joža, ale nazbieralo sa. Slnko praží, chladný vetrík odvieva páľavu kamsi nad Kriváň a ľudia sa cítia fajn.    

.syrové kompóty

Skôr, ako sa zahryznem do poriadnej porcie čerstvého ovčieho syra so štipkou soli, ktorý je vtedy dobrý, keď vrždí pod zubami, skôr ako si dám pol litra májovej žinčice, nalačno sa pristavím pri prívesnom vozíku. Z otvorených zadných dverí vykúka plavovláska s čiernym kovbojským klobúkom do čela. Na doske rozložené fľašky s nakladaným ovčím syrom v pestrofarebných nálevoch, spomedzi bielych kúskov žiaria zeleňou, žlťou a červeňou feferónky, olivy, guľôčky korenia. Syn, chlapec v okuliaroch inteligentného študenta gymnázia a v bačovskom klobúku s mosadznou ozdobou, pomáha s tovarom. Radoslava Šťastná zo Závadky je šťastná – po vyše štyroch rokoch sa jej podarilo vybaviť si potrebné papiere, aby mohla ambulantne predávať syrárske výrobky zo svojej ovčej farmy po jarmokoch, trhoch, festivaloch. Ráno ešte netuší, že odborná porota jej za nakladané syry „naparí“ hneď tri certifikáty značky kvality.
„Dnes je jednoduchšie vybaviť si povolenie na takýto predaj z dvora či okienkový predaj, lebo existujú cechy výrobcov syra, bryndze. Ovčiari a koziari sa dali dokopy, vytvorili jednu príručku hygieny HACCP, a kto sa do cechu prihlási, a zhoduje sa vo výrobe s technologickými a hygienickými predpismi, môže výrobky predávať u seba na salaši, farme,“ vraví pani Šťastná. Dodáva, že tri roky treba dávať výrobok na rozbory, posudzovanie, kontrolu kvality – a až potom dostanete papiere na predaj.
Dnes teda môže predávať čerstvý hrudkový syr kdekoľvek v Európskej únii, ale nebolo by dobré vržďavý syr voziť kade-tade do diaľky, to sa nedá, lebo syr „pracuje“. A tak bačovka Radoslava so salašom a ôsmimi stovkami oviec vyrába nakladaný ovčí syr. Papierovačky okolo biznisu ju tak unavujú, že oddychovať chodí k ovciam. Pridá sa k svojim chlapom, valachom – a dojí, strihá, pasie. Jej farma je takmer tridsať kilometrov od hlavnej cesty, čo je pre motoristov ďaleko, ale ako vraví, syr veľmi ťažko predá v obchodnej sieti. Nie pre nezáujem verejnosti,  alebo žeby bola slabá kúpyschopnosť obyvateľstva. „Je rozdiel kúpiť si syr u mňa za sedem eur kilo a kúpiť si ho za dvojnásobok a viac v obchode. Obchodníci totiž nechcú zarobiť jedno – dve eurá na kile, oni chcú aspoň stopercentný zárobok. Problémom je rabat a vidina zisku,“ povie Radoslava a vybalí ďalšiu škatuľu syrových kompótov.
Deň pred Ovenáliami 2009 som bol v poľskom Kroščenku nad Dunajcom. Štvortisícové mestečko, kde na predĺžený víkend príde päť- či šesťtisíc poľských turistov. Prechádzajú sa nábrežím Dunajca, korzujú maličkým námestím, žujúc korbáčiky a maličké oštiepky. Údený i neúdený za zlotý, ohrievaný na záhradnom grile za poldruha zlotého. Za euro si ich kúpite štyri-päť, a ste sýty na celý deň. Poľskí obchodníci sú spokojní, keď na predaji jedného kúska zarobia pár grošov, im stačí, že z rabatu kvapká. Pomaly a pravidelne. Naši obchodníci podľa Radoslavy Šťastnej nevítajú kvapkajúce zisky ani lejaky, oni túžia po monzúnových dažďoch. Preto sa drobným výrobcom syrov a iných mliečnych produktov neoplatí predávať cez obchodnú sieť, preto vítajú zákon o dvorovom predaji. Konečne to bude aj u nás tak ako v Poľsku, Česku, Rakúsku... Ako v EÚ.

