Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

New York Márie Modrovichovej

.mária Modrovichová .časopis .osobnosti

Bola som na skvelom filme (cena poroty v Cannes) Il Divo o Andreottim, talianskom expremiérovi (7 volebných období), obvinenom zo spojenectva s mafiou, z vrážd, únosov a ďalších drobností.

 Populárny premiér to bol – keď išiel navštevovať ľud, vždy mu niečo pekné priniesol, vtisol pár tisíc lír, chápavo pohladil. Okrem nebojácne spracovanej témy odporúčam aj z remeselného hľadiska, myslím, že kinematografia dostala nový medzníček.
Najbláznivejšie predstavy, aké je moja myseľ schopná si predstaviť na motívy Iľfa a Petrova, sa zhmotnili vo videu z Dňa otvorených dverí slovenského parlamentu. Školácky recitál a dojemne vážne tváre (prečo by sme vlastne nemohli byť šachovou veľmocou??) – musela som si nahlas povedať, že je to na-o-zaj.
Okrem chodenia do kina a pozerania grotesiek občas čítam. V Kunderovej poslednej eseji o románe, The Curtain, ma zaujala poznámka, celá v zátvorke, zacitujem v neblahom vlastnom preklade. Autor načrtne habsbursko-vojnové pozadie „veselého dezertéra Švejka“ a pokračuje: „Keď pomyslím na obrovskú popularitu, ktorej sa vo svojej krajine stále teší (Švejk), zdá sa mi, že takéto ohromné kolektívne situácie – ojedinelé, polo-tajné, nezdieľané inými národmi – dokážu poskytnúť to, čo predstavuje pravý dôvod na existenciu národa.“
Náš Švejk nie je ani zďaleka taký dobrosrdečný ako český, zato je živý a nie je singulárny – klame tak krásne, že mu majitelia sami odovzdávajú psov a pomáhajú pri falšovaní rodokmeňov, na fekálnu zábavu obecenstva nepotrebuje feldkuráta, z balkóna sa vyciká aj sám. Národu dáva omnoho pravejší, írečitejší dôvod na existenciu ako nejaká literárna postava.
Neprekvapuje ma, že padajú sľuby, morálka, súdnictvo, časopisy. Prekvapuje ma, že aj „moji“ ľudia už rozhodili rukami, „radšej si to nevšímajú a robia si svoje.“ Keď som sa dočítala, že Astorka inscenovala (podľa recenzií) slabú Maďaričovu hru, začalo mi byť trochu úzko, v hlave mi zaznel soundtrack (fantastický) z Il Diva. Obratné nohy v čiernych oblekových nohaviciach a naleštených topánkach zadupotali po mramorovej dlažbe, ponáhľajúc sa niečoho sa zmocniť, niekoho sa zbaviť.
Keď som bola mladšia, vždy ma hrozne zaujímalo, AKO to bolo možné, že sa komunizmus udržal tak dlho. Všetci vágne krčili ramenami. A potom sa v Papierových hlavách jedna pani pokúšala odpovedať na rovnakú otázku. Vysvetlenie bolo jednoduché: všetci bolo ticho, lebo chceli mať pokoj. Aby mohli v pokoji pracovať a žiť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite