Americký prezident Barack Obama, ministerka zahraničných vecí Hillary Clinton, generálny sekretár OSN i politickí koryfeji Európskej únie trúsia neisté reči o pochybnostiach či potrebe, aby bola vyjadrená vôľa iránskeho ľudu. Robia tak defenzívne, slabošsky a zoči-voči zjavnej realite: výsledky iránskych prezidentských volieb boli sfalšované úradmi tak okato a arogantne, že im môže veriť iba hlupák. A politický hodnostár postmoderného západného sveta. Tomu je jeho utopická predstava o svete natoľko drahá, že jej dáva prednosť pred pravdou aj vtedy, keď sa mu tá pravda sama pchá do zorného poľa. V Európe je, vďakabohu, aj dosť výnimiek – napríklad francúzsky prezident Sarkozy či pani Merkelová, ale inak...
Otázkou je, či sa vôbec treba zaoberať znovu a znovu iránskymi voľbami akéhokoľvek druhu cez optiku demokracie, keď je celý iránsky teokratický systém od svojho počiatku negáciou demokratickej legitimity. Voliči síce volia prezidenta aj parlament, ale kandidovať vo všetkých voľbách môžu len kandidáti, ktorých schváli takzvaná Rada štrážcov, a tá vyradí automaticky a spoľahlivo kohokoľvek, kto by prejavoval akýkoľvek nesúhlas s režimom. Ak aj teda kandiduje na jednotlivé posty viacero kandidátov, voľby sú prísne jednofarebné. Rada strážcov má 12 členov – 6 šiítskych duchovných a 6 právnikov (odborníkov na islamské právo, šaríju, aby bolo jasné). Radu strážcov menuje Najvyšší duchovný vodca (od smrti ajatolláha Chomejního v roku 1989 je to Alí Chameneí). Rada strážcov môže tiež vetovať akýkoľvek zákon, ktorý schváli parlament, ak sa jej zdá, že je v rozpore s islamom. Optika demokracie sa síce pri takomto „aranžmán“ zakalí od údivu, ale videné cez optiku islamskej teokracie je to v poriadku – suverénom a zdrojom politickej moci v nej nie je ľud, ale Boh.
. „voľby“ 2009
Ani v týchto prezidentských „voľbách“ to nebolo inak. Rada strážcov zúžila výber zo 475 ašpirujúcich prezidentských kandidátov na štyroch – Mahmúda Ahmadínedžáda a troch starších, ale významných členov nomenklatúry islamského režimu. Za normálnych okolností by si prívlastok „reformný“ nezaslúžil ani jeden z nich. Ale okolnosti v Iráne nie sú normálne už tri desaťročia (ani predtým to nebolo ideálne), a tak si masy nespokojných Iráncov premietli svoju túžbu po zmene do jedného z nich – Mir Hosejna Músavího. A ten tú rolu prijal.
Šesťdesiatosemročný Músaví je zaujímavá postava. Pôvodom je z východného Azerbajdžanu a bol iránskym ministerským predsedom od roku 1981 do roku 1989, teda práve počas krvavej vojny s Husejnovým Irakom. (Po ňom nenastúpil do tejto funkcie nikto – režim ju zrušil.) Músaví si vyslúžil povesť čestného človeka, ktorému sa darilo dávať nejako dokopy iránske hospodárstvo, bol však verným stúpencom Chomeiního islamistického režimu. Za ním vidno aj vplyv jeho pozoruhodnej manželky Zahry, spisovateľky a politologičky, ktorá bola ako prvá žena rektorkou univerzity Alzahra. Músaví odmietol kandidovať v prezidentských voľbách v roku 1997, ktoré potom vyhral – tiež na vlne nádejí na zmenu režimu – iný „reformista“, Mohammad Chatámí. V roku 2005 opäť odmietol kandidovať a do politiky sa teda vrátil až teraz, po dvadsaťročnej prestávke. Músaví je, napriek faktu, že je súčasťou teokratického politického establišmentu, v mnohom naozaj iný ako Ahmadínedžád. V každom prípade to nie je psychopat, ktorý nachádza perverzné potešenie v popieraní holokaustu a v znevažovaní jeho obetí, čo platí na Ahmadínedžáda. Naopak, obetiam holokaustu vyjadril súcit. Nie je to ani blázon ako Ahmadínedžád, ktorý sa netají ochotou uvrhnúť vlastnú krajinu do nukleárneho konfliktu a svet do chaosu, ak to urýchli príchod „skrytého imáma“. A zdá sa, že počúva, čo si prajú toľkí Iránčania nespokojní s režimom.
.islamské „víťazstvo“
Ohlásený výsledok volieb, podľa ktorého získal úradujúci prezident Ahmadínedžád 63 percent hlasov hneď v prvom kole, vyhodnotil iránsky exilový publicista Amit Taheri (pred nástupom Chomeiního režimu bol šéfredaktorom hlavného iránskeho denníka Kayhan) takto: „Nikto nevie, aký veľký bol volebný podvod. Celý proces (volieb) je pod prísnou kontrolou ministra vnútra Sadeka Mahsúliho, generála Islamských revolučných gárd a vysoko postaveného pomocníka pána Ahmadínedžáda. Neexistovala nijaká nezávislá volebná komisia, nebolo tajné hlasovanie, neboli nijakí pozorovatelia, ktorí by dohliadali na sčítanie hlasov a nijaký mechanizmus na overovanie. Vôbec sa nedá zistiť, koľko ľudí hlasovalo a za koho. Ahmadínedžádovi pripísali najviac voličských hlasov v histórii Iránu. Ak by človek veril výsledkom, zvíťazil vo všetkých 30-tich provinciách a u všetkých sociálnych a vekových kategórií. Jeho traja rivali, všetko hodnostári režimu, boli ponížení tým, že prehrali dokonca aj v ich vlastných rodných mestách.“
Dodajme, že to je zvlášť ťažko predstaviteľné najmä v prípade Músavího v jeho rodnej azerbajdžanskej provincii. Problematické je aj to zdrvujúce Ahmadínedžádovho víťazstvo u mladých, ktorí napĺňajú už niekoľko dní ulice Teheránu a ďalších miest s heslami ako „Kde je môj hlas?“ či dokonca „Marg bar diktator!“ (smrť diktátorovi!). Stojí za to pripomenúť, že až 70 percent Iráncov má menej ako 30 rokov. Veľké demonštrácie na podporu „víťaza volieb“ Ahmadínedžáda si zorganizoval aj islamský režim. V danej chvíli už svet nevie presne, čo sa v uliciach Teheránu a ďalších miest deje, lebo zahraniční novinári už nesmú fotografovať ani robiť televízne zábery, vie sa iba, že v tejto chvíli sa sa protesty ešte zďaleka neskončili.
Ahmadínedžád ohlasoval už v kampani boj proti korupcii a na mysli mal najmä Músavího generačných druhov – skutočne skorumpovaných a hriešne bohatých islamských duchovných, ako napríklad bývalý Ahmadínedžádov prezidentský súper Hašemí Rafsandžání. Možno im pôjde o krk, ale na jeho strane, ktorú predstavujú najmä hodnostári Islamských revolučných gárd a ďalších ozbrojených zložiek, ide tiež iba o prepletenie hospodárskej mafie s mocou. V Teheráne mnohí, medzi nimi aj režimu verní klerici, intepretujú „výsledky“ volieb ako puč vojensko-bezpečnostných zložiek.
.čo príde?
Žiaľ, zrejme nič dobré. Ak vyjadrujú niektorí novinári nádej, že vidíme začiatok konca teokratického režimu v Iráne, majú zrejme viac optimizmu než tí analytici, ktorí sa Iránom a jeho režimom dlhodobo zaoberajú. „Noc, ktorá padla na moju krajinu, sa začala vo februári 1979,“ povedal v stredu 17. júna Amir Taheri v rozhovore s publicistkou Kathryn Jean Lopez. Podľa jeho slov odvtedy až 10 miliónov Iráncov (Irán má niečo viac ako 70 milónov obyvateľov) strávilo nejaký čas vo väzeniach pre rôzne „prečiny“ – od porušenia islamských pravidiel obliekania až po vyznávanie iného náboženstva ako je oficiálny Chomeiního islam. Taheri rozprával aj o popravách, ktoré sú hlavným nástrojom teroru v rukách režimu, ktorý on nazýva islamofašistickým. Uviedol, že podľa Amnesty International popravili v Islamskej republike za prvé tri roky režimu viac než 25-tisíc ľudí, a iránske ľudskoprávne organizácie nazbierali údaje o viac než 100-tisíc popravených od roku 1979 na základe najrôznejších obvinení: aktivity preti režimu, za to, že niekto je gej alebo lesbička, za to, že je niekto kresťan alebo bahaista, za špionáž pre Izrael alebo Spojené štáty, za členstvo v zakázaných politických skupinách.
V Teheráne mnohí kritici režimu očakávajú brutálne čistky. Ajatolláhovia sa poučili (najmä od čínskych bezpečnostných konzultantov) a nezačali protestujúcich jednoducho vraždiť, ako to urobili čínski komunisti pred dvadsiatimi rokmi na námestí Tien-an-men v Pekingu. Teraz bezpečnostné sily podľa všetkého najmä fotografujú a robia kilometre a gigabajty záznamov z protestov. Pokojne vyčkajú, kým protesty akosi utíchnu (i keď existujú výnimky, spravidla nakoniec utíchnu, stratia pôvodnú kinetickú energiu, vyprchá z nich nádej) a kým postupne odídu z krajiny zahraniční novinári a médiá. Potom začnú miznúť ľudia, možno tisíce ľudí. Niektorí navždy.
.môže revolúcia predsa zvíťaziť?
To je otázka, ktorú si kladú mnohí. Analytik Michael Rubin z American Enterprise Institute, ktorý sa už dlhé roky špecializuje na Irán, dostal takú otázku tiež. Vraví, že nevie, lebo nie je tam, ale že ako analytik vie, že nezáleží na tom, koľko ľudí je v uliciach, ale na tom, či bezpečnostné sily, a najmä Islamské revolučné gardy, prebehnú do druhého tábora. Ale nemyslí si, že je to pravdepodobné hneď pre niekoľko príčin:
Pobúrenie verejnosti nestačí. Islamská republika nie je demokracia a vôľa verejnosti sa má podriadiť vôli „Najvyššieho duchovného vodcu“.
Revolučné gardy existujú, aby chránili teokratickú víziu, a nie iránsky ľud. Pre nich jediný hlas, ktorý zaváži, je hlas Alího Chameneího.
Hoci mnohí analytici, diplomati a intelektuáli rozlišujú v iránskej politike „hardlinerov“, reformátorov a pragmatikov, o vnútornej fragmentácii Revolučných gárd nevieme nič – je to „čierna skrinka“.
Každý myslí na islamskú revolúciu z roku 1979. Tá však nebola nevyhnutná a bola výsledkom súhry „šťastných“ okolností, hnevu a šachových zlých rozhodnutí. Keď šachove sily udreli, protesty sa rozšírili.
Vodcovia Islamskej republiky sa poučili a vyčkávajú (pozri vyššie).
Ak by režim napriek skeptickým očakávaniam analytikov predsa len padol, spolu s väčšinou Iráncov by si vydýchol aj svet.
Napriek čiernym vyhliadkam má však celá prezidentská volebná fraška v Iráne aj pozitívny aspekt. Ak by režim nezmanipuloval voľby a priznal by (viac ako pravdepodobné) víťazstvo Músavího, veci by sa opäť zahmlili a veční optimisti a utopisti, ktorými sa americká i európska politika aj diplomacia hemží, by sa mohli opäť oddávať ilúziám o Iráne, ktorý sa vydal na cestu reforiem. Músaví by nepochyne budil ten dojem, na vnútornej ani zahraničnej poilitike Iránu, ani na jeho jadrovom programe by sa však nezmenilo nič, akokoľvek úprimne by sa Músaví snažil (robil to pred ním aj bývalý prezident Chatámí – bez akéhokoľvek výsledku). Iba by si iránsky islamofašizmus nasadil priateľskejšiu tvár. Mätúcu tvár. Takto sú veci jasné.
Otázkou je, či sa vôbec treba zaoberať znovu a znovu iránskymi voľbami akéhokoľvek druhu cez optiku demokracie, keď je celý iránsky teokratický systém od svojho počiatku negáciou demokratickej legitimity. Voliči síce volia prezidenta aj parlament, ale kandidovať vo všetkých voľbách môžu len kandidáti, ktorých schváli takzvaná Rada štrážcov, a tá vyradí automaticky a spoľahlivo kohokoľvek, kto by prejavoval akýkoľvek nesúhlas s režimom. Ak aj teda kandiduje na jednotlivé posty viacero kandidátov, voľby sú prísne jednofarebné. Rada strážcov má 12 členov – 6 šiítskych duchovných a 6 právnikov (odborníkov na islamské právo, šaríju, aby bolo jasné). Radu strážcov menuje Najvyšší duchovný vodca (od smrti ajatolláha Chomejního v roku 1989 je to Alí Chameneí). Rada strážcov môže tiež vetovať akýkoľvek zákon, ktorý schváli parlament, ak sa jej zdá, že je v rozpore s islamom. Optika demokracie sa síce pri takomto „aranžmán“ zakalí od údivu, ale videné cez optiku islamskej teokracie je to v poriadku – suverénom a zdrojom politickej moci v nej nie je ľud, ale Boh.
. „voľby“ 2009
Ani v týchto prezidentských „voľbách“ to nebolo inak. Rada strážcov zúžila výber zo 475 ašpirujúcich prezidentských kandidátov na štyroch – Mahmúda Ahmadínedžáda a troch starších, ale významných členov nomenklatúry islamského režimu. Za normálnych okolností by si prívlastok „reformný“ nezaslúžil ani jeden z nich. Ale okolnosti v Iráne nie sú normálne už tri desaťročia (ani predtým to nebolo ideálne), a tak si masy nespokojných Iráncov premietli svoju túžbu po zmene do jedného z nich – Mir Hosejna Músavího. A ten tú rolu prijal.
Šesťdesiatosemročný Músaví je zaujímavá postava. Pôvodom je z východného Azerbajdžanu a bol iránskym ministerským predsedom od roku 1981 do roku 1989, teda práve počas krvavej vojny s Husejnovým Irakom. (Po ňom nenastúpil do tejto funkcie nikto – režim ju zrušil.) Músaví si vyslúžil povesť čestného človeka, ktorému sa darilo dávať nejako dokopy iránske hospodárstvo, bol však verným stúpencom Chomeiního islamistického režimu. Za ním vidno aj vplyv jeho pozoruhodnej manželky Zahry, spisovateľky a politologičky, ktorá bola ako prvá žena rektorkou univerzity Alzahra. Músaví odmietol kandidovať v prezidentských voľbách v roku 1997, ktoré potom vyhral – tiež na vlne nádejí na zmenu režimu – iný „reformista“, Mohammad Chatámí. V roku 2005 opäť odmietol kandidovať a do politiky sa teda vrátil až teraz, po dvadsaťročnej prestávke. Músaví je, napriek faktu, že je súčasťou teokratického politického establišmentu, v mnohom naozaj iný ako Ahmadínedžád. V každom prípade to nie je psychopat, ktorý nachádza perverzné potešenie v popieraní holokaustu a v znevažovaní jeho obetí, čo platí na Ahmadínedžáda. Naopak, obetiam holokaustu vyjadril súcit. Nie je to ani blázon ako Ahmadínedžád, ktorý sa netají ochotou uvrhnúť vlastnú krajinu do nukleárneho konfliktu a svet do chaosu, ak to urýchli príchod „skrytého imáma“. A zdá sa, že počúva, čo si prajú toľkí Iránčania nespokojní s režimom.
.islamské „víťazstvo“
Ohlásený výsledok volieb, podľa ktorého získal úradujúci prezident Ahmadínedžád 63 percent hlasov hneď v prvom kole, vyhodnotil iránsky exilový publicista Amit Taheri (pred nástupom Chomeiního režimu bol šéfredaktorom hlavného iránskeho denníka Kayhan) takto: „Nikto nevie, aký veľký bol volebný podvod. Celý proces (volieb) je pod prísnou kontrolou ministra vnútra Sadeka Mahsúliho, generála Islamských revolučných gárd a vysoko postaveného pomocníka pána Ahmadínedžáda. Neexistovala nijaká nezávislá volebná komisia, nebolo tajné hlasovanie, neboli nijakí pozorovatelia, ktorí by dohliadali na sčítanie hlasov a nijaký mechanizmus na overovanie. Vôbec sa nedá zistiť, koľko ľudí hlasovalo a za koho. Ahmadínedžádovi pripísali najviac voličských hlasov v histórii Iránu. Ak by človek veril výsledkom, zvíťazil vo všetkých 30-tich provinciách a u všetkých sociálnych a vekových kategórií. Jeho traja rivali, všetko hodnostári režimu, boli ponížení tým, že prehrali dokonca aj v ich vlastných rodných mestách.“
Dodajme, že to je zvlášť ťažko predstaviteľné najmä v prípade Músavího v jeho rodnej azerbajdžanskej provincii. Problematické je aj to zdrvujúce Ahmadínedžádovho víťazstvo u mladých, ktorí napĺňajú už niekoľko dní ulice Teheránu a ďalších miest s heslami ako „Kde je môj hlas?“ či dokonca „Marg bar diktator!“ (smrť diktátorovi!). Stojí za to pripomenúť, že až 70 percent Iráncov má menej ako 30 rokov. Veľké demonštrácie na podporu „víťaza volieb“ Ahmadínedžáda si zorganizoval aj islamský režim. V danej chvíli už svet nevie presne, čo sa v uliciach Teheránu a ďalších miest deje, lebo zahraniční novinári už nesmú fotografovať ani robiť televízne zábery, vie sa iba, že v tejto chvíli sa sa protesty ešte zďaleka neskončili.
Ahmadínedžád ohlasoval už v kampani boj proti korupcii a na mysli mal najmä Músavího generačných druhov – skutočne skorumpovaných a hriešne bohatých islamských duchovných, ako napríklad bývalý Ahmadínedžádov prezidentský súper Hašemí Rafsandžání. Možno im pôjde o krk, ale na jeho strane, ktorú predstavujú najmä hodnostári Islamských revolučných gárd a ďalších ozbrojených zložiek, ide tiež iba o prepletenie hospodárskej mafie s mocou. V Teheráne mnohí, medzi nimi aj režimu verní klerici, intepretujú „výsledky“ volieb ako puč vojensko-bezpečnostných zložiek.
.čo príde?
Žiaľ, zrejme nič dobré. Ak vyjadrujú niektorí novinári nádej, že vidíme začiatok konca teokratického režimu v Iráne, majú zrejme viac optimizmu než tí analytici, ktorí sa Iránom a jeho režimom dlhodobo zaoberajú. „Noc, ktorá padla na moju krajinu, sa začala vo februári 1979,“ povedal v stredu 17. júna Amir Taheri v rozhovore s publicistkou Kathryn Jean Lopez. Podľa jeho slov odvtedy až 10 miliónov Iráncov (Irán má niečo viac ako 70 milónov obyvateľov) strávilo nejaký čas vo väzeniach pre rôzne „prečiny“ – od porušenia islamských pravidiel obliekania až po vyznávanie iného náboženstva ako je oficiálny Chomeiního islam. Taheri rozprával aj o popravách, ktoré sú hlavným nástrojom teroru v rukách režimu, ktorý on nazýva islamofašistickým. Uviedol, že podľa Amnesty International popravili v Islamskej republike za prvé tri roky režimu viac než 25-tisíc ľudí, a iránske ľudskoprávne organizácie nazbierali údaje o viac než 100-tisíc popravených od roku 1979 na základe najrôznejších obvinení: aktivity preti režimu, za to, že niekto je gej alebo lesbička, za to, že je niekto kresťan alebo bahaista, za špionáž pre Izrael alebo Spojené štáty, za členstvo v zakázaných politických skupinách.
V Teheráne mnohí kritici režimu očakávajú brutálne čistky. Ajatolláhovia sa poučili (najmä od čínskych bezpečnostných konzultantov) a nezačali protestujúcich jednoducho vraždiť, ako to urobili čínski komunisti pred dvadsiatimi rokmi na námestí Tien-an-men v Pekingu. Teraz bezpečnostné sily podľa všetkého najmä fotografujú a robia kilometre a gigabajty záznamov z protestov. Pokojne vyčkajú, kým protesty akosi utíchnu (i keď existujú výnimky, spravidla nakoniec utíchnu, stratia pôvodnú kinetickú energiu, vyprchá z nich nádej) a kým postupne odídu z krajiny zahraniční novinári a médiá. Potom začnú miznúť ľudia, možno tisíce ľudí. Niektorí navždy.
.môže revolúcia predsa zvíťaziť?
To je otázka, ktorú si kladú mnohí. Analytik Michael Rubin z American Enterprise Institute, ktorý sa už dlhé roky špecializuje na Irán, dostal takú otázku tiež. Vraví, že nevie, lebo nie je tam, ale že ako analytik vie, že nezáleží na tom, koľko ľudí je v uliciach, ale na tom, či bezpečnostné sily, a najmä Islamské revolučné gardy, prebehnú do druhého tábora. Ale nemyslí si, že je to pravdepodobné hneď pre niekoľko príčin:
Pobúrenie verejnosti nestačí. Islamská republika nie je demokracia a vôľa verejnosti sa má podriadiť vôli „Najvyššieho duchovného vodcu“.
Revolučné gardy existujú, aby chránili teokratickú víziu, a nie iránsky ľud. Pre nich jediný hlas, ktorý zaváži, je hlas Alího Chameneího.
Hoci mnohí analytici, diplomati a intelektuáli rozlišujú v iránskej politike „hardlinerov“, reformátorov a pragmatikov, o vnútornej fragmentácii Revolučných gárd nevieme nič – je to „čierna skrinka“.
Každý myslí na islamskú revolúciu z roku 1979. Tá však nebola nevyhnutná a bola výsledkom súhry „šťastných“ okolností, hnevu a šachových zlých rozhodnutí. Keď šachove sily udreli, protesty sa rozšírili.
Vodcovia Islamskej republiky sa poučili a vyčkávajú (pozri vyššie).
Ak by režim napriek skeptickým očakávaniam analytikov predsa len padol, spolu s väčšinou Iráncov by si vydýchol aj svet.
Napriek čiernym vyhliadkam má však celá prezidentská volebná fraška v Iráne aj pozitívny aspekt. Ak by režim nezmanipuloval voľby a priznal by (viac ako pravdepodobné) víťazstvo Músavího, veci by sa opäť zahmlili a veční optimisti a utopisti, ktorými sa americká i európska politika aj diplomacia hemží, by sa mohli opäť oddávať ilúziám o Iráne, ktorý sa vydal na cestu reforiem. Músaví by nepochyne budil ten dojem, na vnútornej ani zahraničnej poilitike Iránu, ani na jeho jadrovom programe by sa však nezmenilo nič, akokoľvek úprimne by sa Músaví snažil (robil to pred ním aj bývalý prezident Chatámí – bez akéhokoľvek výsledku). Iba by si iránsky islamofašizmus nasadil priateľskejšiu tvár. Mätúcu tvár. Takto sú veci jasné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.