.o tržniciach a syrovej pohode
Na prvý pohľad zaujímavá dáma v najlepších rokoch pod impresionistickým bledomodrým plsteným klobúkom goralského strihu, aký by si aj van Gogh dal na hlavu len vo sviatočnej chvíli. S noblesou pofajčieva marsku. Chovateľka kôz Ľubica Kozubová (rozhovor v rámčeku) rozpráva, ako všade v Európe v mestách, mestečkách, na vidieku fungujú miestne trhy, kde každý predáva to, čo doma vyrobí. Ľudia sa navzájom podporujú, pekár z dolného konca ulice kupuje syry od chovateľa oviec z horného konca ulice, mäsiar ponúka klobásky obom a od oboch kúpi syr, mlieko, chlieb. U nás sa na tržniciach predávajú čínske adidasky, napálené CD s hip-hopom, slnečné okuliare a umelohmotné zbytočnosti z obdobia dynastie Kon-Zum. Rozpráva o tom, ako to tak, ako na Západe, bude raz aj u nás, a verí, že kozie mlieko a syry ozdravia slovenský národ nielen na tele, ale aj na duši.
Martin Pristach z Trenčína už pár rokov vykupuje ovčí syr a vyrába z neho – podobne ako pani Šťastná – na slnku farbami žiariace chutné „nakladaniny“. Zásobuje nimi krčmy, reštaurácie, pohostinstvá, obieha jarmoky. Pred dvoma rokmi sa usadil aj na letisku v Trenčíne, za jeho syrmi sa na Pohode len tak zaprášilo, tohto roku príde zas. Len potvrdzuje slová „kolegýň od syrov“ a dodáva, že umiestňovať výrobky do obchodných sietí nemieni. Pár fľašiek má v obchodnom reťazci ktoréhosi supermarketu, to stačí. Je šťastný a spokojný s tým, že popredá po trhoch, jarmokoch, že uvládze zásobiť zmluvných partnerov s letnými terasami, kde sa k pivu štangmasti zahrýzajú do nakladaných hermelínov a syrov v nálevoch. Nie je výnimkou, že produkty dodáva aj na honosné párty a kadejaké firemné večierky.   
 
.ako porozumieť reči zvierat
Ovenálie 2009 neboli len o predajných stánkoch so syrmi, črpákmi, valaškami, píšťalkami, o výstavke pokojných ovečiek v ohrádkach či o diváckych súťažiach v pití žinčice, jedení syrových nití a ovčieho syra na čas. Boli aj o atmosfére rekreačného pobytu na salaši, o prezentácii toho, čo môžeme a vieme ponúknuť zahraničným návštevníkom a tým, ktorým sa nelení previezť sa čiastočnou diaľnicou hoc i z Bratislavy kamsi „na vidiek“. Všade vyhrávali ľudové muziky, v hlúčkoch okolo huslistov pospevovali turisti, bačovia v krojoch pózovali pred foťákmi. Taký slovenský novodobý folklór – čo nemáš v mobile alebo v digitáli, akoby neexistovalo. Bolo dojemné, ako si ľudia zo všetkých kútov republiky rozumeli, bruchá plné žinčice a syra, plné tašky na domov.
Manželia Šárka a Karel Gavendovci prišli z Nového Jičína s dvoma psíkmi: borderskými kóliami Agnes Czech Highland a jej dcérou Azzou Ewehill. Sučky boli na Slovensku prvý raz, po slovensky ani zaťať, doma počúvajú češtinu, povely len posunkové, sporadicky v skrátenej angličtine. Ovečky, ktoré mali pred divákmi zaháňať do improvizovanej ohrady, akože na salaši, boli z Východnej. Nikdy nepočuli češtinu, tobôž nie „spíkovať“, ba dokonca ani poriadneho ovčiarskeho dunča vraj nevideli. A tu zrazu – Agnes neveľké stádo na desiatky centimetrov posúvala po lúke, obháňala, zaháňala, dirigovala do smeru, určeného Karlom, ktorému stačilo zdvihnúť ruku ako policajtovi na križovatke. Psík rozumel a tušil, čo treba, aj keď bol k pánovi otočený chrbtom. „Intuícia, výcvik, rešpekt zvieraťa pred zvieraťom, genetika, pracovitosť,“ vraví Šárka a ovce, periférnym videním registrujúce obďaleč akože číhajúcu Agnes, spravia vľavo vbok ako vojačky v mierovej misii a odpochodujú do košiara. Diváci tlieskajú, Agnes pije vodu z misky a myslí si svoje. Ovečky pol metra od nej sa tvária, že ich zaujíma Kriváň, na sklonku dňa naberajúci indigovú farbu.
Cestou domou premýšľam, prečo si ľudia často tak žalostne nerozumejú, aj keď rozprávajú tým istým jazykom. Večer si pripomeniem slová chovateľky Šárky: „Čím inteligentnejší tvor, tým je to s ním ťažšie.“ Len doteraz neviem – čím byť? Ovcou či psom? Radšej slobodným orlom alebo vrabcom, len nie sviňou, hoc aj nad plným válovom zahustenej srvátky z ovčieho syra.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite